Ako odhaliť veriacich (pri sčítaní ľudu)?

Na troskách komunistickej ideológie sa nám množia veriaci ako huby po daždi. Povedal by som, že mi bolo až podozrivé, keď sa po roku 1989 z prevažnej väčšiny komunistov, ktorých som poznal, vykľuli zo dňa na deň horliví veriaci. Som preto veľmi zvedavý, aký počet veriacich nám odhalí nastávajúce sčítanie ľudu. Vyhlásiť sa za veriaceho je predsa také jednoduché! Stačí urobiť krížik do správnej kolónky.

Šéf slovenských vyšetrovateľov Jaroslav Ivor oňahdy odpovedal na otázku Milana Markoviča, či je veriaci, sebavedome: „Samozrejme, že som!“ Najviac ma zarazilo slovo „samozrejme“. Ale myslím si, že už viem, prečo to akurát tak povedal.

Uvažujte chvíľu nahlas so mnou. Povedať „som veriaci“, je veľmi ľahké. Sú to len dve slová. Je to ešte ľahšie ako povedať „sú štyri hodiny“. Ale z tvrdenia „sú štyri hodiny“ nemáte nič, zatiaľčo z vyhlásenia „som veriaci“ vám plynie uznanie okolia, že ste počestný, pravdovravný, obetavý, ušľachtilý, žičlivý, mravný atď. Povedať „som veriaci“, znamená dnes (na rozdiel od éry komunizmu) zaradiť sa na stranu tých „dobrých“. Kto by, preboha, o sebe chcel povedať, že je zvrhlý, arogantný, zlomyseľný, ziskuchtivý, zločinný, či chlípny? Nezdá sa vám, že len preto máme toľko veriacich, hlavne medzi bývalými komunistami?

Zapnite si však v ktorúkoľvek nedeľu o 9.30 h vysielanie Slovenského rozhlasu a započúvajte sa do ľubovoľnej omše. Dozviete sa tam čosi celkom iné. Kňazi, svorne so svojimi ovečkami, nedeľu čo nedeľu udatne prehlasujú, že veľa zhrešili v myšlienkach i skutkoch a bijú sa v prsia, volajúc vo tri vrhy mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa (dnes to vyvolávajú vo všetkých národných jazykoch už po celom svete). A čo je typickým obsahom kázní? Zúfalá výzva k tomu, aby veriaci boli už konečne raz mravní, ľudskí, aby sa nehnali len za mamonom, ale všímali si aj iné hodnoty, aby boli príkladom ostatným. Tak akí vlastne sú, dočerta? Čo je toto za divadlo?

Odpoveď je až triviálne prostá. Veriaci sa v bežnom občianskom živote nijak nelíšia od neveriacich. Jedni i druhí môžu byť veľmi slušní, ale aj poriadne svine. Rozdiel je len v tom, že ak veriaci urobí čosi dobré, interpretujú to jeho spoluveriaci hneď ako blahodárny účinok viery, ale jeho zlým skutkom prisudzujú celkom iný (zväčša záludný) pôvod. Keď však neveriaci urobí niečo zlé, veriaci hneď neomylne vedia, že je to priamy dôsledok len toho, že je neznaboh – jeho dobré skutky však už nepovažujú za následok odmietnutia viery. Ak mi neveríte, prečítajte si Katechizmus pre dospelých z roku 1993 (teda nie z druhého storočia po Kristovi!), kde autor, „otec“ A. J. Záň, odpovedá na strane 11 na otázku „Ako robí nevera človeka nešťastného v pozemskom živote?“ týmito kategorickými slovami: „Človek, ktorý neverí, neplní Božie prikázania, čoho dôsledkom sú: nešťastné manželstvá, rozsobáše, zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždenie nenarodených, pohoršenie mládeže, zločiny neplnoletých, opilstvo, krádeže a zbojstvá, útočné vojny, teda hriechy, ktoré za sebou ťahajú mnohé iné nešťastia z pokolenia na pokolenie a zvolávajú tresty Boha na celý svet, je nešťastný a robí nešťastnými aj iných.“ (Za kostrbatosť tejto formulácie nesie zodpovednosť jej autor, nie ja.) „Otec“ Záň teda nehanebne tvrdí, že zločiny, ba aj vojny spôsobujú len neveriaci!

Mimochodom tým tvrdí aj o mne, že mám nešťastné manželstvo, rozsobášil som sa, mám zničený rodinný život, nemanželské dietky, vraždil som nenarodených, dopúšťal sa opilstva, krádeží a zbojstiev, zločinov, pohoršoval mládež, dokonca som zosnoval aj útočné vojny! Zodpovedne prehlasujem, že nič z toho nie je pravda! Ostro protestujem proti takému nehanebnému ohováraniu! Vediem v každom ohľade príkladný život poctivo pracujúceho inteligentného človeka, vzorného manžela a otca, a neviem o najmenšom náznaku ani len jediného zo spomínaných nešťastí! Ako poznám veriacich v svojom okolí, mohol by som pre nich byť preveľmi jasne svietiacim vzorom skutočného kresťana. Jediné, čo mi ku kresťanskej dokonalosti chýba, je viera v boha. Ako si môže akýsi samozvaný „otec“ dovoliť tak sebaisto trúfalo a paušálne obviňovať významnú časť populácie len na základe svojich fikcií? Vie vôbec o tom, že sa tým dopúšťa trestného činu hanobenia presvedčenia?? Ak by som ho predsa len chcel ospravedlniť (neviem však prečo), musel by som pripustiť, že ide o človeka so značne chudobným duchom.

Ja mám však, na rozdiel od „otca“ Záňa, na posudzovanie pravdy trocha náročnejšie kritériá, než mocné, sebavedomé a ničím nepodložené prehlásenia. Všetky slabomyseľné reči o spásonosnom účinku viery by boli pravdivé len za jedného prísneho predpokladu: ak by zlo konali iba neveriaci a dobro iba veriaci. Položíte si ruku na srdce a bez začervenania poviete, že je to naozaj tak?! Viem, že nie. Tak načo a o čom potom toľko tárate??

Pokročme však ďalej v našich úvahách o sebadeklarácii veriacich. Ako sa možno presvedčiť, že ten, kto o sebe tvrdí, že je veriaci, je naskutku veriaci? Čo ak klame, alebo sa mýli? Je to nejak vylúčené? Veď ľudia sa vo svojich „vierach“ celkom bežne mýlia. Iste viete o nejednom mládencovi, ktorý si pred sobášom bol celkom istý, že svoju snúbenicu naozaj ľúbi, ale čoskoro po svadbe sa rozviedli. Cigánom sa zasa s obľubou raz zdá, že sú Slováci, inokedy Maďari, len to, že sú Cigáni sa im akosi nechce zdať. Alebo si zoberme moje osobné „svedectvo“ (všimol som si, že tento pojem je dnes v kresťanských kruhoch rovnakým „hitom“, ako „hľadanie boha“). Za komunizmu som sa vyhlasoval za veriaceho, pretože ma rozčuľovali veriaci, ktorí sa hlásili za ateistov a tak hnali vodu na mlyn komunistickej propagande. Ešte aj deti som si dal natruc verejne pokrstiť (ale mnohí dnešní horliví veriaci behali s chúďatkami nedochôdčatami po zapadlých vidieckych farách). Nikto si nemohol nijak overiť, či som veriaci, alebo nie. Samozrejme, že som nebol veriaci, a toto moje „svedectvo“ ukazuje, že sebadeklarácia „som veriaci“ o pravde vôbec nič nehovorí.

Ale nepomôže ani Kristova rada: „Po ovocí poznáte ich“ (Mt 7, 16), potvrdzovaná ešte aj na iných miestach: „Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutkov? Či ho takáto viera môže spasiť?“ (Jak 2, 14). Alebo: „…viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva.“ (Jak 2, 17). Veru, veru, všetky kázne sa týkajú len toho jediného: nabádania ku skutkom dosvedčujúcim kresťanskú vieru. Lenže dvetisíc rokov nabádania svedčí rovnako aj o tom, že tých skutkov tu ani po takej dlhej dobe niet! Kresťanov skazilo preľahké odpúšťanie hriechov, lebo môžu stále páchať zlé skutky a tie sa im hneď odpustia. Môžu sa teda považovať za veriacich aj keď sa správajú oveľa horšie než pohani. Kto ich potom má poznať po ovocí, ako definovať kresťana, či bársakého veriaceho? Neviem, a nie je to môj problém. Isto však viem, že nie iba podľa toho, čo on sám o sebe tvrdí!

V tejto súvislosti mi nedá, aby som sa s čitateľom už tu nepodelil o jedno svoje tajné podozrenie, o ktorom chcem hovoriť podrobnejšie na inom mieste. Čo keď sú mnohí farári, biskupi, kardináli, v skutočnosti neveriaci? Čo ak vieru iba predstierajú? Skutky mnohých z nich ani v najmenšom nepotvrdzujú hlbokú vieru. Z dejín cirkvi vieme, že pápež Ján XII. bol „hrubý, nemorálny muž, ktorého život bol taký, že o [pápežskom paláci] Lateráne sa hovorilo ako o bordeli“ (citát z Katolíckej encyklopédie). Keď mohol byť pápežom smilník (a takých bolo viac), je hádam už možné všetko, aj neveriaci arcibiskup. Všimnite si u dnešného kléru láskyplný vzťah k mamonu, drahým autám, odevom, vyberaným jedlám a spupnosť voči drobným ovečkám – všetko vlastnosti na hony vzdialené apoštolskej prostote. Myslíte si, že nie je pre neveriaceho silným pokušením ambícia stať sa biskupom a pohodlne a bezstarostne si pritom užívať? Videl som ani nie 40-ročného vypaseného farárika, ako mu na jeho súkromnej roli robotovali zhrbené prababky – ako za čias nevoľníctva – a on si pekne hovel v chládku s pivečkom a dozeral na ne. Čo si myslíte, „mal skutkov“? Uvažujte, kedy študovali teológiu dnešní (arci)biskupi¹. Mne to vychádza na roky 1950 – 1965, na dobu hlbokej náboženskej neslobody, kedy sa na štúdia dostávali len tí, čo boli „oddaní veci socializmu“. Veru, veru, poznám osobne pár biskupov, o ktorých viem, že boli agentmi ŠtB². Čo poviete, aj oni „majú skutkov“, ktoré dosvedčujú ich hlbokú vieru?

---

¹ Z oficiálnej stránky katolíckej cirkvi si poľahky zistíte, že pred rokom 1970 ukončili u nás štúdium teológie napr. J. Hirka (1949), D. Tóth (1949), E. Kojnok (1956), J. Sokol (1957), A. Tkáč (1961), F. Tondra (1962), V. Filo (1962), R. Baláž (1963).

² Poznámka z 3. 10. 2005. Cítim zadosťučinenie z faktu, že nedávno zverejnené zväzky spolupracovníkov ŠtB potvrdili toto moje vyhlásenie z r. 2001 a ukázali, že mojimi triednymi nepriateľmi, stojacimi na strane komunistickej moci, boli naozaj aj podaktorí biskupi. Denník SME z 3. 10. 2005 uvádza napr. o arcibiskupovi Jánovi Sokolovi toto:

BRATISLAVA – Ústav pamäti národa objavil v archívoch komunistickej ŠtB vôbec prvú zmienku o arcibiskupovi Jánovi Sokolovi ako o tajnom spolupracovníkovi s krycím menom Špirituál. Ide o správu nadstrážmajstra Dušana Keményho, ktorú spísal po stretnutí so Sokolom. Píše, že Sokol ako tajný spolupracovník poskytol správu z vlastnej iniciatívy, je preverený a urobil to v konšpiračnom byte.

Správa je z 30. júna 1981 a týka sa katolíckeho kňaza Júliusa Mariána Prachára, ktorý v tom čase pôsobil ako kaplán v Malackách. Ústav ju našiel v Prachárovom viac ako 500-stranovom zväzku, ktorý naňho ŠtB viedla ako na nepriateľskú osobu.

Sokol podľa správy nadstrážmajstra ŠtB informoval o zmenách, ktoré sa udejú v Trnavskej arcidiecéze. „Tiež sa dopočul, že kaplánovi v Malackách má byť odňatý štátny súhlas pre vykonávanie pastoračnej činnosti. K tomuto uviedol, že by to nebolo dobré, lebo by to zle vplývalo na ostatných mladých duchovných.“ Podľa Sokolovho názoru mal byť Prachár ustanovený za správcu niektorej väčšej farnosti, „kde by mal veľa práce a nemohol by sa zaoberať podobnou činnosťou ako doteraz“. Prachár bol známy ako kňaz, ktorý pracoval s mládežou a nešiel po ruke komunistickému režimu.

Sokolov zväzok je celý skartovaný, on akúkoľvek spoluprácu s ŠtB odmieta. V registroch zväzkov je vedený od roku 1972 najprv ako tajný spolupracovník, potom ako agent. Kedy sa stal agentom, z nich nie je zrejmé. Vyplýva z nich iba to, že ním určite bol v roku 1989.

V roku 1983 mal arcibiskup vážnu dopravnú nehodu, po ktorej o niekoľko dní neskôr zomrela jeho spolujazdkyňa a kuchárka z fary.

O nehode nie sú v archívoch ministerstva vnútra žiadne záznamy, hoci z oveľa menej vážnej Sokolovej nehody z roku 1973, keď sa zrazil s kamiónom, záznam je. Odmietol, že by ho pre nehodu niekedy kontaktovala ŠtB. (mož)

Kvôli upresneniu vyberám aj z vyjadrenia spomínaného J. M. Prachára, uverejneného v denníku SME toho istého dňa:

Katolícky kňaz JÚLIUS MARIÁN PRACHÁR, o ktorom hovorí správa ŠtB spísaná s arcibiskupom Sokolom, je posledných päť rokov na fare v Beladiciach pri Nitre. Veriaci ho poznajú ako aktívneho kňaza, ktorý pre mladých ľudí na pozemku fary napríklad vybudoval tenisový kurt alebo diskotéku.

V roku 1981 bol Ján Sokol správcom farnosti v Seredi. Mal na vás dosah?

Stretávali sme sa, poznali sme sa. On bol zadobre s biskupom Gábrišom. Ako dekan s ním častejšie komunikoval, mal možnosť do toho hovoriť. Vtedy sme boli kamaráti, hovoril mi, že ma naozaj chcel zachrániť. Asi vedel viac o tom, čo sa na aktívnejších kaplánov chystá. Jeho rada dať ma niekde inde nemusela byť až taká zlá. Až teraz som sa dozvedel, že voči mne pripravovali trestné konanie.

Vedeli ste, že by spolupracoval s ŠtB?

Vtedy nie. Vystupoval ako človek, ktorý bráni podzemnú cirkev, spolupracuje s disidentmi, snaží sa štátny systém okabátiť čo najviac. Napríklad, keď sa šírila literatúra z Čiech, snažil sa vždy stáť na našej strane.

Kedy ste o ňom začali pochybovať?

Celé sa to prejavilo až po roku 1988. Ešte za totality sa stal biskupom, čo bol posledný darček. Spravil veľkú kariéru, stal sa arcibiskupom, primasom Slovenska, normálne nikto neurobí takú rýchlu kariéru. Potom veľmi zmenil taktiku a pokračoval v socialistickej politike. Vtedy sme boli z toho sklamaní a rozmýšľali, čím to je. Ťažko posúdiť, či bol vedomý, alebo nevedomý spolupracovník, ale začali sme usudzovať, že mohol s nimi spolupracovať viac, ako sme predpokladali. Ľudia, ktorí dostávali takú vysokú funkciu v cirkvi, si to museli niečím zaslúžiť, ťažko povedať, čím si to zaslúžil on.

Ako s ním vychádzate dnes?

Zle, lebo sme si to predstavovali inak. Od začiatku to bolo sklamanie na celej čiare – z politiky, ekonomiky. Otvorene som mu povedal, že sme sa pomýlili, keď sme chceli, aby bol arcibiskupom, a že by ním nemal byť. My sme čakali, že cirkev sa stane svedomím národa, že sa budeme vyjadrovať k aktuálnym problémom, čo sa však nestalo. Chceli sme, aby podporoval progresívne sily. Ale on, napríklad, začal budovať bariéry voči západonemeckej cirkvi, teológii, hoci dnes má západoeurópskeho pápeža. Neviem, či ho už teraz nebude odsudzovať. Príliš rýchlo sa spojil s mocnými a bohatými tohto sveta, namiesto toho, aby sa cirkev ujala prenasledovaných a utláčaných.

Brzdil vás aj vo vašich nových aktivitách na farách?

To, čo nám kedysi bránili robiť eštebáci a komunisti, to nám bránil potom on. Oni nám bránili rozvíjať medzinárodnú aktivitu, on v tom pokračoval, rušil všetky naše styky. Oni nám v minulosti bránili sa vzdelávať, on bol prvý, ktorý nám zabránil študovať na západných univerzitách.

Nie ste z toho frustrovaný?

Našťastie, nie. Treba sa držať zásady, že ak máte nejaký ideál, tak si ho nedajte ničím a nikým zobrať, teda ani radosť z toho, čo človek robí a že niekam patrí. Mohli sme byť príkladom, keby sa ľudia v cirkvi vyrovnali so svojimi chybami, nestratili by ani na úcte, ani na hodnote. Bol by to vzor pre celú spoločnosť a potom by sme aj my mohli od ľudí niečo vyžadovať. Ťažko to môžeme vyžadovať od politikov, keď to neurobila cirkev, keby sa biskup priznal, ospravedlnil, odstúpil, nič by nestratil.

---

Ale vráťme sa k jadru veci. Blíži sa sčítanie ľudu a cirkvi po dlhej dobe začali apelovať na veriacich, aby sa nehanbili za svoju vieru, aby sa k nej hlásili. O čo tu cirkvám v skutočnosti ide? Iste nie o to, aby sa za veriacich prihlásili výlučne tí, ktorých viera nie je mŕtva podľa vyššie uvedeného citátu – tých je totiž hrozne málo (odhadujem, že menej než jedno percento obyvateľstva). Nechcem byť voči nikomu nespravodlivý, ale v tomto prípade smelo, s plnou istotou a vážnosťou prehlasujem, že týmto „svätým“ cirkvám ide len o moc a peniaze, a nie o „skutočných“ veriacich. Má to svoju hlbokú, ale až prostoduchú logiku: čím viac ľudí sa prihlási za veriacich, tým viac peňazí dostanú cirkvi zo štátneho rozpočtu (teda z daní obyvateľov), a čím viac peňazí budú mať, tým väčšia bude ich moc. Preto naraz cirkvám záleží na hocakých veriacich, aj takých, čo „nemajú skutkov“ – stačí aby ich bolo čo najviac.

Ja im však pritom pomáhať nebudem. Neprihlásim sa už veru za veriaceho, ako som to robieval za komunizmu. Som síce neveriaci, ale napriek tomu (či nebodaj práve preto?) som čestný človek. Sú mi z duše odporné mocenské chúťky a pokrytectvo hocikoho: komunistov i farárov. A radím aj druhým, aby si svoj „krížik“ v rubrike „vierovyznanie“ dobre premysleli. Aby jedného dňa neboli prekvapení, koľko a na koho budú zasa doplácať.

---

Kľúčové slová: scitanie ludu, poznat, veriaci, neveriaci, viera, skutky, katechizmus, Zan, Ivor, Slovensky rozhlas, papez, bordel, peniaze, moc