Po roku 1989 zaplavili našu krajinu „prírodné“ lieky proti všetkým neduhom, ktorých výrobcovia deklarujú ich takmer univerzálny účinok. Vyhoveli tým ľudovej túžbe po prírodných, nie „umelých“ liekoch. Analýza tohoto javu a názorov, ktoré ho podporujú, ukazuje ďalší aspekt bezbrehej ľudskej hlúposti, a preto je vhodná pre túto stránku.
Na počiatku nebolo nič. Zem bola nepekná a pustá a ani len duch boží sa nevznášal nad vodami. Sopky chŕlili obrovské stĺpy magmy, ale nebolo očí, ktoré by to videli. Blesky boli sprevádzané hrôzostrašným hromobitím, ale nebolo uší, ktoré by to počuli. Nebolo nikoho, komu by na čomkoľvek záležalo. A mohlo to všetko tak zostať navždy. Nič by sa nebolo stalo, keby všetko zostalo tak ako bolo, nikoho by nemrzelo, že východy a západy Slnka nikto nepozoruje, že sa zvukov uragánu nikto nebojí.
Myslím si, že aspoň v tom budú so mnou kresťania súhlasiť, že zdrojom podstatnej väčšiny tvrdení ich viery je prastarý dokument, nazývaný Biblia – alebo familiárne „písmo“. Je to dielo pozoruhodné hlavne tým, aký postoj k nemu veriaci zaujímajú. Vzniklo dosť dávno, ale jeho tvrdenia sú vraj platné podnes. Na tom by nebolo nič divné, ak by veriaci netvrdili, že sa výroky Biblie týkajú aj prítomnosti. O diele starom tisíce rokov by sme mohli bez väčších rozpakov predpokladať, že hovorí pravdu o niektorých udalostiach minulosti, aj keď v minulosti mali ľudia k pravde oveľa menej náročný vzťah, než dnes. Ale tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu aj o súčasnosti, že ju hovorí súčasnému vzdelanému človeku, a že ju hovorí dokonca úplne spoľahlivo, je už prinajmenšom podozrivé. Za tisícročia sa poznatky ľudí o svete aj o nich samých podstatne rozhojnili a prehĺbili a preto tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu v zhode so súčasnými poznatkami, znamená predpokladať, že jeho autor vedel všetko aj o našej prítomnosti. A veru tak to je: kresťania tvrdia, že pravdy Biblie sú nemenné a platné aj v súčasnosti práve preto, lebo ich spoluautorom je sám boh, „stvoriteľ neba i zeme“.
Domnievam sa, že koreň kresťanskej zvrátenej predstavy o spravodlivosti treba hľadať v Kristovom podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Obávam, že práve na tomto podobenstve stojí celá zdeformovaná kresťanská predstava o vzťahu boha a človeka, ktorá končí zvrhlým uprednostňovaním kajúcich sa masových vrahov pred neveriacimi, ktorí nič zlé nevykonali, iba neprijali „pravú“ kresťanskú vieru.
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“
(Jn 10, 11)
V snahe poznať mentalitu dnešných mladých veriacich ľudí sa občas zúčastňujem na rôznych diskusných kluboch.
„Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa nezdal múdrym sebe samému.“
Prís 26, 5
Modelom každého dialógu je situácia, v ktorej jeden hovoriaci tvrdí, že nejaký výrok je pravdivý a ten druhý o tom istom výroku tvrdí opak – že je nepravdivý. Keď tí dvaja nie sú dosť kvalifikovaní v metóde dialógu, stáva sa, že obaja chcú, aby ten druhý dokázal svoju pravdu. V dialógu veriaceho s ateistom sa napríklad stáva, že veriaci síce pripustí, že svoju vieru dokázať nevie, ale obviňuje ateistu, že ani on nevie svoj názor dokázať a že teda sú na tom rovnako. Ak ateista pristúpi na taký kontumačný výsledok, je žalostným amatérom v logike.
Analyzujme základný problém všetkých sporov medzi veriacimi a neveriacimi – problém existencie boha. Východisko je celkom jednoduché, pretože sú len dve možnosti: buď boh jestvuje, alebo nejestvuje. Ak niekto dokáže, že boh jestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh nejestvuje. Ak na druhej strane niekto dokáže, že boh nejestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh jestvuje. V jazyku logiky sa hovorí, že tieto dva dôkazy sú ekvivalentné, takže stačí dokázať len jedno z týchto tvrdení; netreba dokazovať jedno z nich, aj negáciu druhého. Stojíme teda pred jasne formulovanou otázkou: ktoré z dvoch tvrdení „boh jestvuje“, či „boh nejestvuje“ je pravdivé. Celkom inou otázkou je, ktoré tvrdenie sa ľahšie dá dokázať, a v sporoch je dôležité hlavne to, kto má čo dokazovať.
Na túto Pilátovu otázku – na ktorú Kristus napodiv neodpovedal – vie hádam každý dať jednoduchú odpoveď. Pravda je zhoda medzi obsahom nejakého tvrdenia a skutočnosťou.
Vo veku štrnástich rokov, ešte ako veriaci, som si dal záväzok, že prečítam celé Sväté písmo. Veď je hádam povinnosťou veriaceho poznať základný posvätný text svojej viery! Keďže som Nový zákon vtedy už veľmi dobre poznal, môj záväzok sa týkal len Zákona starého. A tak som sa s chuťou a mladíckym nadšením pustil do čítania.