Čo je pravda?

Na túto Pilátovu otázku – na ktorú Kristus napodiv neodpovedal – vie hádam každý dať jednoduchú odpoveď. Pravda je zhoda medzi obsahom nejakého tvrdenia a skutočnosťou.

Pravda sa obvykle formuluje vetami (najkrajšie sú však pravdy vyjadrené rovnicami), ale nie každá veta musí byť pravdivá, alebo nepravdivá. Napríklad veta „Mlátiacemu volovi hubu nezaväzuj“ (Dt 25, 4) nie je ani pravdivá ani nepravdivá. Kto by tomu ešte nerozumel, nech skúsi povedať, či je pravdivá veta „Neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami?“ (Mk 9, 19). Vety, ktoré‚ majú tú vlastnosť, že môžu byť pravdivé, alebo nepravdivé, sa v logike nazývajú výroky. Pritom nie je dôležité, či o ich pravdivosti vieme rozhodnúť, alebo nie. Niektorí starí Gréci tvrdili, že Zem je guľatá. Tento ich výrok bol pravdivý, aj keď ho nevedeli dokázať. V stredoveku za pravdivé výroky ľudí aj upaľovali (radšej nepoviem, kto to robil), ale výroky svoju pravdivosť tým nestratili. Výroky nie sú horľavé. Sú iba pravdivé, alebo nepravdivé.

Čo je pravda a na čo je dobrá?

V tejto súvislosti ma vždy zarazí, keď počujem o pravde hovoriť veriacich. Veľmi často a horlivo o nej hovoria, ale keď sa ich spýtate, čo pravdou rozumejú, budete veľmi prekvapení. Kto mi neverí, nech si prečíta heslo „pravda“ v 1. dieli Biblického slovníka od Adolfa Novotného (vydal Kalich Praha, v roku 1956, teda za čias hlbokej náboženskej neslobody). Nájde tam (na troch stranách!) podrobné vysvetlenie toho, že pravda je (okrem iného) vernosť bohu, úprimnosť, poslušnosť, dobro, spravodlivosť, láska a iné taľafatky. Ale o zhode tvrdenia so skutočnosťou je tam iba zbežná poznámka. Ale veď ani kresťanský boh na tento logický význam nemyslel, keď o sebe tvrdil „Ja som cesta, pravda i život“ (J 14, 6).

Teraz sa pokúsim presvedčiť čitateľa aká je pravda vážna a dôležitá. Práve preto, že o nej počujem rozprávať príliš ľahkovážne a takmer žartom, ako keby o nič vážne nešlo. O hokeji a slabomyseľných príbehoch televíznych seriálov sa ľudia rozprávajú vášnivejšie než o pravde. Ľudia sú už akosi tak uspôsobení, že veria najradšej tomu, čo sa im páči, bez ohľadu na to, či je to pravda, alebo nie. Ale čo majú z príťažlivej nepravdy? Chvíľkové potešenie, ktoré prejde do rozčarovania, ako alkoholické opojenie prejde do tzv. opice. A pritom pravda je čosi neuveriteľne krásne, vážne a dôstojné. Nebudem tu používať logiku, ale emócie, pokúsim sa v čitateľovi vyvolať empatiu pre význam pravdy.

Už ste si všimli aká je pravda nepoddajná? Možno ste kedysi chceli vyhrať v hazardnej hre, želali ste si výhru, sugerovali ste si, že ste už-už vyhrali – a nič. Nebola to pravda. Uvediem iný, smutnejší príklad. Predstavte si, že vám nájdu nádor v pľúcach. Vysvetlia vám, čo vás čaká – pomalé dusenie a nakoniec smrť. Iste vás taká predstava nepoteší a prvé, čo urobíte, že jej odmietnete uveriť. V učebniciach onkológie sa dozviete, že touto tzv. fázou odmietania prejde každý, kto sa dozvie, že má rakovinu. Je to takmer také isté ako prírodný zákon – ešte aj lekár-onkológ, ktorý sa dozvie, že má rakovinu, si mesiace vymýšľa falošné diagnózy, utešuje sa kdečím, a rezignuje až po dlhej dobe. Ale nádor bude rásť napriek vášmu odporu, napriek vašej neochote uveriť v neho, vy sa budete dusiť a nakoniec aj umriete. Pravda totiž hovorí o tom, čo naozaj je, čo je mimo nás, čo od nás nezávisí, nie o tom, čo si želáme (a je teda v našej mysli). Preto treba pravdu brať smrteľne vážne. Pravde treba veriť, nie posmievať sa jej, nie zľahčovať ju. Tento príklad ilustruje ďalší dôvod, pre ktorý pravdu potrebujeme s istotou poznať – aby sme verili len tomu, čo naozaj je, nie tomu, čo si len želáme aby bolo.

Uvedomili ste si niekedy úplne jasne, hlboko a so všetkými dôsledkami, že o pravde sa nehlasuje? Je vám celkom jasné, že počet ľudí, ktorí čomusi veria, nemá s pravdou nič spoločné? Uvedomujete si, že je celkom dobre možná situácia, že pravdu má iba jediný človek na svete, alebo že ju dokonca nemá nikto? Ak áno, potom s plnou rozhodnosťou odmietajte všetky argumenty, pri ktorých sa hovorí, že „každý tomu verí“! Boli doby, keď naozaj každý veril, že Slnko každé ráno vstáva na východe a ponáhľa sa na západ. Nikto vtedy nemal pravdu! Nedávno som počul biskupa Tondru argumentovať tým, že keď na „západe“ niekto povie, že je neveriaci, „všetci“ sa divia o čom to hovorí. To, čo cirkev nazýva tradíciou, je práve takýto súhlas väčšiny, ktorý samozrejme nič neznamená. Pravda leží mimo nás, Zem sa otáča okolo Slnka bez ohľadu na to, čo si tu akési úbohé tvory na Zemi myslia! Pravda nemá nič spoločné s našou vierou, s našimi predstavami, s našim presvedčením, s našimi želaniami. S pravdu sa nedá vyjednávať, pravdu neohúri počet veriacich v nepravdu.

Celkom rovnako by vám malo byť jasné, že pravdivosť tvrdenia nemá nič spoločné s tým, ako dlho sa mu verí. Cirkevní ideológovia pri každej príležitosti zdôrazňujú, aká je ich viera stará, koľko stáročí, či tisícročí vydržala. Hovoria tomu, že ich viera má dlhú tradíciu. Heliocentrizmus, evolučná teória, kvantová teória, aj teória relativity majú v zrovnaní s kresťanstvom mimoriadne krátku „tradíciu“ a predsa sú pravdivé, zatiaľ čo tzv. kreačná teória a biblické mýty sú napriek tisícročiam tradície hlboko nepravdivé. Prečo sa potom taký kardinál Korec oháňa tým, že „Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov“?

Viete, že astronómovia vedia s neuveriteľnou presnosťou (na sekundy!) predpovedať zatmenie Slnka na stáročia dopredu? Čo je podstatou tej ich schopnosti? Poznajú presne zákony, podľa ktorých sa nebeské telesá pohybujú (toto odvetvie astronómie sa volá nebeská mechanika) a keď poznajú súčasné polohy a rýchlosti všetkých nebeských telies, vedia pomocou týchto zákonov vypočítať dráhy všetkých telies a teda ich polohy a rýchlosti v ľubovoľnom čase. Uvedomujete si, čo to znamená? Astronómovia vedia, ako sa nebeské telesá naozaj pohybujú a len preto vedia zatmenie predvídať. Spýtajte sa na dátum a presný čas najbližšieho zatmenie astrológa a nedovoľte mu styk s astronómom ani s astronomickými informáciami. Nebude mať ani tušenie, kedy k zatmeniu dôjde. Ten pre svoje „predpovede“ používa iba slaboduché šablóny, ktoré nič nehovoria o skutočnosti, ale o „znameniach“, „vplyvoch postavení planét“, „domoch“ a podobných taľafatkách. Astrológ nepozná pravdu, astronóm ju pozná. Pravda astronómovi umožňuje predpovedať budúcnosť, astrológ o budúcnosti iba nezáväzne tára. A tak ako v astronómii, tak je to aj v iných oblastiach poznania. V pravde je obrovská sila.

Pravda je smrteľne dôležitá. Ak sa vám to nezdá, predstavte si, že by vás liečil lekár, ktorému by bola pravda ľahostajná: nebol by zvedavý, čo vám naozaj je, namiesto slepého čreva by vám vybral kus hrubého. Páčil by sa vám? A čo vyšetrovateľ, ktorému by bolo jedno, že v čase vraždy, z ktorej vás obvinil sused, ste boli v Austrálii?

Pravda je aj preveľmi užitočná. Bez pravdivého poznania podstaty elektromagnetického poľa by ste nemali vaše obľúbené televízne programy ani mobilné telefóny, životy by vám nezachraňovali kardiostimulátory, nikto by nevidel do vášho tela, nedalo by sa zistiť, či vás zub bolí preto, lebo máte zhnisaný koreň; bez pravdivých informácií o vlastnostiach polovodičov by neboli počítače, bankomaty. Nič z toho nie je plodom úprimnej a hlbokej viery, nevzniklo orodovaním, pôstom ani modlitbami. Celá veda vznikla ako hľadanie pravdy o svete. Veda je produkt pravdy a to produkt naozaj plodný. Urobte taký malý myšlienkový experiment: predstavte si, že by naraz zanikli všetky výdobytky vedy. Ako by svet vyzeral? Neboli by tu lieky, každých desať rokov by zúrili epidémie, ktoré by decimovali obyvateľov, takže na svete by bolo aspoň desať razy menej ľudí než ich je dnes. Neboli by potrebné antikoncepčné prostriedky, nebolo by treba robiť potraty, lebo príroda bez vedy by sa o „potraty“ už narodených veľmi usilovne starala. Neboli by knihy, počítače. Dopravovali by sme sa peši, bývali v úbohých šiatroch, pretože nikto by neprišiel na to ako stavať domy, ako rozvádzať vodu a teplo.

A teraz si predstavte, že by zanikli plody viery. Čo by sa zmenilo, okrem toho, že by zmizli všetky náboženské vojny, upaľovanie kacírov? Nič by sa nezmenilo! Neznamená to pre vás, že pravda, ktorú hľadá veda, má pre spríjemnenie ľudského života väčší význam než slepá viera?

Uvedomte si, že vo vašom mozgu je váš vnútorný svet, prepchatý vašimi želaniami, vášňami, túžbami a tam vonku je chladný, voči vám úplne ľahostajný svet prírodných zákonov a síl. Vo svojej fantázii urobíte všetko hravo a ľahko, ale vo fantázii nemanipulujete s objektami sveta, ale so svojimi predstavami. S vonkajším svetom sa manipuluje veľmi ťažko, on sa riadi zákonmi, ktoré sa podľa vášho želania nezmenia. Ak na zákony nedávate pozor, narazíte na ich brutálnu, bezcitnú, neľudskú silu. Ak spadnete do prudkej a hlbokej rieky a neviete plávať, určite sa utopíte. Úplne jednoznačne, neodvratne sa utopíte. Žiadna hrôza vo vašich očiach, zúfalé volanie, modlitby, ani kŕčovité pohyby vás nezachránia. Príroda nemá vôľu, ona iba jednoducho je. Prírodné zákony iba pôsobia, nedbajúc na vaše priania, želania a túžby.

Keďže sa teda pravda netýka len nás, ale aj skutočnosti, ktorá väčšinou od nás nezávisí, treba mať k nej veľkú úctu, treba ju hájiť a raz zistenú pravdu chrániť pred lžou. Je preto naozaj zarážajúce, že pravda nepatrí u kresťanov medzi tzv. čnosti. Ba ani boh neprikázal vážiť si pravdu. Jeho ôsme prikázanie zakazuje len takú podružnú vec, ako je krivé svedectvo proti blížnemu. Presvätej inkvizícii, ktorá v mene „pravdy“ (ozaj, aká to bola vtedy pravda?) upaľovala nevinných, prostých i vzdelaných ľudí, by možno prikázanie vážiť si pravdu trocha pristrihlo krídelká.

Samozrejme, nemôžeme a ani nepotrebujeme vedieť pravdu o všetkom. Keď sa chystám na vysokohorskú túru, veľmi sa zaujímam o takú drobnosť, akou je zajtrajšie počasie. Inokedy mi je počasie celkom ľahostajné. Keby som sa však chystal postaviť kilometrový most, musel by som urobiť podrobnú geologickú analýzu terénu ponad ktorý most povedie. Stručne môžem zhrnúť, že poznať pravdu je tým dôležitejšie, čím závažnejšej veci sa týka. A práve v tejto súvislosti ma zaráža až trestuhodne ľahostajný postoj veriacich k voľbe náboženskej viery, o ktorej tvrdia, že dáva ich životu zmysel, že im zaručuje posmrtný život a spásu, jednoducho, že je hádam tou najvyššou hodnotou akú poznajú.

Veď na svete je tak veľa náboženstiev a siekt, a všetky suverénne vyhlasujú, že sú jedine pravé, že ich boh je ten jediný boh. A ako sa chovajú ľudia v takej prebohatej ponuke bohov? Študujú základné diela rôznych vierovyznaní, overujú si, ktorý boh je ten pravý a zabezpečí im tie najlepšie vyhliadky do budúcnosti? Čerta starého! Väčšina katolíkov má len povrchnú predstavu o tom, v čom sa odlišujú od evanjelikov, či pravoslávnych, nehovoriac už o tom, že majú len veľmi hmlistú predstavu o moslimoch, hinduistoch či šintoistoch. Ale sadnite si vo Viedni do lietadla Malajských aerolínií a o desať hodín pristanete v Kuala Lumpure, kde väčšina obyvateľov má rovnako hmlisté predstavy o kresťanoch. Vôbec ani netušia, že jestvujú akési rozdiely medzi gréckymi a rímskymi katolíkmi. Namiesto toho vám budú zasvätene rozprávať o svojej „svätej trojici“, ktorú tu volajú „trimurti“ a ktorú tvoria Brahma, Višnu a Šiva.

Ako sa pravda zisťuje?

Pokúsil som sa ukázať (dokázať sa to nedá), že pravda je v istom zmysle najvyššou hodnotou. Samozrejme nie pravda o vzťahoch medzi Jožkom a Marienkou, ale o elektromagnetickom a gravitačnom poli, o silách vnútri molekúl, alebo ak ste príliš zameraní na seba, tak aj pravda o príčinách vašich chorôb a o liekoch, ktoré ich môžu zmierniť, či o očkovacích látkach, ktoré vás pred nimi navždy uchránili. Veru, veru: choleru, mor, záškrt, kiahne a mnoho iných smrteľných chorôb z našich krajín nevyhnalo utiekanie sa k panenke Márii, ale tvrdá práca ľudí, ktorí boli zvedaví iba na pravdu. Vďaka nim sa už zbytočne modlíte „od hladu, vojen a moru, uchráň nás, ó Pane“. Môžete v modlitbe nechať už iba tie vojny, ktorým sama cirkev často žehnala (ešte pápež Pius XII. kropil svätenou vodou Mussoliniho tanky – ale chvalabohu neúčinne).

Keď je pravda taká dôležitá, musíme sa pýtať, ako sa zisťuje. Pravdivosť jednoduchých výrokov sa potvrdzuje ľahko, napríklad už pohľadom. Nato, aby ste zistili, či je pravda, že v izbe je stôl, netreba veľa námahy: pozriete sa. O jednoduchých pravdách sa môžeme presvedčiť zmyslami. Možno práve preto prostí ľudia, ktorých iné pravdy ani nezaujímajú, o pravde veľa nerozmýšľajú a uveria každej hlúposti: reklamám na zubné pasty, ktoré vraj dodávajú desaťročia odumretým zubom vápnik, pranostikám, horoskopom, vešteniu z ruky – a farárom.

Zložitejšie pravdy sa poznávajú zložitejším a dlhším pozorovaním. Uvedomte si, že vývoj každého (priemerne rozumného) človeka od narodenia po dospelosť, predstavuje akýsi vývoj k pravde. Pre malé dieťa je možné všetko. Preto veľmi malé deti uveria naozaj všetkému. Nemajú prečo neveriť. Veľmi málo v svojom krátkom živote ešte poznali, preto sú tak rozkošne a milo naivné. Uveria rozprávkam, v ktorých sa čokoľvek v okamihu zmení na čokoľvek iné. Ale ako deti postupne poznávajú svet, začínajú chápať, že nie všetko je možné. Darmo si želajú na Vianoce živého koňa, rodičia (bežní) im kúpia nanajvýš koníka dreveného. Vývoj dieťaťa je objavovanie toho, čo nie je možné. A objavovanie obmedzení možností je približovanie sa k pravde. Čím viac obmedzení poznáme, tým je naša predstava o svete pravdivejšia. Keď pochopíme, že nemôžeme bez následku pustiť druhému na hlavu tehlu, začíname čosi tušiť o neúprosnej gravitácii. Gravitácia iba obmedzuje všetky možné voľné pohyby telies na zemi na pohyby smerom k zemi. Keď teleso pustíme, spadne. To ste sa dozvedeli už v detstve. Neformulovali ste to ako fyzikálny zákon, iba ako skúsenosť, ktorej môžete veriť, na ktorú sa môžete neochvejne spoliehať. Ešte nikdy sa vám nestalo, aby pustené ťažké teleso začalo letieť dohora. Zvyknete si na to ako na pravidelnú skúsenosť. A považujete tvrdenie o páde telesa za pravdivé. Je to samozrejme len pravda surová, empirická. Vy neviete prečo telesá na zem padajú, vy viete iba, že padajú.

Podobne zo skúsenosti zistíte, že veci nemôžu len tak zaniknúť. Iste by vás už v predškolskom veku prekvapilo, keby pred vašimi očami zanikol autobus. Preto sú iluzionistické kúzla so „zánikom“ a „vznikom“ vecí také príťažlivé. Ľudia vidia to, o čom vedia, že to nie je možné. Neformulujú to obvykle ako zákon zachovania hmoty či energie, len to pociťujú ako akúsi neurčitú nemožnosť. A keď im niekto povie o zániku vlaku, neveria mu. Jednoduché pravdy sa naučí poznávať každý človek v priebehu vlastného života.

Jestvujú však ľudia, pre ktorých je zisťovanie pravdy povolaním. Je ich mnoho, ale nás budú zaujímať tí najpovolanejší – vedci. Takí vedci ako fyzici a astronómovia sa pýtajú na pravdivosť výrokov, ktoré sa väčšinou týkajú celého Vesmíru (Vesmír si treba vážiť, lebo okrem neho už niet ničoho, preto ho píšem s veľkým počiatočným písmenom – bohov bolo a ešte stále je vymyslených veľa, tí si takú úctu nezasluhujú). Fyzici sa pýtajú na pravdivosť výrokov o galaxiách, o všetkých elektrónoch vo Vesmíre o silách pôsobiacich medzi všetkými možnými vesmírnymi objektami. Inžinieri – aspoň podaktorí – sa zasa trápia ako pomocou fyzikmi odhalených právd skonštruovať zariadenia, ktoré nám uľahčia život, pomôžu sa nám dostať na Mesiac – ale aj skonštruovať neutrónovú bombu. Rád by som len tak mimochodom zdôraznil, že tú bombu už nepoužívajú vedci, ale generáli.

A ako tú pravdu zisťujú? V podstate (ale len v podstate) veľmi jednoducho. Niektorí všeličo skúšajú (robia pokusy) a výsledky skúšok potom analyzujú svojím obmedzeným – síce iba ľudským, nie božským – ale zato zdravým rozumom. Iní si najprv vymyslia predpoklady, ako by to v prírode mohlo byť a potom zisťujú – opäť pokusmi – či to, čo vyplýva z týchto predpokladov, v prírode naozaj je.

Vedci pokračujú pomaly, ale iste. Nemyslia si, ako svätý Augustín, že kruh je dokonalý. Ich netrápi, či je niečo dokonalé, ich trápi, či to, čo o tom niečom povedia, je pravda. Podstatou zisťovania pravdy je to, čo je obsiahnuté v jej jednoduchej definícii: zisťovanie, či to, čo očakávam, sa naozaj stane. Ak si myslím, že sklo je krehké a oceľ pevná, potvrdím si svoju hypotézu tým, že na betónovú dlážku pustím z rovnakej výšky rovnako ťažké nádoby zo skla a ocele. Robiť to nemusíte, túto pravdu si overili už tisíce ľudí pred vami. Nemusíte si ani overovať, že plameň popáli ľudskú kožu. Iste ste to už vyskúšali v detstve, len ste asi zabudli kedy a ako presne sa to stalo.

Najlepšie je však pravdu dokázať. Práve preto sa najhlbšie pravdy o prírode potvrdzujú dokazovaním. Dôkaz je zdanlivo len jeden zo spôsobov zisťovania pravdy, ale je to jediný úplne dokonalý spôsob. Jediným jeho problémom je to, že dokázať niečo „nad všetku pochybnosť“ je veľakrát ťažké, ba až nemožné.

Dôkaz sa niekedy opiera o vysvetľovanie, navrhovanie a overovanie hypotéz, čo sú postupy značne komplikované, o ktorých tu už podrobne nemôžem hovoriť. Takéto pravdy sa volajú vedecké a týkajú sa mnohokrát celej prírody. Zastavíme sa u právd fyziky, pretože tam je situácia najjasnejšia. Fyzici vedia väčšinu právd platiacich v celom Vesmíre vysvetliť a dokázať. Ukážem vám ako príklad, ako sa dokazuje zákon zachovania energie. Keďže o čitateľovi si nemôžem robiť ilúzie, bude to iba veľmi nepresný náznak časti dôkazu, ale to podstatné predsa len ukáže. Dúfam však, že zaujme aj ľudí vzdelaných, lebo vždy keď to vysvetľujem študentom, vidím na ich tvárach zmes údivu a pobavenia.

Predstavte si miestnosť s biliardovým stolom. Vášniví hráči hrajú biliard a vy ich pozorujete. V miestnosti visia hodiny a každý hráč má na ruke ešte svoje hodinky. Predpokladajme, že tieto hodinky udávajú podstatne odlišné časy a „idú rôznou rýchlosťou“. Zákon zachovania energie sa úplne exaktne dá dokázať z jediného predpokladu, že zákony pohybu gulí nezávisia od toho, podľa ktorých hodín meriame čas! Pre matematicky podkutého čitateľa je tento dôkaz veľmi jednoduchý, pre ostatných ťažko pochopiteľný. Ale podstatným jeho východiskom je predpoklad, že zákony pohybu telies nemôžu závisieť od toho, pomocou ktorých hodín meriame čas. A ja sa teraz pýtam: je tento predpoklad oprávnený, neoprávnený, možno ho prijať, treba ho zamietnuť, či hádam ešte dokázať? Mne sa zdá, že zákony prírody nemajú prečo závisieť od našich hodín, od našich vnemov, našich predstáv a želaní – jednoducho od nás, subjektov. Zákony prírody sú objektívne. A myslím si tiež, že spomínaný predpoklad už netreba nijak ďalej dokazovať. Ak sa vám to nezdá, skúste si predstaviť, ako by to vyzeralo s prírodou, keby závisela od stoviek rôzne idúcich hodín. Myslím si, že tak, ako si to neviem predstaviť ja, tak si to nevie predstaviť nikto. Ale nič viac už na dôkaz zákona zachovania energie netreba! Kto má o tento dôkaz vážny záujem a pozná základy diferenciálneho počtu, nájde dôkaz zachovania energie z tohto jediného predpokladu v § 6 knihy L. D. Landau, Mechanika, kde zaberá ani nie pol strany. Vydavateľa neuvádzam, lebo táto brilantná učebnica vyšla v desiatkach vydaní vo všetkých len trochu významných jazykoch.

Zisťovanie a dokazovanie pravdy je vo všeobecnosti poriadna drina, lenže pravda nie je lacným tovarom. Pravdou sa nestane len tak hocičo, čo si zaželáme. S tým treba počítať aj pri obracaní ľudí na svoju (pravú) vieru. Pri tom dochádza k stretnutiu najmenej dvoch ľudí rôzneho názoru a jeden z nich chce, aby ten druhý svoj názor (navždy!) zmenil. Vzniká tu preto celkom prirodzene nasledujúca otázka: kto má pravdu dokazovať?