List prezidentovi Slovenskej republiky

Msgr. Viktor Trstenský – pápežský prelát (2001)

---

Poznámka prepisovateľa: V [hranatých] zátvorkách uvádzam svoje vlastné komentáre k textu. Slúžia mi zatiaľ hlavne na lokalizáciu miest, ktoré chcem neskôr komentovať. V konečnom znení väčšinu z nich odstránim.

Vážený pán prezident,

medzi svojimi listinami som našiel tieto inštrukcie okr. cirk. tajomníka J. Arendáča komunistickým zanietencom, ako majú pracovať proti škodlivému náboženskému tmárstvu, uverejnené v Zrkadle severu 17. VIII. 1973, č. 15. Opisujem ich doslovne:

„Veda má dnes stále väčší vplyv na rôzne stránky života spoločnosti a je dôležitým faktorom spoločenského vývoja. Ako bezprostredná výrobná sila poskytuje človeku stále väčšiu vládu nad prírodou. Všetok vývoj vedy a jej boj proti náboženstvu dokazujú, že vedecké poznanie a náboženská viera stoja proti sebe ako vzájomne sa vylučujúce protiklady.

V našej socialistickej spoločnosti musíme svoj ideologický boj zamerať práve na tento mýtus náboženstva a vykoreniť všetky predsudky a hmlisté predstavy o nebeských bytostiach u každého človeka.“

[Naozaj nechápem, prečo súdruhom tak veľmi záležalo na „vykorenení všetkých predsudkov“ – asi len preto, aby uvoľnili miesto predsudkom novým: o robotníckej triede ako tvorkyni všetkých hodnôt (vedenej múdrou a neomylnou rodnou stranou), o láske k Sovietskemu zväzu, o svetlých zajtrajškoch…]

„Náboženstvo so svojím hlbokým zakorenením siahlo tak hlboko do povedomia ľudí, že bude potrebné vynaložiť ešte veľké úsilie pri likvidácii týchto nežiadúcich a pre spoločnosť škodlivých tmárskych predsudkov aj v našom okrese. Krízové roky 1968 – 1969 narobili v tejto oblasti také vážne poruchy, s ktorými sa aj v dnešnej dobe musíme stoj čo stoj zapodievať, riešiť ich a viesť na správnu mieru.

Vedomí sme si vážnej úlohy pri riešení náboženských predstáv veriacich nášho okresu. Chápeme, že tieto predstavy bude u starších ľudí ťažko vykoreniť, mrzí nás však skutočnosť, že aj časť mladej generácie sa zapája do cirkevných obradov a vytvára si iluzórne predstavy o nadpozemskom živote. Naše stranícke a štátne orgány venujú výchove mladej generácie takú pozornosť a starostlivosť, že to história nepamätá [obligátny hold straníckym orgánom].

Musíme si stoj čo stoj uvedomiť, že sú preč časy, kedy cirkev spoliehajúc sa na svoju moc, mohla vyžadovať slepú vieru a presadiť ju donucovaním v rozpore s faktami a rozumom. [Toto tvrdenie je nepochybne pravdivé, napriek tomu, že vychádza z komunistických úst. Občas povedali aj komunisti pravdu!] Musí sa aj pochopiť skutočnosť, že náboženstvo je fantastickým a skresleným odrazom, v ktorom progresívne sily nadobúdajú nadzemské formy. Súčasný vedecký pokrok bez ohľadu na výmysly náboženských ideológov nedokazuje slabosť poznávajúceho rozumu, ale neohraničené možnosti vedy pri poznávaní sveta [svätá pravda, ibaže pochybujem, že by k tomu poznávaniu sveta prispel čo i len za máčny máčik súdruh Arendáč, nech mu je zem ľahká].

Aká je teda naša úloha komunistov i všetkých pokrokovo zmýšľajúcich ľudí? Jasná! Vyvinúť maximálne úsilie pre boj proti škodlivému náboženskému tmárstvu rôznymi účinnými formami vo výrobe [pri sústruhu?], v službách [u holiča?], v národných výboroch [pri vydávaní rybárskych lístkov?], ale hlavne v našich školách. Dnešný učiteľ vychováva našu mládež, formuje jej charakter, dáva jej prvé základy vedeckého poznania. Na učiteľovi dnes závisí v značnej miere, aká bude dnešná mládež. Domnievame sa, že práve v tejto oblasti nie vždy dôsledne zabezpečujeme požadované úlohy, ak dovolíme učiteľom navštevovať náboženské obrady a deťom v školách náboženské vyučovanie [môžem potvrdiť ten komunistický „teror“: na náboženstvo som chodil slobodne dovtedy, kým som sa nestal ateistom – komunistická strana nebola naozaj taká dôsledná pri zakazovaní náboženského vyučovania, ako je cirkev vytrvalá pri jeho nanucovaní]. Je ťažko pochopiť fakt i myšlienkový proces detí, ak po skončení vyučovania sa začína ďalšie náboženské. Ako reaguje žiak na to, keď učiteľ na hodine prírodopisu vedecky vysvetľuje vznik života na zemi a farár to isté, ale náboženskými zákonmi? [Väčšina veľmi jednoducho: ignoruje oboch.]

Poznatky vedy a techniky slúžili a slúžia ľudu a neškodili mu. Ale pýtam sa. Ako zachraňovalo náboženstvo nevoľníkov, bedárov, či chudobný proletariát v jednotlivých spoločenských formáciách? Posmrtným životom.

Jedine socializmus zbaví vedu jej buržoáznych pút, jej zotročenia kapitálom, jej zotročenia záujmom špinavej kapitalistickej chamtivosti – zdôrazňoval Lenin. Jedine socializmus umožní rozšíriť a náležite si podriadiť spoločenskú výrobu podľa vedeckých zásad, urobiť život pracujúcich čo najľahší a poskytujúci možnosť blahobytu.

Dnes jasne vidíme ako sa u nás tieto Leninove slová plnia. Ale plniť ich musíme všetci bez ohľadu na to kde sme a čo vytvárame. Vedecko-technická revolúcia postupuje míľovými krokmi vpred, ale náboženstvo ešte existuje. Na jeho potlačenie musíme vyvinúť taký účinný ideologický boj, ktorý rapídne oslabí a zlikviduje náboženské predsudky a vykorení nevedeckosť z našej socialistickej spoločnosti.“

[Musím povedať, že pán prelát si nevybral bohvieaký dokument o sužovaní kresťanov. Ide o štandardnú komunistickú táraninu, o text, ktorý by dnes dokázal vygenerovať aj celkom jednoduchý počítačový program. Pochybujem, že by jeho autor vedel, čo vlastne napísal. Jednoducho lepil frázu za frázou a nakoniec dostal produkt, ktorý „hore“ ocenili – tiež bez toho, aby vedeli, čo bolo obsahom textu. V tých dobách na obsahu nezáležalo, dôležité bolo, aby sa dokumenty „niesli v duchu marx-leninizmu“. Preto ma zaráža, aké mohutné dôsledky z neho vysoký cirkevný hodnostár v ďalšom dedukuje.]

Ovocím týchto satanských inštrukcií bolo zľahostajnenie slabších veriacich vo viere, strach, že ich zbavia zamestnania [najmä však komunistických postov], keď sa budú hlásiť k viere, čo sa aj praktizovalo. Zaplňovali sa väznice, koncentračné tábory veriacimi mužmi, ženami, katolíckymi kňazmi, rehoľnými sestrami [to všetko po r. 1973, z ktorého pochádza onen predlhý citát?]. Rozvracali sa rodiny, zdemoralizovala sa mládež. Bolo zničených tisíce katolíckych kníh, stovky cenných umeleckých pamiatok, veľa zruinovaných kostolov. Rozmohlo sa mnoho spoločenských a mravných neduhov, tak zakorenených v živote nášho národa, že sa len veľmi ťažko dajú nahradiť ozaj ľudským a kresťanským životom, a to najmä preto, že sa neodstraňujú zvodné pornografické predstavenia, niekedy priame protináboženské relácie v televízii. Úradne [?] sa podporujú a rozširujú časopisy, knihy, mravne závadného obsahu, ba priamo zvádzajúce na chodníky ateistického nemravného života. Tak sa zakorenili tieto vredy a podporujú sa, že len návratom k Bohu sa môžu odstrániť. Teda len viera nám môže ponúknuť vyššie hodnoty, ktoré nám môžu dať smernice, ako sa správať, i silu, ktorá nám pomôže žiť ako ľudia, bratia, lebo len viera tvorí hodnoty, ktoré môžu byť platným ideálom na celý život. Bez Boha, teda bez náboženstva niet spravodlivosti, bez spravodlivosti niet Lásky, bez lásky niet pokoja a bez pokoja niet života. Preto jasne vyhlásil francúzsky konvertita Blaise Pascal:

„Náboženstvo a mravnosť sú dva základné piliere štátov. Kto tieto základy podkopáva, stáva sa najväčším vlastizradcom.“

Evanjelizovanie teda nie je len náboženskou činnosťou, ale stáva sa cieľom vysoko sociálnym. Je ako soľ. Dodáva životu chuť a zamedzuje mu zhniť v močiari blahobytu. Je dokázané, že ak v nejakej veľkomestskej štvrti niet kostola, ak tu nepôsobí cirkev, tak takáto štvrť sa za niekoľko desaťročí stane vykričanou. Ako však budú mať masy vieru, ak niet prorokov, ako uveria v Krista, ak niet Kristových svedkov? Ako spoznajú evanjeliové posolstvo bez hlásania evanjelia? Spoločnosť nikdy tak nepotrebovala prorokov, apoštolov, autentických kňazov, slovom ľudí, ktorí veria a mali by nám pomáhať veriť.

Boli pokusy Krista pochovať naveky. Začali sa vynárať najprv v Jeruzaleme, keď zabíjali apoštolov a najmä zabili samého Krista , ktorí bez milosrdenstva ničili kresťanov. V ďalších nasledujúcich rokoch Francúzska revolúcia, ktorá vo veľkom zabíjala kresťanov, vyhlásiac, že Boha niet a kto sa bude k nemu hlásiť, pôjde pod gilotínu. Žiaľ, ani potom dlhé časy cirkev nemala pokoj. Smelo možno tvrdiť, že najdivšími prenasledovateľmi cirkvi a vôbec náboženstva boli u nás stalinskí komunisti, ktorých vodca Stalin má na svedomí podľa najnovších údajov 100 miliónov ľudí. Podobný Stalinovi bol hitlerovský nacizmus s 26 miliónmi ľudských obetí. Neustali ani po nich prenasledovania a útoky na cirkev a náboženstvo, alebo aspoň obmedzovanie činnosti, napr. boj o cirkevné školy a vôbec o jej slobodu.

Na všetky vlády a veľakrát aj ich vládcov, ktorí znevažujú cirkev a jej kňazov, platí výpoveď Pána Ježiša Pavlovi, ktorý prenasledoval kresťanov: „Ťažko ti bude proti ostňu kopať.“ (Sk. Ap. 9,5) Cirkev je postavená na skale, ktorou je Kristus a jeho apoštol Peter. Nepremôžu ju brány pekelné. Jej prenasledovatelia aj so svojimi pomocníkmi, ktorí Krista nenávideli a nenávidia, sa stratili a postupne stratia z povrchu zemského a ostanú na smetisku dejín.

Krátko som opísal koniec prenasledovateľov náboženstva a veriacich vo svojej knihe: „ďalšie bolestné výlevy duše túžiacej po pravde a spravodlivosti“ str. 27.

Preto podrývanie základov náboženstva a potupovanie Cirkvi, kňazov, jej služobníkov a obrancov, bolo, je a bude ničením jednotlivca, rodiny obce, kraja, štátu i celého ľudstva [!!!]. Bolo by teda i nášmu zriadeniu osožnejšie, keby štátna bezpečnosť viac vyhľadávala tých „termitov“, ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi a sú vlastne rušiteľmi pokoja a tak šíriteľmi vzájomných škriepok a nepokojov medzi ľuďmi. Taký človek, ktorý vyvoláva spory a zápletky medzi ľuďmi mal by sa označiť za štváča a vsadiť za mreže do žalára.

[A sme tam, kde sme boli za komunizmu! Aj komunistickí mocipáni volali po pokoji na tvorivú budovateľskú prácu, proti rozvracačom socialistického štátneho a spoločenského zriadenia, proti múteniu stojatých vôd reálneho socializmu. Aj oni používali štátnu bezpečnosť proti svojim odporcom, aj oni ich videli najradšej za mrežami…]

Takéto sváry, nevynímajúc ani náboženské, sú totiž počiatkom vojnových konfliktov. Pravdou je, čo píše A. Faudon: „Kto by si prial vojnu a vyvolával by ju, museli by sme ho označiť menom vojnový štváč [výraz dôverne známy z komunistickej propagandy]. A kto by si prial pokoj a nechcel by konať to, čo si jeho zachovanie vyžaduje, patril by do blázinca.“ Chcieť pokoj na kontinente, v štáte, v obci i v rodine, ale vytláčať pritom Boha z posledných kútov verejného aj súkromného života, je nezmyselné protirečenie. Niet pokoja bez Boha, hovorí Písmo. To, čo vyjadroval anjelský spev nad ožiareným Betlehemom vetou „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“, je poriadok, ktorý nemožno v žiadnom prípade meniť. Ak budeme zdarnými deťmi nebeského otca, ak aj Ho budeme ctiť a milovať zachovávaním Jeho príkazov, najmä príkazu o vzájomnej láske a odpúšťaní, vtedy môžeme čakať, že z tejto prikázanej a zachovanej lásky človeka k človeku zrodí sa razom i božia sláva i pokoj medzi ľuďmi na zemi. Ostáva teda nezmieriteľnou pravdou, že nechcieť a nedopriať pokoj, je zločin. Chcieť pokoj bez Boha je bláznovstvo. Chcieť pokoj zo zachovania Božích príkazov – najmä príkazu lásky, to je opravdivá múdrosť a jediná pevná záruka nášho šťastia. To platí i o usporiadanom osobnom, rodinnom a spoločenskom, mravnom, sociálnom a vôbec ľudskom živote, teda i o veľmi nechutných škriepkach a bezvýsledných jednaniach v parlamente, čo nie je na osoh, ale na škodu národa.

Krásne tieto uvedené myšlienky rozvádza Albino Luciani vo svojom fiktívnom liste Gilbertovi K. Chestertonovi, anglickému spisovateľovi, učencovi a konvertitovi ku katolicizmu. Dovoľujem si Vám [prezidentovi] ho odcitovať v presvedčení, že Vás povzbudí k tomu, aby ste umožnili tým, ktorí majú záujem o ozajstné blaho nášho ľudu i o upevnenie pokoja, čerpať silu i pomoc z viery v Boha.

Milý Chesterton, na obrazovkách talianskej televízie sa v minulých mesiacoch objavil otec Brown, nepredvídateľný kňaz detektív, tvoj typický výtvor. Škoda, že sa neobjavil aj profesor Lucifer a mních Michal. Rád by som ich bol videl, ako si ich opísal v románe „Guľa a kríž“, cestujúcich v lietadle, sediacich jeden vedľa druhého, pôst vedľa fašiangov. Keď sa lietadlo nachádza nad Londýnskou katedrálou, profesor vychrli rúhanie proti krížu.

Práve rozmýšľam, či toto kliatie pomôže, hovorí mu mních. Počuj tento príbeh. Poznal som istého muža, ktorý bol taký istý ako ty. Aj on nenávidel kríž s Ukrižovaným, vylúčil ho zo svojho domu, z krku svojej ženy, dokonca i z obrazov. Hovoril, že je ošklivý, že je symbolom barbarstva, odporom radosti zo života. No tým sa jeho zúrivosť neskončila. Jedného dňa sa vydriapal na kostolnú vežu, strhol z nej kríž a zhodil ho dolu.

Nakoniec sa táto nenávisť premenila na blúznenie, ktoré prešlo do zúrivého šialenstva. Jeden letný večer fajčiac fajku zastavil sa pred dlhočizným latkovým plotom. Nebolo vidno nijaké svetlo; ani lístok sa nepohol, no on bol presvedčený, že vidí dlhý plot premenený na vojsko krížov, pospájaných navzájom cez vŕšok a dolinu. Vtedy, rozháňajúc sa palicou, vyrútil sa proti latkovému plotu ako proti nepriateľskému šíku. Po celej dlhej ceste strhával, lámal a vyvaľoval všetky tyče, s ktorými sa stretol. Nenávidel kríž a každý kôl bol preňho krížom. Po príchode domov všade ho prenasledovala vidina krížov. Rozbil nábytok, podpálil ho a na druhý deň našli jeho mŕtvolu v rieke.

Profesor Lucifer si hrýzol pery a keď starý mních skončil, profesor mu hovorí: „Tento príbeh si si vymyslel.“ „Áno“, odpovedá Michal, „vymyslel som si ho, ale dobre vyjadruje to, čo robíte ty i tvoji neveriaci priatelia. Začínate lámaním kríža a končíte zničením obývateľného sveta.“

Mníchov uzáver, ktorý je nakoniec tvojím, milý Chesterton, je správny. Keď odstránime Boha, čo ostane, čo sa stane z ľudí? V akomže svete ostanete žiť? Počujem, ako sa hovorí, že je to svet pokroku, svet blahobytu! Áno, ale tento povestný pokrok neprináša všetko to, čo sa od neho očakáva. Tento pokrok prináša aj rakety, bakteriologické a atómové zbrane, znečistenie životného prostredia, všetko veci, ktoré – ak sa zavčasu nezasiahne – hrozia priviesť celé ľudstvo do katastrofy.

Inými slovami, s ľuďmi, čo sa milujú a pokladajú sa navzájom za bratov a za synov jediného Boha Otca, môže byť pokrok skvelou vecou. Avšak s ľuďmi, ktorí neuznávajú v Bohu jediného Otca, sa stáva pokrok neustálym nebezpečenstvom. Lebo ak ho nesprevádza mravný, vnútorný a osobný rozvoj, pokrok rozvíja tú najdivšiu spodinu človeka, robí z neho stroj ovládaný strojmi, číslo manipulujúce s číslami, robí z neho „blúzniaceho barbara“, povedal Papini, „ktorý si namiesto kyja môže poslúžiť nesmiernymi silami prírody a techniky, aby uspokojil svoje dravé, ničivé a hýriteľné pudy.“ Viem, že mnohí rozmýšľajú opačne ako Ty a ja.

Myslia si, že náboženstvo je iba prelud na uspokojenie, že ho vynašli utláčaní predstavou iného, nejestvujúceho sveta, kde môžu nájsť skôr to, o čo ich dnes olupujú ich utláčatelia, že náboženstvo zorganizovali vo svoj prospech utláčatelia, aby si udržali pod nohami utláčaných a aby v nich uspali triedne cítenie, ktoré by ich bez náboženstva pobádalo do boja. Je zbytočné pripomenúť, že práve kresťanské náboženstvo vytvorilo vhodné podmienky pre zobudenie proletárskeho podvedomia [?] tým, že vyzdvihovalo chudobných a ohlasovalo budúcu spravodlivosť. Hej, odpovedajú, kresťanstvo prebúdza povedomie chudobných, ale potom ho ochromuje tým, že káže trpezlivosť a nahradzuje triedny boj dôverou v Boha a postupnými reformami v spoločnosti.

Mnohí tiež myslia, že Boh a náboženstvo usmerňovaním nádejí a snáh na budúce vzdialené nebo odcudzujú človeka, odvádzajú ho vybudovať blízky raj tu na zemi.

Je zbytočné im pripomínať, že podľa nedávneho koncilu kresťan práve preto, že je kresťanom má cítiť viac ako kedykoľvek predtým [známa komunistická fráza: „náš ľud sa okolo KSS zomkol ako nikdy predtým“] povinnosť podporovať pokrok, ktorý by bol dobrom pre všetkých a sociálne povznesenie, ktoré by sa týkalo všetkých [na toto poznanie bolo treba čakať 2000 rokov do „nedávneho koncilu“??]. Aj tak, hovoria, myslíte na pokrok pominuteľného sveta v očakávaní konečného raja, ktorý nepríde. [Ale veď to už toľko nepreháňajte! Veriaci iba ústami hovoria o raji, v hĺbke duše však by najradšej žili večne tu na zemi!] My chceme raj tu, ako výsledok všetkých našich bojov. Už vidíme, ako sa začína, kým vášho Boha teológovia sekularizácie nazývajú „mŕtvym“. Sme zajedno s Heinom, ktorý napísal: „Počuješ zvonček? Padni na kolená! Nesú posledné sviatosti Bohu, ktorý zomiera.“

My, milý Chesterton, ty a ja síce padáme na kolená, ale pred Bohom, ktorý je časovejší, ako kedykoľvek predtým [a opäť ten komunistický zvrat]. Totiž iba on môže dať odpoveď na tieto tri otázky, ktoré sú pre všetkých najdôležitejšie: Kto som? Odkiaľ prichádzam? Kam idem? [hovorte, prosím, len za seba: ja si také otázky nekladiem, pretože triviálne odpovede na ne veľmi dobre poznám!]

Čo sa týka raja, ktorý bude prekvitať na zemi, a to iba na zemi a v blízkej budúcnosti, ako výsledok povestných „bojov“, chcel by som dať slovo niekomu, kto je povolanejší ako ja a bez toho, žeby som chcel zatieniť tvoje zásluhy, aj ako ty a to je Dostojevskij.

Spomínaš si na Dostojevského Ivana Karamazova? Je to neverec a pritom diablov priateľ [čo to, preboha, má označovať?]. A predsa protestuje s celou prudkosťou neverca proti raju, dosiahnutému za cenu úsilia, námah, utrpenia a mučeníctva nespočetných generácií. Naši potomkovia majú byť šťastní vďaka nášmu nešťastiu a nešťastiu ich predkov. Tí predkovia, čo „bojujú“ bez toho, že by dosiahli svoj podiel radosti; ba často i bez uspokojenia, ktorým by ich naplnila aspoň hmlistá vidina raja rodiaceho sa z pekla, ktorým prechádzajú! Nekonečné množstvo doráňaných a obetovaných je jednoducho prsťou, z ktorej majú vyrastať stromy života! To je nemožné, hovorí Ivan, to by bola neľútostná a obludná nespravodlivosť.

A má pravdu.

Cit spravodlivosti, ktorý je v každom človekovi, bez rozdielu viery, požaduje, aby vykonané dobro a znášané zlo, boli odmenené, aby bol uspokojený hlad po živote, ktorý je vložený do každého [autor zrejme hovorí iba o človeku, ale taký hlad po živote je „vložený“ aj do každého zvieraťa]. Kde a ako ak nie v inom živote? A kým, ak nie Bohom? A ktorým Bohom, ak nie tým, o ktorom František Saleský napísal: „Nebojte sa urazeného Boha, ktorý Vám nechce škodiť, urobiť zle, ale veľmi ho milujte, lebo vám chce urobiť veľa dobrého!

To proti čomu bojujú nie je pravý Boh, ale iba falošná predstava, ktorú si vytvorili o Bohu; predstava Boha, ktorý nám závidí pokrok v blahobyte, ktorý z výšav ustavične striehne na naše hriechy, aby ich mohol s potešením trestať.“ [Nemôžem si pomôcť, ale túto „falošnú“ predstavu o bohu nám vytvoril Starý zákon, ktorého Hospodin sa naozaj nestará o nič iné iba o trestanie porušení všetkých svojich nezmyselných zákazov.]

Milý Chesterton. Ty vieš, že Boh nie je taký, ale že je spravodlivý, že je Otcom aj márnotratným synom, že nechce, aby ľudia boli slabosi a bedári, ale aby boli veľkí, slobodní a tvorcovia vlastného osudu. Náš Boh je tak málo sokom človeka, že chcel, aby bol jeho priateľom a aby mal účasť na jeho božskom živote i na jeho večnom šťastí. A nie je pravdou, že od nás vyžaduje priveľa. Uspokojuje sa aj s málom, lebo vie dobre, že nemáme veľa. [Kde je potom problém? Zostanem teda naďalej neveriacim, ale slušným človekom a dočkám sa raja, alebo v najhoršom definitívne zaniknem. Alebo som opäť zle rozumel?]

Milý Chesterton, som presvedčený [už koľký raz apeluje iba na svoje presvedčenie?] s tebou: „Tento Boh sa dá stále viac poznávať a milovať a to všetkými, včítane tých, čo ho dnes odmietajú [ja ho neodmietam, ja o ňom jednoducho nič dôveryhodné neviem] nie preto, že sú zlí, sú azda lepší ako my dvaja, ale preto, lebo naň pozerajú z pomýleného hľadiska a aj keď naďalej neveria v Neho, On verí v nich.

Vážený pán prezident [bývalý predseda Vsl. KNV, člen predsedníctva KV KSS a člen ÚV KSS], v duchu slov žalmistu:

„Ak Boh nestavia dom, márna je námaha staviteľov, ak Boh nechráni mesto, hliadky zbytočne stoja na stráži.“ (Žalm 126, 1)

Prosím Vás, zariaďte, aby každý, kto chce s Bohom budovať časný i večný domov pre seba a našu spoločnosť, mohol rozvíjať túto vznešenú prácu bez všetkých zábran i bez strachu, ako to bolo za vlády [Vášho] komunizmu pred vyšetrovaním, potupovaním i väzením. Vrele Vám ďakujem za porozumenie pre veriacich občanov. Zároveň Vám vyprosujem od Najvyššieho Jeho pomoc a ochranu.

V patričnej úcte

Msgr. Viktor TRSTENSKÝ,
pápežský prelát

V Trstenej 18. júla 2001

Na vedomie:
vládnym predstaviteľom,
najdôstojnejším cirkevným vrchnostiam

Zdroj: Kultúra – dvojtýždenník závislý od etiky. Ročník IV. – č. 19, z 19. septembra 2001, str. 1 a 3.

---

Komentár:

Prečítali ste si list Msgr. Viktora Trstenského z Trstenej Ing. Rudolfovi Schusterovi z Medzeva. Nemohol som pri prepisovaní odolať nutkaniu doplniť ho pár drobnými poznámkami, ktoré boli v podstate humorné, pretože mi niektoré vety pripadali komické.

Ale dosť bolo zábavy! Tento list má síce úbohý a primitívny obsah, ale napĺňa všetky znaky trestných činov „hanobenia národa, rasy a presvedčenia“ (§ 140e T. z.), „podpory a propagácie hnutí smerujúcich k potlačeniu práv a slobôd občanov“ (§ 140a T. z.) a „podnecovania k trestnému činu“ (§ 337 T. z.). Ja sa iba divím, že na takýto list hlava štátu obratom neupozornila štátnu prokuratúru.

Trstenský bez obalov žiada, aby štátna bezpečnosť vyhľadávala a dávala stíhať ľudí len pre ich názory (na náboženskú ideológiu). K takému trestnému činu podnecuje priamo hlavu štátu, ktorú žiada, aby toto stíhanie iniciovala, s odôvodnením, že takí ľudia sú protispoločenskí štváči, ktorí sú príčinou a prapôvodom všetkého zla v našej spoločnosti…

Pápežský prelát nie je to isté, čo čerstvo vysvätený kňaz, u ktorého by sa drobné pochybenie dalo vysvetliť (a možno hádam aj ospravedlniť) mladíckou nerozvážnosťou. Je to každopádne reprezentant „verchušky“ tej skupiny ľudí, ktorú komunisti označovali ako „reakčný klérus“ (dnes sa opäť ukazuje, že právom). Je už načase uvedomiť si, že všetko zlo nepáchali v našej krajine iba komunisti a všetko dobro iba kresťania. Za tzv. slovenského štátu posielal katolícky prezident ľudí do plynu, ale od šesťdesiatych rokov môže o náboženskej neslobode v Československu hovoriť už naozaj iba fanatický demagóg. Z vlastných skúseností môžem dosvedčiť, že od sedemdesiatych rokov boli kostoly plné a so svojou „vierou“ sa schovávali iba komunistickí funkcionári, ktorí si deti dávali krstiť po odľahlých farách. Pokiaľ viem niečo o Trstenskom (nar. 1908, vysvätený 1931), ten proti vraždeniu ľudí pod ochranou katolíckeho prezidenta ThDr. Tisa necekol ani slovko; skôr naopak: veď ešte aj dnes píše ódy na tohto katolíckeho vojnového zločinca. Stačí citovať prvú a poslednú vetu z jedného takého dojímavého žalospevu:

„Smutne zneli zvony nášho Slovenska 18. apríla 1947, keď za bolestných sĺz jeho rodoľubov odprevádzali do večnosti po násilnej smrti nášho vodcu, ochrancu, obrancu a drahého otca Dr. Jozefa Tisu, prvého prezidenta Slovenského štátu… Pán prezident Dr. Tiso si teda zasluhuje všeobecný obdiv, úctu, lásku a tak večnú slávu v spoločenstve vyvolených, lebo bol komunistickými súdmi umučený za vernosť Bohu, Cirkvi a národu.“

Dovolím si k poslednej vete položiť iba drobnú kontrolnú otázku: ak by bol umučený – ako mnohí iní kňazi – v Mauthausene nacistami, už by si toto všetko nezasluhoval? Podstatou Tisovho „mučeníctva“ boli len a len komunisti?

Zastavím sa teraz pri niektorých konkrétnych vyjadreniach pisateľa listu, tak ako idú za sebou.

• „Jedine socializmus zbaví vedu jej buržoáznych pút… Jedine socializmus umožní rozšíriť a náležite si podriadiť spoločenskú výrobu…“ Všetky komunistické demagogické prejavy sa formálne vyznačovali prebytkom kategorických tvrdení. Lenže to isté platí aj o katolíckej demagógii, a predvádza nám to aj Trstenský: „Teda len viera nám môže ponúknuť vyššie hodnoty… lebo len viera tvorí hodnoty, ktoré môžu byť platným ideálom na celý život.“ Alebo trocha ďalej: „to je opravdivá múdrosť a jediná pevná záruka nášho šťastia“. A úplne rovnako ako komunisti, ani Trstenský tieto kategorické zvolania nedokazuje. Dôvod je jednoduchý: oni sa totiž dokázať nedajú, lebo nie sú pravdivé – sú to iba hysterické výkriky.
• „Úradne sa podporujú a rozširujú časopisy, knihy, mravne závadného obsahu, ba priamo zvádzajúce na chodníky ateistického nemravného života“ – Z tejto formulácie mi vyplýva, že ateizmus sa tu stotožňuje s nemravnosťou. Akým právom? Pedofilný, či vraždiaci farár, katolícky kňaz vydržujúci si milenky a plodiaci nemanželské deti, nie je nemravný len preto, lebo nie je ateistom? Ak sa ateista nedopustí za celý život ani jediného trestného činu, prečinu, ba ani priestupku proti občianskym kódexom, je napriek tomu nemravný len preto, lebo je ateista?
• „…sa neodstraňujú… niekedy priame protináboženské relácie v televízii“ – Ak tomu dobre rozumiem, prelát sa pohoršuje nad tým, že televízia vysiela „protináboženské relácie“. Prečo sa mu to nepáči? Náboženské relácie sú predsa protiateistické, ale ateisti – ktorí majú rovnaké právo na (sveto)názor ako katolíci – sa napodiv nepohoršujú nad ich vysielaním. Akú predstavu má prelát o slobode prejavu, keď si myslí, že katolícke vysielanie musí byť povolené, ale ateistické musí byť zakázané? Veď Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN považuje v čl. 19 slobodu presvedčenia a prejavu za jedno zo základných ľudských práv, ktoré v sebe zahŕňa aj „právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky akýmikoľvek prostriedkami“. Rovnako aj Ústava Slovenskej republiky vo svojom 24. článku výslovne konštatuje: „Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“ Chce nás pán prelát vrátiť do totalitného systému podobného socializmu, len s odlišnou ideológiou? Alebo nebodaj až do stredoveku s jeho vychýrenou inkvizíciou?
• „Bez Boha, teda bez náboženstva niet spravodlivosti, bez spravodlivosti niet Lásky, bez lásky niet pokoja a bez pokoja niet života.“ Táto naskutku mohutná séria insitných dedukcií začína pozoruhodným stotožnením boha s náboženstvom. Domnievam sa, že sa nedopustím chyby, ak budem predpokladať, že s bohom je totožné len náboženstvo kresťanské, najlepšie katolícke. Analyzujme teraz jednotlivé dedukcie. Celkom by ma zaujímalo, ako náboženstvo zaručuje spravodlivosť, najmä s ohľadom na požiadavku preláta zatvárať ateistov a pri zohľadnení historických faktov o kolaborácii Vatikánu s nacizmom. Implikácia „bez spravodlivosti niet Lásky“ nie je pre mňa zrozumiteľná, ale možno len preto, že „Láska“ nie je to isté, čo „láska“. V akom zmysle však „bez lásky niet pokoja“? Bez akej lásky niet akého pokoja? Väčšina vojen sa demagogicky ospravedlňovala láskou k vlasti. Keď štátna bezpečnosť bude na želanie preláta vyhľadávať bezbožníkov a vsadzovať ich za mreže do žalára, bude to podľa neho robiť kvôli pokoju. Ale bude to aj v mene lásky? Záverečná dedukcia je už veľmi nevierohodná: bez pokoja niet života? Na aký život tu prelát myslí? Na holý život väzňa koncentračného tábora, či na plnohodnotný život slobodného človeka? Ktorý z týchto životov nepokoj znemožňuje? Zdá sa mi, že celé toto je iba také nezáväzné táranie, len taká gradácia vzťahov, hra so slovami, ktorú zvyknem nazývať verbálne^© myslenie, ktorá končí výsledkom, že „bez boha niet života“. Ale to sa dá povedať priamo, bez akýchkoľvek dedukcií, lebo ten výsledok je rovnako nedokázaný, ako jednotlivé kroky „dedukcie“.
• …
• „Krásne tieto uvedené myšlienky rozvádza Albino Luciani vo svojom fiktívnom liste Gilbertovi K. Chestertonovi, anglickému spisovateľovi, učencovi a konvertitovi ku katolicizmu.“ – Pekná ukážka demagógie opierajúca sa o vyslovenie neúplnej pravdy. Tým, že autor označil Chestertona všeobecnejším pojmom „učenec“, vzbudil v neinformovanom čitateľovi dojem, že to mohol byť hádam aj prírodovedec. Tým, že neuviedol z akej viery konvertoval, umožnil domnievať sa, že Chesterton bol pôvodne ateistom. Chesterton bol však anglikánsky teológ, a preto jeho „učenosť“ ani „konverzia“ nepredstavuje niečo, čo by stálo za zmienku. Mňa používanie demagógie predstaviteľmi cirkvi, samozrejme, vôbec neprekvapuje. Viem veľmi dobre, že je to hlavný nástroj teológie, aj tzv. misijnej činnosti. Nakoniec celý tento list je klasickou ukážkou demagogického prejavu. Raz tu zverejním úryvok z niektorého plamenného prejavu Adolfa Hitlera, aby čitateľ mohol porovnať cirkevné kázne s Hitlerovými „preslovmi k svojmu národu“ a pochopil, že medzi obomi niet žiadneho rozdielu. Tí, ktorí sa pamätajú na prejavy komunistických „štátnikov“ iste nevidia žiaden rozdiel medzi ich dikciou, či obsahom a listom preláta Trstenského. Jedným z tých, ktorí by to mohli veľmi dobre porovnať, je sám adresát listu…
• „Tento príbeh si si vymyslel.“ „Áno“, odpovedá Michal, „vymyslel som si ho, ale dobre vyjadruje to, čo robíte ty i tvoji neveriaci priatelia. Začínate lámaním kríža a končíte zničením obývateľného sveta.“ Citovaný úsudok je tak typický pre celé kresťanstvo, že by som ho nazval paradigmou kresťansky chorej mentality. Svoje korene má hádam v Kristovom výroku: „Každý, kto žiadostivo pozerá na ženu, už scudzoložil s ňou v srdci.“ (Mt 5, 28) Kresťania zakazujú, či odsudzujú nejakú činnosť len preto, lebo po nej môže nasledovať iná, horšia a závažnejšia činnosť. Chybne sa predpokladá kauzálna súvislosť tam, kde jej niet – medzi skutkami, ktoré navzájom nijak nesúvisia. Kvôli tejto domnelej súvislosti sa potom zakazuje to, čo zlému skutku iba predchádza, ale čo ho nespôsobuje: je to logicky chybná úvaha s názvom post hoc, ergo propter hoc. Zapálením slamy v stodole asi spôsobím aj požiar stodoly, ale pohľad na fotografiu slávnej obnaženej ženy veľmi pravdepodobne nepovedie k môjmu cudzoložstvu s ňou: v prípade impotentio coeundi ani žiadostivý pohľad na vlastnú manželku nevedie väčšinou k súloži. Alebo aby tomu naozaj rozumel už každý: táto chabá „úvaha“ je analogická tvrdeniu, že farár počas omše nesmie piť víno, lebo človek, ktorý pije alkohol, sa môže po čase stať alkoholikom a ten sa môže neskôr pod vplyvom alkoholu dopustiť vraždy! Nedávno (2001) sa naozaj jeden slovenský farár pod vplyvom alkoholu vraždy dopustil. Uvažuje po tomto „poučení“ cirkev o zákaze pitia omšového vína počas liturgie? Bojuje cirkev za prohibíciu? Prečo nie? Veď alkoholizmus je v mnohých prípadoch príčinou zabitia nevinných ľudí – nielen opitými vodičmi.
  
  Kto a kedy dokázal, že „lámanie kríža“ spôsobuje „zničenie sveta“? Kto dokázal, že medzi neprítomnosťou kresťanskej viery a zlom vo svete je kauzálna súvislosť? Ale ak to nikto nedokázal, je také tvrdenie iba arogantnou ukážkou spupnej kresťanskej demagógie a pápežský prelát by sa mal hanbiť citovať taký nezmysel pre poučenie prezidenta. Ja to vidím oveľa jednoduchšie: potierať treba zločiny, nie to, čo by k ním mohlo údajne viesť. Ak by sme sa tejto zásady nepridržiavali, veľmi rýchlo by sa našli žalobcovia i sudcovia, ktorí by nás z úmyslu veľmi hravo usvedčili. Majstrami v „dokazovaní“ úmyslov a trestaní ich fiktívnych následkov boli komunisti, nacisti, a inkvizítori. Tento príklad ukazuje, o čo svoje „úvahy“ opierali: logika to iste nebola. Uvediem drobný osobný príklad. Komunisti mi vytýkali, že odmietaním členstva v BSP, nepodpísaním „anticharty“, či neúčasťou na prvomájových sprievodoch, oslabujem tábor mieru a socializmu. Vidíte akýkoľvek rozdiel medzi týmto komunistickým nezmyslom a citovaným tvrdením o následkoch „lámania kríža“? Veru, medzi komunistickou a kresťanskou demagógiou je priveľa podobností nato, aby to bola iba náhoda.
• …
• „Cit spravodlivosti… požaduje, aby vykonané dobro a znášané zlo, boli odmenené.“ Cit spravodlivosti požaduje aj to, aby po suchu nasledoval dážď, po zime teplé počasie. Ale nezdá sa mi, že by sa to prvé dialo na Sahare, to druhé v polárnych krajinách. Cit spravodlivosti je príliš chabý dôvod na to, aby sa vo svete čokoľvek dialo. Žiaden cit nestačí na dôkaz toho, že jestvuje iný život, že jestvuje Boh a že je to akurát taký boh, akého si predstavuje akýsi František Saleský. Človek je príliš bezvýznamná súčasť Vesmíru nato, aby jeho želania čokoľvek dokazovali. Bezuzdný antropocentrizmus všetkých náboženstiev je psychologicky aj historicky celkom pochopiteľný, ale nie je ničím reálnym podložený. Je naozaj iba prejavom zbožného želania veriacich.
• …
• „…aby každý, kto chce s Bohom budovať časný i večný domov pre seba a našu spoločnosť, mohol rozvíjať túto vznešenú prácu bez všetkých zábran i bez strachu, ako to bolo za vlády komunizmu pred vyšetrovaním, potupovaním i väzením.“ Aha, takže vyšetrovania, potupovania i väzenia sa majú báť už iba ateisti, tí „termiti, ktorí svojím bezbožníctvom vyvolávajú nepokoj medzi občanmi a sú vlastne rušiteľmi pokoja“ a preto každý z nich „mal by sa označiť za štváča a vsadiť za mreže do žalára.“ Dobre si to pán prelát vymyslel a veľmi jednoducho si to predstavuje; zrejme pod vplyvom „citu spravodlivosti, ktorý je v každom človekovi, bez rozdielu viery“.

Kultúra – dvojtýždenník závislý od etiky, vychádza aj na internete. Dodnes (december 2002) tam možno však nájsť ako posledné číslo iba 14 – 15/2001. Čakal som dosť dlho, kedy sa tam objaví číslo 19/2001 s týmto listom (z 19. 9. 2001), napĺňajúcim všetky znaky trestného činu. Nedočkal som sa. Pán R. Škoda vyjadril svoj protest proti tomuto listu v Zošitoch humanistov č. 27/2001 a márne sa dožadoval od redakcie uverejnenia inkriminovaného čísla na internete. Redakcia Kultúry – závislej od etiky – mu neodpovedala. Preto som si nakoniec od neho vyžiadal xerokópiu.

Zo xerokópie… poslanej pánom Rastislavom Škodom až hen z Nemecka,
prepísal a komentárom doplnil Adam Roman.

Foto: © Katolícke noviny.

Príspevok ešte nie je hotový.