Je načase odpovedať na otázku, ktorú mi občas čitatelia kladú: prečo vlastne „bojujem“ proti náboženstvu. Stručná odpoveď je taká, že proti náboženstvu prakticky nič nemám. Je to ideológia deklarujúca názory, ktorých pravdivosť nevie nikto dokázať a preto ma na nej irituje nanajvýš sebaistota, s akou ideológovia všetkých možných náboženstiev vyhlasujú svoje presvedčenie za „pravdu“. Tento aspekt náboženskej viery musím, samozrejme, už z princípu kritizovať. Kritizujem aj pokrytectvo prevažnej väčšiny teistov a ich povýšenectvo voči ateistom. Keby však robili iba to, mohol by som sa nad ich názormi i správaním súcitne usmievať: veď hlupákov, ktorí nevedia rozlíšiť pravdu od želania, a povýšených pokrytcov je na svete väčšina. Keby byť teistom znamenalo iba čomusi iracionálnemu veriť, prečo by ma to malo trápiť?
Náboženstvo však nie je uzavreté do seba, niektorí jeho zvlášť aktívni nositelia cítia v sebe neovládateľné nutkanie obracať na svoju správnu vieru zvyšok spoločnosti, ba celého ľudstva. Hovoria tomu evanjelizačné, či misijné poslanie. A toto sa už začína dotýkať aj mňa. Nakoniec ani nie tak mňa samotného, ako moje deti, mojich prípadných vnukov a pravnukov. Veriaci sami uznávajú právo rodičov voliť vieru pre svoje deti (aké to absurdné konanie: rozhodovať o tom, čomu má niekto iný veriť!), ale robia všetko proti tomu, aby som ja svoju vieru ateistu bez zábran odovzdával svojim deťom. Nemám právo sa proti tomu brániť, nemám právo požadovať spoločnosť, aby mi vytvorila podmienky, v ktorých by nikto do myslí mojich potomkov nezasieval ničím nepodložené názory, nepokúšal sa v nich pestovať postoje, ktoré ja – pripomínam len tak mimochodom, že človek so solídnym vzdelaním aj postavením – považujem za absurdné, učil ich v rozpore s mojím najhlbším presvedčením, že pravda sa nemusí dokazovať, že ju stačí „dosvedčiť“ pár vymyslenými bájkami?
Náboženstvo samotné, samotná viera v dogmy, nemá na správanie drvivej väčšiny ľudí, dokonca ani na správanie väčšiny veriacich, žiaden účinok. Keď sa tak veľmi často „vysvetľuje“, že náboženstvo hlása samé ušľachtilé princípy, a že to len „zlí“ ľudia ho zneužívajú na svoje mrzké ciele, potvrdzuje to moje tvrdenie: nie náboženstvo robí zlých ľudí dobrými, ale dobrí ľudia dokážu urobiť aj zlé náboženstvo prijateľným.
Na náboženstve nie je teda podľa môjho názoru tak dôležitý jeho obsah – ten má aj prijateľné prvky (kresťanstvo napríklad podporuje dobromyseľný postoj k iným ľuďom). Na náboženstve je pre mňa podstatné niečo iné: to, že je nástrojom moci, že ten nástroj môže hocikto zneužiť pre svoje ciele. Náboženstvo je totiž ideológia a ideológie niet bez demagógie. Ale demagógia je nebezpečný nástroj na ovládanie „más“. Vedela to cirkev po dve tisícročia, vedeli to komunisti, vedeli to aj nacisti.
Náboženstvu je vlastná aj ďalšia nepekná vlastnosť. Náboženská ideológia pestuje u tých svojich prívržencov, ktorí ju prijali za bytostne svoju, sebaistotu prejavujúcu sa navonok ako neotrasiteľné presvedčenie, že sú majiteľmi pravdy. Ak je človek o svojej pravde presvedčený na základe dôkazov, je sila jeho presvedčenia úmerná len sile jeho dôkazov. Presvedčenie opierajúce sa o dôkazy možno korigovať, ba dokonca úplne opustiť, len čo sa ukáže, že dôkazy boli chybné, alebo sa opierali o nesprávne fakty, či predpoklady, alebo keď z nich vyplývajú predpovede, ktoré sa neplnia. Ale keď sa presvedčenie človeka neopiera o nič mimo neho samého, keď závisí iba od svojvôle toho človeka, keď je len výsledkom toho, že sa komusi podarilo nainfikovať ho ešte v útlom detstve vírusom viery, je to už situácia nebezpečná. Príklady tohoto nebezpečenstva nám názorne ilustrujú samovražedné atentáty moslimských fundamentalistov, ale aj mnoho kapitol cirkevných dejín, o ktorých sa mi už nechce do omrzenia hovoriť.
A odkiaľ túto moc nad ľuďmi náboženstvo berie? Myslím si, že najhroznejšie na náboženstve je to, že svoju ideológiu opiera nie o pominuteľných ľudí, akými boli súdruh Lenin, či Fidel Castro, ale o najväčšiu možnú autoritu – o najmocnejšiu bytosť celého vesmíru – o samého boha. Ak sa nejakému demagógovi podarí presvedčiť celý národ o tom, že táto autorita od neho žiada bratovraždu, dôjde k bratovražde. Keď sa demagógovi podarí presvedčiť celý národ, že treba vyhladiť iné národy, dôjde k vyvražďovaniu národov a ak sa tieto budú brániť môžeme očakávať rozsiahle vojnové konflikty.
Dejiny cirkvi už ukázali nejeden príklad takého besnenia, iniciovaného mocichtivými tyranmi, ktorí zneužili apel na božiu autoritu na presadenie svojich cieľov.
Tolerovať možno ničím nepodložené názory len dovtedy, pokiaľ neohrozujú stabilitu spoločnosti. Môže nám byť celkom jedno, že si hinduisti myslia, že svet stojí na slonovi a ten na štyroch korytnačkách. Môže byť nám jedno, keď evanjelici nepovažujú 7-bolestnú za sväticu a katolíci ju považujú za „next to God“. Nemôže nám však byť ľahostajné, keď sa v Írsku katolíci a evanjelíci navzájom zabíjajú. Vraždenie nemožno tolerovať zo žiadnych dôvodov – zvlášť nie z ideologických. A treba mu predchádzať tlmením ideológií, ktoré majú vo svojej podstate zakódovanú neznášanlivosť k iným ideológiám.
Treba teda proti náboženstvu „bojovať“? Isteže nie mocensky. Je to vnútorné presvedčenie mnohých ľudí a títo ľudia majú právo na názor, aj keď ničím overiteľným nepodopretý. Proti náboženstvu netreba bojovať, stačí ho nepodporovať, treba ho ponechať samé na seba. Ono bez podpory úplne zahynie, veď aj s podporou iba živorí. Netreba však pomáhať ideológom, aby spôsob myslenia, aký náboženstvo presadzuje, mohli šíriť medzi mládežou, aby náboženským vírusom infikovali jej ešte zdravé myslenie. Náboženstvo je ako ťažko vyliečiteľná choroba: ak sa ňou už niekto nakazil, možno už iba čakať na jeho smrť. Zdravých však treba chrániť pred infekciou.
Preventívne teda treba obmedzovať pôsobenie politických organizácií šíriacich náboženské ideológie, nazývaných cirkvami, kde sa to len dá, treba obmedzovať šírenie ich ideológie a demagógie. Náboženstvo treba kritizovať, aby sa mu tí, ktorí ešte nie sú infikovaní, a používajú nenakazený rozum, vedeli brániť.
A hlavne treba zabrániť infekcii detí, ktoré kritický rozum ešte používať nevedia, ktoré sa indoktrinácii nevedia brániť. Lenže práve teraz sme svedkami toho, ako sa všetkým cirkvám darí pokus páchať násilie na najmladšej populácii, ako sa vehementne domáhajú možnosti ovplyvňovať ľahko zraniteľné mysle žiačikov, ktorí sa ešte len začínajú učiť čítať a písať, ktorí uveria všetkému, čo sa im povie. Nestačí im jedna celá rozhlasová stanica súkromného rádia Lumen, ktorá neúnavne od rána do večera indoktrinuje svojich poslucháčov, nestačia im náboženské relácie v štátnom rozhlase a televízii. Oni sa cítia byť oprávnení vstupovať aj do štátnych škôl a ovplyvňovať ešte len budúcich občanov krajiny už počas povinnej školskej výchovy.
Preto sa pýtam: Len preto sme nedávno znemožnili pôsobenie jednej mocenskej ideológie, aby sme urobili miesto druhej? Len preto sme zrušili vedúcu úlohu komunistickej strany, aby sme ju nahradili servilnosťou starovekej ideológii z čias rímskeho impéria? To má predstavovať pokrok na prahu tretieho tisícročia?
Kľúčové slová: nabozenska ideologia, demagogia, indoktrinacia, politicky vplyv, vychova mladeze, rozhlas, televizia, pravo na svetonazor, cirkev a politika
Príspevok ešte nie je hotový.