Peter Jedlička (2003)
Poznámka autora stránky: Tento príspevok uverejňujem so súhlasom autora, ktorý mi vo svojom liste napísal:
„Precital som si Vas clanok na temu pravo na zivot pred narodenim na Vasej stranke. Kedze pod nim uvadzate, ze rad uvitate reakcie, tak Vam posielam moju, ktoru som pisal pre SME. Ide o reakciu na jeden z clankov p. Forgacsa. Upozornujem v nej na Forgacsov omyl v tom, ze zmiesava kompetencie filozofie a empirickej vedy. Prikladam ju k mailu. Vazim si Vas osobny postoj k potratu, ktory ste popisali vo Vasej autobiografii. Ohladne teoretickych uvah vsak mam k Vasim argumentom vecne vyhrady, ktore su scasti spomenute v prilozenom clanku.“
Daniel Forgács píše (SME 8. 8. 2003):
„Ak cirkev oficiálne vyhlási, že vajce je sliepkou od počatia, časť katolíkov začne tento názor automaticky a nekriticky obhajovať.“
Cirkev však podobné vyhlásenie nemôže urobiť, aj keby chcela, pretože to nie je v jej kompetencii. A neurobila ho ani v prípade ľudského embrya. Začiatok našej biologickej existencie totiž nie je filozofickou, ani teologickou otázkou, ale problémom prírodnej vedy. V polemike o práve na život sa stretáva empirický a filozofický aspekt. Autor však robí chybu v tom, že ich zmiešava dokopy. Katolícka teológia (napríklad ústami Tomáša Akvinského) uznáva autonómiu ľudského rozumu a zmyslov, pretože sú podľa nej darmi od Boha, a preto nemieni zaberať priestor vyhradený biológii. Podobný postoj zaujíma i zdravá filozofická etika.
Je však samozrejme možné urobiť etickú, prípadne teologickú reflexiu empirických faktov zistených prírodnou vedou. Napríklad sa môžeme inšpirovať Aristotelovou logikou a vyjadriť etickú úvahu vo forme dvoch predpokladov a z nich vyplývajúceho záveru:
- Každý nevinný človek má právo na život a slobodu.
- Doterajšie výskumy genetiky, embryológie a vývinovej psychológie naznačujú, že vložiť okamih vzniku človeka do nejakého časového bodu po odštartovaní jeho vývinu je umelé. Záver znie, že i jedinec pred narodením má právo na život a slobodu.
Prvý predpoklad je tvrdením etiky, príp. katolíckej teológie. Ide však zároveň o dôležité krédo humanizmu i klasického (hayekovského) liberalizmu, ktoré stojí v srdci každého demokratického štátu. Druhý predpoklad opisuje empirické fakty biológie a psychológie. Logické rozčlenenie úvahy na dve časti ukazuje, že je chybné predstavovať kontroverziu ohľadne práva na život pred narodením ako konflikt kresťanstva a liberalizmu. V bode 1 totiž medzi nimi panuje zhoda. Rozchádzať by sa mohli jedine v bode 2, ten však leží mimo ich kompetencie.
Ako názorový oponent máte len dve možnosti – buď napadnete predpoklad 1 alebo 2. Ak si zvolíte prvú možnosť (všeobecné právo na život) a logicky ju domyslíte, zistíte, že vedie k anarchii a Divokému západu. Skúsite teda napadnúť bod 2. Tam vás však čakajú vedecké poznatky o vývine jedinca ľudského druhu.
Daniel Forgács by sa podľa môjho názoru mal namiesto psychologickej analýzy „katolíkov a moralizujúcich intelektuálov“ zaoberať vecnou polemikou s vyššie uvedenými predpokladmi. V rámci nej by napríklad mohol odpovedať, ako je možné logicky vysvetliť absurdný dôsledok schválenej novely interrupčného zákona. Podľa nej totiž nenarodené dieťa s Downovým syndrómom v 24. týždni tehotenstva nemá právo na život. Rovnako staré dieťa bez podozrenia na genetickú vadu právo na život má. Navyše, ak sa ktorékoľvek dieťa spontánne predčasne narodí v 24. týždni, je už schopné prežitia v inkubátore a má takisto zákonom garantované právo na život. Mne z toho vyplýva nie veľmi potešujúci záver, že novela diskriminuje ľudí na základe ich zdravotného postihnutia a „miesta pobytu“. Je však možný nejaký iný logický úsudok?
(Autor je lekár)
Odpoveď
Adam Roman
Vyjadrím sa zatiaľ iba k jednej formulácii, ktorá sa mi nezdá korektná: „nenarodené dieťa s Downovým syndrómom v 24. týždni tehotenstva nemá právo na život. Rovnako staré dieťa bez podozrenia na genetickú vadu právo na život má.“
Ak budem považovať potrat za zabitie plodu (považujem zaužívaný pojem „plod“ za vhodnejší než označenie „nenarodené dieťa“), potom spomínaný zákon povoľuje zabiť plod s Downovým syndrómom do 24. týždňa intrauterinného života, ale zabiť zdravý plod nedovoľuje. Ten druhý prípad by bolo možné formulovať zvratom, že zdravý plod „má právo na život“. Ak však povolíme zabiť plod s Downovým syndrómom, neznamená to uprieť postihnutému plodu právo na život. Znamená to iba nezaručiť mu toto právo, čo však je už niečo odlišné: nie každá matka si bude želať potrat takého plodu. Správne by som preto na mieste autora použil formuláciu: „plod s Downovým syndrómom v 24. týždni tehotenstva nemá zákonom chránené právo na život“.
Uvažujme ďalej, čo znamená „právo na“ čokoľvek. Ak spácham samovraždu, bude porušené moje právo na život? Kým bude porušené? Ak budem roky nezamestnaný, bude porušené moje „právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania“? (čl. 23 Všeobecnej deklarácie ľudských práv) Kým bude porušené, kto bude za jeho porušovanie stíhaný? Ak ochoriem na chorobu, ktorá podstatne obmedzí „kvalitu“ môjho života, aké moje právo bude porušené a kým? Ak už mi spomínaná Deklarácia zaručuje právo na život (čl. 3), právo na štátnu príslušnosť (čl. 15), právo vlastniť majetok (čl. 17), právo na primeranú životnú úroveň (čl. 25), prečo mi nezaručuje právo na zdravie? Len preto, lebo sa to nedá? Nebolo právo na zdravie rovnako porušené aj plodu s Downovým syndrómom? Kto toto jeho právo porušil a prečo?
Domnievam sa, že uvedené príklady ilustrujú, že priznať „právo na“ niečo ešte neimplikuje zaručiť toto právo, ani trestať niekoho za jeho obmedzovanie, či porušovanie. Lenže aktivisti snažiaci sa o zákaz potratov sa domáhajú práve trestného stíhania tých, ktorí by potrat vykonali, ktorí by právo plodu na život porušili…
Vychádzajú pri tejto svojej iniciatíve z hľadiska plodu a mlčky pritom predpokladajú, že akýkoľvek plod túži po živote. Všimnem si iba jedného aspektu tejto absurdnej predstavy: odkiaľ berú aktivisti istotu o predstavách postihnutých plodov? Sú spoločnosti, kde sa uvažuje realistickejšie a kde sa kladú aj opačné otázky.
„Budeme v budúcnosti všeobecne považovaní za morálne nezodpovedných, keď dovolíme narodiť sa deťom s vážnym genetickým poškodením? A budú mať neskôr také obete právo súdne stíhať svojich rodičov za to, že neurobili žiadne opatrenia, aby im znemožnili prísť na svet s obmedzenými možnosťami prežiť život bez bolesti a citového utrpenia?“
Túto rozumnú otázku formuluje nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu a lekárstvo z r. 1962, James Watson, ktorý ju dostal „za objavy týkajúce sa molekulárnej štruktúry nukleových kyselín a ich významu pre prenos informácií v živom materiáli“.
Ďalšia otázka sa týka subjektu právnej ochrany: kto má práva a ako si ich uplatňuje? Ročné dieťa má právo na život, ale poškodenie tohto práva si bude uplatňovať jeho rodič, alebo štát prostredníctvom právneho zástupcu. Ochrana práv právnym zástupcom prichádza do úvahy len preto, lebo ide o právo chránené zákonom. Ak teda právo na život plodu s Downovým syndrómom nebude chránené zákonom, nebude ho zástupca môcť hájiť. Zostáva teda iba rodič. Lenže v prípade potratu je akurát rodič iniciátorom „vraždy“ a lekár je iba jej „vykonávateľom“. Nie je podivné, že záujem o porušenie práva plodu na život má „rodič“ tohto plodu, ale za porušenie tohto práva by mal byť stíhaný lekár? Bude rozumné, ak v prípade potratu budú proti sebe stáť štát a lekár (prípadne rodič)?
Ale kto je subjektom právnej ochrany plodu? On sám nepochybne nie. Ak si jeho potrat želajú jeho rodičia, ani oni to nie sú. Kto teda?
(pokračovanie)