„Rozmnožím tvoje potomstvo ako prach na zemi.“
Gn 13, 16
Nedávno som v poštovej schránke našiel list, odoslaný Slovenským výborom pre UNICEF. Začínal takto:
„Ticho, nepozorovane, kdesi, akoby v odvrátenom kúte našej Zeme, každých pár sekúnd zomrie od podvýživenia dieťa. Je to spôsobené biedou, vojnami alebo prírodnými katastrofami. Žiadna televízna kamera nezachytí jeho tragický osud. Smrť je síce tichá a pokojná, no na druhej strane život opúšťa toto úbohé telíčko v nesmiernych bolestiach. Ale ono už nemá dostatok síl, aby sa bránilo.“
Môžem tento úvodný odsek charakterizovať ako uvedenie do situácie, ako opis smutných faktov. Spomínajú sa tu však už aj ich príčiny: bieda, vojny, prírodné katastrofy. Proti katastrofám sa nič rozumné podniknúť nedá, ale tie sotva budú príčinou trvalého umierania detí. Hlavnou príčinou sú bieda a vojny. List pokračuje takto:
„Určite si nejeden z nás povie: ‚To je neľudské! Neuveriteľné!‘ A teraz si predstavte tú bolesť matky, ktorá svojej ratolesti nemôže nijako pomôcť. Iba ju objíme, pritisne na hruď a jej materinský cit jej bráni pustiť ju na tú dlhú púť. V očiach nevinného stvorenia vyhasína posledná malá iskierka života. A takýmto spôsobom zomiera na podvýživu každé druhé dieťa alebo mu z nej zostávajú trvalé následky.“
Iste tušíte, že list končí žiadosťou o finančný príspevok, ktorý možno predĺži životy pár deťom, v závislosti od množstva darovaných peňazí. Nemýlite sa.
Nie som bezcitný, a súcitím s utrpením každého nevinného živého tvora. Smrť každého dieťaťa je nepochybne veľmi smutná a malo by sa jej stoj čo stoj zamedziť. Divím sa len tomu, že sa UNICEF obracia na ľudí už so svojou hotovou predstavou o riešení tohto problému. Keď sa však na mňa obrátil, odpoviem tejto bohumilej organizácii celkom otvorene.
Smrti malých detí treba nepochybne predchádzať. Nie celkom dobre však rozumiem, čo mám s tým spoločné ja. Nespôsobil som predovšetkým ani biedu ani vojny v krajinách, v ktorých tieto deti umierajú. Myslím si, že vhodnejším adresátom tejto výzvy by boli strojcovia takých vojen a pôvodcovia biedy v krajinách, kde deti ich pôsobením tak hromadne umierajú. Netreba tiež zabúdať, že prvým, kto má povinnosť starať sa o deti, sú ich rodičia. Ale keď matka „svojej ratolesti nemôže nijako pomôcť“ mala by sa zamyslieť nad tým, či bude mať ďalšie deti, ktorým rovnako hrozí smrť hladom a podvýživou. Jej materinský cit jej už nevelí neplodiť ďalšie deti? Prečo UNICEF apeluje na môj súcit, nie na súcit vlastnej matky? Najľahšie sa predsa zachraňuje nenarodené dieťa. Keby som žil, povedzme, v Etiópii a videl, že sám ledva prežijem, bol by som trestne zodpovedný za to, že plodím deti, pretože by som musel vedieť, že ich plodím na smrť, nie pre život. Deti tam od hladu umierajú nie rok, nie desať rokov, takže na neznalosť pomerov by som sa vyhovárať nemohol.
Záchrana života detí žobraním u menej chudobných obyvateľov tejto planéty nie je riešením, ktoré by odstraňovalo príčiny problému. Smrť je predsa len prirodzeným prejavom zákona zachovania hmotnosti a energie: tam kde niet ani vody ani energie na produkciu potravín, tam niet energie ani pre prežitie ľudí. Na to treba potraviny, ale na produkciu potravín treba (aj) vodu, mier a ľudskú prácu. Pripadá mi nezodpovedné, keď v púšti, ktorá ledva uživí veľmi malý počet ľudí, sa tento počet zvýši na desaťnásobok. Ako môže pri rovnakej produkcii potravín prežiť desaťnásobný počet ľudí? Údiv nad hladomorom v takých podmienkach mi pripadá pokrytecký – a slabomyseľný zároveň: akoby som sa divil, že aj keď do nádoby s jednou dierou urobím ešte deväť ďalších, voda stále vytečie.
Plodenie detí v podmienkach núdze situáciu už narodených len zhoršuje, pretože viac detí potrebuje viac potravín. Ak sa bude žobrať po celom svete a detské životy sa zachránia – ale nič viac sa neurobí – nič sa tým nedosiahne, pretože tie zachránené deti splodia zasa deti a pre tie bude treba ešte viac žobrať. Nakoniec sa môže stať, že prosperujúci svet nebude robiť nič iné, len produkovať potraviny pre ľudí tzv. tretieho sveta, ktorí nebudú nič robiť, len živoriť, čakať na potraviny a množiť sa.
Podporou dnes umierajúcich by som im možno predĺžil (či dokonca zachránil) život, ale nepomohol by som už ich ďalšej generácii. Ale ja nechcem, aby umierali ďalšie deti a ešte menej chcem aby ich umieralo stále viac! Smrť nevinných detí je naozaj krutá! Nech sa preto biedni obyvatelia biednych krajín prispôsobia podmienkam, v ktorých žijú, nech sa naučia správať rozumne. Ak nezmenia svoj spôsob života, budú im deti stále hynúť. Smrť je prirodzený koniec ľudského života. Najdokonalejšie sa jej hromadne predchádza nenarodením. Nenarodené deti nemôžu hladovať ani umierať. Chcem prispieť k tomu, aby umieralo čo najmenej detí, a preto nebudem podporovať rast obyvateľstva v krajinách neprajúcich rastu populácie. Práve preto organizácii UNICEF nedám ani korunu!
Tým by moja odpoveď mohla veľmi prirodzene skončiť. Lenže viem, že tieto moje slová vyvolajú nevôľu a pohoršenie „citlivých“ ľudí, najmä v radoch veriacich kresťanov, za emóciami ktorých nestojí nikto menší než samotný Boh. Preto sa cítim byť povinný obviniť ich z pokrytectva a pretvárky, alebo v lepšom prípade z neznalosti. Začať musím Bibliou, pretože tá je základom kresťanskej viery, ale ukazuje sa, že musím siahnuť po Starom zákone, pretože milovaný Kristus Pán sa o neplodení nevyjadril napodiv ani raz; ja však viem veľmi dobre prečo: tento galilejský prorok bol bytostne presvedčený, že ním ohlasovaný koniec sveta nastane každú chvíľu. Prečo by potom malo záležať na ešte nenarodených, či ani len nepočatých deťoch? O tom, aká bola táto viera v začiatkoch kresťanstva silná, svedčí ešte aj apoštol Pavol, keď prehlasuje: „Všetci neumrieme, ale všetci sa premeníme, razom, ihneď, len čo zaznie hlas poslednej trúby.“ (1 Kor 15, 51 – 52)
Starý zákon sa však o téme plodenia vyjadruje a toto jeho vyjadrenie zamorilo kresťanskú morálku na stáročia – až po našu prítomnosť. Veril by však niekto nestranný, že celá predstava o neprípustnosti regulácie pôrodnosti sa opiera o jedinú kratučkú epizódu zo Starého zákona?
KKC rezolútne odsudzuje antikoncepciu týmito slovami: „Vnútorne (svojou vnútornou podstatou) je zlé každé konanie, ktoré… by malo za cieľ zabrániť plodeniu alebo by sa chcelo použiť ako prostriedok na tento cieľ“ (§ 2370). Dôvod tohto „hrozného zla“ je však len ten, že pri použití antikoncepcie „už nejde o úplné darovanie sa druhému“. Nenašiel som v „Písme“ žiadne miesto, z ktorého by vyplývalo, že poslaním súlože je akési – na moje chápanie mystické – „úplné darovanie“. Budem veľmi vďačný čitateľom ak ma na také miesto upozornia. Naproti tomu dobre viem o inom mieste v Starom zákone, kde sa píše toto:
„Ale Júdov prvorodený Her sa nepáčil Hospodinu, Hospodin mu vzal život. Vtedy povedal Júda Onanovi: Vojdi k bratovej žene ako švagor a uzavri s ňou povinné manželstvo a tak vzbuď potomstvo svojmu bratovi. Onan však vedel, že potomstvo nebude jeho, preto púšťal semeno na zem, kedykoľvek vošiel k žene svojho brata, len aby nedal potomka svojmu bratovi. Hospodinu sa nepáčilo, čo urobil a aj jemu vzal život.“ (Gn 38, 8 – 10)
Treba tu upozorniť hneď na niekoľko faktov. Najprv Hospodin zabil Éra bez uvedenia dôvodu, a po ňom Onana, už s uvedením dôvodu. To prvé bezdôvodné zabitie značne znižuje závažnosť príčiny, pre ktorú boh zabil Onana. Možno predpokladať, že ich oboch zabil len tak, z rozmaru (veď keď ľudskí králi mohli z rozmaru zabíjať otrokov, prečo by to nemohol robiť ich boh?). Ďalšou pozoruhodnou okolnosťou je to, že Onan „púšťal semeno na zem“, „len aby nedal potomka svojmu bratovi“, teda nie preto, aby dosiahol sexuálne ukojenie bez súlože. Z toho vyplýva dôležitý (a komický) záver, že Onan neonanoval – i keď sa táto pubertálna zábava volá podľa neho – ale praktizoval coitus interruptus, takže tradičné zatracovanie masturbácie odkazom na toto miesto Biblie je neodôvodnené. Ale vydržalo skúšku časom, ktorá sa nazýva tradíciou, až podnes – ako mnohé iné chyby, vrátane dobre známej zámeny mladej ženy pannou, ktorá, ajhľa, počne a porodí Emanuela (Iz 7, 14).
Keď sa pozriete na vysvetlenie KKC, prečo je onánia „vnútorne (svojou vnútornou povahou) závažne nezriadený čin“, nájdete to isté zdôvodnenie, ako u odsúdenia antikoncepcie: „Pohlavná rozkoš sa tu vyhľadáva mimo pohlavného styku, aký vyžaduje morálny poriadok, totiž styku, ktorý v ovzduší lásky uskutočňuje plný zmysel vzájomného darovania sa a ľudského plodenia.“ (§ 2352) Dejiny cirkevnej vierouky dostatočne jasne ukazujú, že averzia cirkvi voči sexuálnemu potešeniu bez plodenia, sa opiera výlučne o primitívnu historku o Onanovi. Na potvrdenie tohto názoru uvádzam len jeden príklad: encykliku pápeža Pia XI., Casti Connubii, z roku 1930:
„55. Avšak žiaden dôvod, ani najzávažnejší, nemôže spôsobiť, aby sa stalo počestným a prírode primeraným to, čo svojou vnútornou podstatou je proti prírode. [Naraz sa tu pápež dovoláva prírody, nie boha! Lenže prírode vôbec neodporuje nielen smilstvo, cudzoložstvo, ale ani vraždenie. V mnohých prípadoch (upaľovanie kacírov, biblické vyvražďovanie celých národov), vraždenie neprekážalo napodiv ani pápežom, ani ich bohu.] Pretože manželské obcovanie je svojou povahou určené [jedine a výlučne?!] k tomu, aby bol daný život dieťaťu [veľmi odvážna hypotéza od človeka, ktorého znalosti fyziológie sú nepochybne veľmi obmedzené], jednajú proti prírode a konajú čosi hanebné a svojou podstatou nepočestné tí, ktorí úmyselne olupujú úkon [chudák ‚olúpený úkon‘!] o túto jeho prirodzenú účinnosť.
56. Preto niet divu, že aj samo Písmo sväté dosvedčuje, že velebnosť Božia na výsosť nenávidí tento ohavný zločin [!!] a že ho niekedy aj smrťou potrestala [škoda, že velebnosť rovnako nepotrestala vyvraždenie obyvateľov Jericha, vrátane žien a detí], ako pripomína svätý Augustín: ‚Lebo aj so zákonitou manželkou sa obcuje nedovolene a hanebne, keď sa zamedzuje počatiu dieťaťa. To činil Onan, syn Júdov, a zabil ho preto Hospodin.‘“
Dúfam, že každý súdny čitateľ uzná, že posledné vety citátu jasne dávajú do súvislosti historku o Onanovi so zákazom antikoncepcie. Takže len preto, že Biblia obsahuje historku o tom, že boh zabil Onana, ktorý neonanoval, ktorý len nechcel „vzbudiť potomstvo svojmu bratovi“, zakazuje ešte aj dnes cirkev katolícka používať antikoncepciu a podporuje tak plodenie detí, odsúdených na hladovanie. Len preto, že sa táto historka do Biblie dostala, či sa z nej nevytratila, majú sa rodiť deti, ktorých nanajvýš pravdepodobnou budúcnosťou je skorá smrť.
Toto je naozaj zvrhlá podoba kresťanskej lásky k ľudskému životu. Cirkev až tak žičí ľuďom, aby sa v ovzduší lásky vzájomne úplne darovali a plodili deti, že jej nezáleží na tom, že sa tieto nevinné deti narodia do podmienok, v ktorých je ich jediným údelom smrť hladom. Cirkev netrápi to, na čo dôrazne upozorňuje najznámejší (ateistický) biológ súčasnosti:
„Jednoduchá logická pravda je, že bez možnosti emigrace do vesmíru raketami vzlétajícími v počtu mnoha milionů za sekundu povede nekontrolovaná míra porodnosti k hrozivému zvýšení míry úmrtnosti. Je těžké uvěřit, že tuto jednoduchou souvislost nechápou vůdci, kteří zakazují svým národům používat účinné antikoncepční metody a zdůrazňují přednost ,přirozených‘ způsobů omezování populace. Přirozený způsob je přesně to, čeho dosáhnou. ňíká se mu hladomor.“
(Richard Dawkins, Sobecký gen, Mladá fronta, Praha 2003, str. 108)
Preto na pohoršenie „citlivých“ kresťanov môžem odpovedať takto: Súcit s umierajúcimi deťmi neprejavíte tým, že budete posielať peniaze dobročinným organizáciám. Taký pokrytecký súcit deti nepotrebujú. Oni nemajú veľa z vašej nádeje, že si svojimi pár korunami predplatíte pobyt vo fiktívnom nebi. Vašou falošnou ľútosťou pomáhate len sebe žiť nielen v hmotnom, ale aj duchovnom blahobyte. Detí bude umierať stále viac a vy si budete môcť doma hovieť s pocitom dobre vykonaného skutku lásky k blížnemu – „Hadi! Vreteničie plemä! Ako uniknete pekelnému súdu?“ (Mt 23, 33).
Kľúčové slová: UNICEF, deti, podvyziva, hlad, hladomor, financna pomoc, rast populacie, detska umrtnost, regulacia porodnosti, antikoncepcia, Onan, onania, masturbacia, uplne darovanie