Laureáti Nobelovej ceny o bohu

Veriaci pomerne často tvrdia, že niektorí významní vedci verili v boha. Pokiaľ tvrdia iba toto, hovoria v niektorých konkrétnych prípadoch pravdu. Napríklad Pascal, Newton aj Bolzano boli asi veriacimi v pravom význame tohto slova. Mnohí veriaci však takýto fakt uvádzajú ako argument v prospech viery, čo už predstavuje chybný argumentum ad hominem, ktorému venujem aj samostatný príspevok. Jeho podstatou je mylná predstava, že všetko, čo jeden človek tvrdí je pravda, alebo naopak lož: že ak je niekto schopný objaviť nové matematické pravdy, je pravdivé aj to, čo si myslí o viere. Skutočnosť však taká jednoduchá nie je.

Steven Weinberg aj Max Planck sú významní fyzici, obaja nositelia Nobelovej ceny, ale prvý je ateista a druhý hodnotí náboženstvo veľmi kladne. Obaja hovoria o fyzike zrejme pravdu, ale o náboženstve sa vyjadrujú protichodne. Ktorý z nich potom hovorí o náboženstve pravdu? Ak by sme zostali len pri tomto jedinom príklade, aký záver by sme z neho mohli v prospech viery urobiť? Žiadny. Postoj k náboženstvu súvisí tak málo s vedeckou prácou konkrétneho človeka, ako jeho postoj k fajčeniu a alkoholu, ku konkrétnym hudobným žánrom, či k dielam svetovej literatúry. Jeden a ten istý človek má k rôznym veciam rôzny vzťah, niektoré jeho názory môžu byť „správne“, iné nemusia. Ak je medzinárodne uznávaným vedcom, zrejme jeho vedecký pohľad na predmet jeho skúmania predstavuje doteraz najlepšie priblíženie k pravde. Ale jeho ostatné názory nemusia byť nutne „správne“. Vzťah k náboženstvu by začal byť pozoruhodný až vtedy, keby dobre definovaná skupina ľudí (napríklad všetci laureáti Nobelovej ceny za fyziku) jednoznačne verila v boha. Ani vtedy by to, samozrejme nebol argument, ale mohli by sme sa aspoň oprávnene pýtať na dôvod takej jednomyseľnej zhody a keby sme ho našli, mohli by sme sa pokúsiť hľadať takýto argument.

„Nápadne veľa prírodovedcov, najmä zakladateľov prírodných vied, verí v Boha.“
(Eva Majerníková, Vzťah vedy a viery z pohľadu súčasných vedcov)

Nepríjemné na celej takej argumentácii je ešte aj to, že veriaci, argumentujúci vierou velikánov vedy, sa občas dopúšťajú podvodu. Veľmi pekným príkladom je Albert Einstein, ktorý nebol veriacim podľa žiadnej prijateľnej definície veriaceho. Napriek tomu sa neustále uvádza ako príklad vedca, ktorý „veril v boha“. Bližšia analýza však ukáže opak.

Rozhodne teda nepovažujem názory vedcov na náboženstvo za dôkaz, že náboženský svetonázor je (ne)pravdivý. Keďže však veriaci často argumentujú tým, že kladný postoj vedcov k viere je argumentom v prospech pravdivosti viery, ukážem opačné príklady: prípady vedcov, ktorí tento svetonázor nepotvrdzujú, alebo ho jednoznačne odmietajú. Aby ma nemohol nikto obviniť z neobjektívnosti, vybral som si objektívne jasne definovanú skupinu ľudí – nositeľov Nobelovej ceny. Nobelovu cenu udeľuje kolektívny orgán podľa dosť prísnych kritérií a ja som ten posledný, kto by jeho rozhodnutia mohol ovplyvniť; taký výber možno preto považovať za objektívny aspoň v tom zmysle, že nevyjadruje moje subjektívne preferencie. Je tu však ešte stále jeden problém. Veľmi málo z týchto ľudí považuje náboženstvo za taký dôležitý fenomén, že by cítili potrebu sa k nemu explicitne vyjadrovať (platí to hlavne pre ateistov). Ak sa nakoniec aj vyjadria, tak väčšinou na konci svojej životnej dráhy. Preto nečakajte vyjadrenia k tejto téme od čerstvých laureátov – tí majú dôležitejšie starosti.

Povedať o niekom, že je veriaci je veľmi ľahké, ale keď sa potom na názory tohoto človeka pozriete bližšie, možno zistíte, že jeho viera nie je taká istá, ako viera bežného kresťana, biskupa, či pápeža. Inštruktívny príklad predstavuje Max Planck, ktorý sám o sebe vyhlasoval, že je veriaci, ale keď si prečítate, čo na túto tému napísal, dostanete sa prinajmenšom do rozpakov, ako som sa pokúsil ukázať v samostatnom príspevku. Na druhej strane je však tiež zrejmé, že tí vedci, ktorí cítili potrebu vyjadriť sa k téme vzťahu vedy a náboženstva, robili tak zrejme preto, lebo k svojim postojom dospeli na základe nejakých úvah. Odporúčam preto čitateľovi, aby si tieto úvahy „vypočul“ a sám zvážil, či predstavujú seriózne argumenty, alebo či autori vyjadrovali len svoje emócie, ktoré si uchovali ešte z detstva. Aj velikáni vedy sú totiž len ľudia, aj u nich niekedy prevážia emócie nad rozumom. Veď si spomeňte na Einsteina, ktorý bol tuhým fajčiarom – iste nefajčil z rozumových dôvodov…

Nasledujúce údaje majú takýto jednotný formát: v každom odbore sú vybraní laureáti usporiadaní chronologicky podľa roku udelenia Nobelovej ceny. Nasleduje formulácia, za čo cenu získali (s odkazom na oficiálne znenie) a citáty, o ktorých si myslím, že charakterizujú postoj danej osobnosti k náboženstvu. V mnohých prípadoch bude uvedený aj odkaz na úplnejší text, v ktorom sú tieto názory zdôvodnené samotným autorom. Na záver uvediem svoj súhrnný subjektívny názor.

Keďže nemám úplný prehľad o postoji laureátov k náboženstvu, budem vďačný čitateľom, ak ma na akýkoľvek názor upozornia.

---

Nobelova cena za fyziku

1918 PLANCK Max (1858 – 1947) Nobelova cena „za služby, ktoré poskytol pokroku fyziky objavom kvánt energie“.

Planck vyjadril svoje názory na náboženstvo v prednáške „Náboženstvo a prírodné vedy“, ktorú analyzujem v samostatnej eseji. Z tejto Planckovej prednášky vyberám nasledujúce citáty vo vlastnom preklade:

„Hnutie ateistov, ktoré prehlasuje náboženstvo za zámerný prelud, vymyslený po moci bažiacimi kňazmi, a ktoré má pre zbožnú vieru vo vyššiu moc iba slová posmechu, dychtivo využíva pokrokové vedecké poznatky a v domnelej jednote s nimi, stále rýchlejším tempom rozširuje svoje rozkladné pôsobenie na všetky národy zeme a na všetky spoločenské vrstvy. Nemusím tu bližšie vysvetľovať, že po jeho víťazstve by zanikli nielen najcennejšie poklady našej kultúry, ale – čo je ešte horšie – aj vyhliadky na lepšiu budúcnosť. (s. 7)

Má vyššiu moc, ktorá stojí za náboženskými symbolmi, a ktorá im dodáva ich podstatný obsah, svoje sídlo iba v duchu človeka a zaniká jeho smrťou, alebo predstavuje ešte niečo viac? Inými slovami: žije boh iba v duši veriaceho, alebo riadi svet nezávisle od toho, či v neho človek verí alebo nie? Toto je bod, v ktorom sa ľudia zásadne a definitívne rozchádzajú. Nebude sa dať nikdy a nijak objasniť vedeckými metódami, t. j. logickými úvahami, opierajúcimi sa o fakty. Zodpovedanie tejto otázky je výlučne vecou viery, viery náboženskej. (s. 15)

Nesmieme sa však klamať – táto naivná viera dnes už nejestvuje ani v širokých ľudových vrstvách a nemožno ju ani znovu oživiť spiatočnícky zameranými úvahami a opatreniami. Pretože veriť znamená považovať za pravdivé, a poznávanie prírody, postupujúce ustavične po nepopierateľne spoľahlivej ceste, priviedlo k tomu, že pre človeka aspoň trochu vzdelaného v prírodných vedách je už úplne nemožné, považovať za opierajúce sa o skutočnosť mnohé správy o mimoriadnych, prírodným zákonom odporujúcich udalostiach, o zázrakoch, ktoré sa všeobecne považovali za podstatnú oporu a potvrdenie náboženských náuk, a ktoré ľudia predtým bez kritickej úvahy prijímali ako fakty. (s. 5)

Nič nám nebráni identifikovať obe všade pôsobiace, ale predsa tajomné sily, svetový poriadok prírodných vied s bohom náboženstva. Božstvo, ku ktorému sa veriaci človek snaží priblížiť svojimi názornými symbolmi, je potom svojou podstatou rovné moci prírodných zákonov, o ktorej sa skúmajúci človek do istej miery dozvedá pomocou zmyslových vnemov. (s. 27)“

Moje subjektívne hodnotenie: M. Planck je jedným z mála fyzikov, ktorý jednoznačne proklamoval svoj kladný postoj k náboženstvu. Zdá sa však, že skôr si cenil morálne aspekty náboženskej viery, než pravdivosť predstavy o bohu. Pre bežného veriaceho však jeho jednoznačné odmietanie zázrakov, stotožnenie boha s prírodnými zákonmi a pochybnosť, či boh nejestvuje iba v hlavách veriacich, robí z jeho kladného postoja k náboženstvu málo zaujímavú alternatívu.

1921 EINSTEIN Albert (1879 – 1955) Nobelova cena „za služby teoretickej fyzike a zvlášť za jeho objav zákona fotoelektrického javu“.

Súhrn Einsteinových názorov na náboženstvo možno nájsť v angličtine napríklad na stránke Science and Religion. Pre ilustráciu uvediem aj pár citátov z jazykovo dostupnejšej literatúry, ktoré vysvetľujú Einsteinom používaný pojem „vesmírna religiozita“, často demagogicky zneužívaný ako potvrdenie jeho kladného postoja k náboženstvu:

„Náboženskí géniovia všetkých dôb sa vyznačujú práve touto vesmírnou religiozitou, ktorá nepozná dogmy, nepozná boha, ktorý by bol podobný človeku. Nemôže preto ani jestvovať cirkev, ktorej učenie by sa opieralo najmä a hlavne o vesmírnu religiozitu. A preto u kacírov všetkých dôb nájdeme jednotlivcov, ktorí v sebe mali práve takú vesmírnu religiozitu a svojim súčasníkom pripadali ako ateisti.
(A. Einstein, Jak vidím svět, Nakladatelství Lidových novin, Praha 1993, str. 12)

Takáto religiozita sa však samozrejme líši od nábožnosti nejakého naivného veriaceho. Pre toho je Boh bytosť, v ktorej starostlivosť dúfa, ktorej trestu sa obáva. (tamže, str. 14)

Pod pojmom náboženská pravda si nedokážem predstaviť už vôbec nič pochopiteľné. (tamže, str. 142)“

A ešte zaujímavý citát z Einsteinovho listu Edgarovi Meyerovi (2. 1. 1915):

„Prečo mi píšete, že ‚Boh by mal potrestať Angličanov‘? Neudržiavam priateľské vzťahy ani s bohom ani s Angličanmi. Iba s hlbokou ľútosťou pozorujem, ako boh tresce tak veľa svojich detí za ich početné hlúposti, za ktoré možno prisudzovať zodpovednosť iba jemu samotnému; podľa môjho názoru by ho mohla ospravedlniť iba jeho neexistencia.“

Je pozoruhodné, že takéto Einsteinove názory veriaci vedci necitujú. Prečo? Veď ich napísal ten istý človek, ktorý je autorom s obľubou citovaného výroku „Veda bez náboženstva je chromá, náboženstvo bez vedy je slepé“. Odporúčam čitateľovi, aby si prečítal celý text, v ktorom sa táto okrídlená veta vyskytuje, a to buď v origináli alebo v mojom preklade. Dozvie sa z neho, že Einstein v ňom náboženstvo chápal trochu naivne a – ako vždy – dosť odlišne od predstáv veriacich. To by však mohlo byť zrejmé aj z citátov, ktoré som uviedol vyššie. Nepáči sa mi preto, keď veriaci citujú cudzie výroky bez toho, že by upozornili na to, že pojmom v nich obsiahnutým dáva autor podstatne odlišný význam, než majú v bežnom jazyku. Nedodržiavanie tejto zásady sa nazýva demagógia.

Končím citátom z listu M. Berkowitzovi (25. 10. 1950):

„Môj postoj k bohu je postojom agnostika. Som presvedčený, že vedomie dôležitosti morálnych zásad pre zlepšenie a zušľachtenie života si nevyžaduje predstavu zákonodarcu, hlavne nie zákonodarcu, ktorý pracuje na základe odmeny a trestu.“

Moje subjektívne hodnotenie: A. Einstein bol ateistom, ktorý občas metaforicky hovoril o prírodných zákonoch použijúc slovo „boh“. Tvrdiť niečo iné je hanebná neúcta k jednému z najväčších géniov svetovej vedy.

1945 PAULI Wolfgang (1900 – 1958) Nobelova cena „za objav vylučovacieho princípu, nazývaného tiež Pauliho princíp“.

Moje subjektívne hodnotenie: W. Pauli bol nekompromisný ateista.

1965 FEYNMAN Richard (1918 – 1988) Nobelova cena „za základné práce v kvantovej elektrodynamike, s ďalekosiahlymi dôsledkami pre fyziku elementárnych častíc“.

Richard Feynman sa na tému náboženstva vyjadril neraz a úplne jednoznačne:

“God was invented to explain mystery. God is always invented to explain those things that you do not understand. Now, when you finally discover how something works, you get some laws which you’re taking away from God; you don’t need him anymore. But you need him for the other mysteries. So therefore you leave him to create the universe because we haven’t figured that out yet; you need him for understanding those things which you don’t believe the laws will explain, such as consciousness, or why you only live to a certain length of time–life and death — stuff like that. God is always associated with those things that you do not understand. Therefore I don’t think that the laws can be considered to be like God because they have been figured out.”

„Boh bol vynájdený na vysvetlenia tajomstva. Boha vždy vynájdu na vysvetlenie tých vecí, ktoré ľudia nechápu. Keď nakoniec pochopíme ako niečo funguje, objavili sme nejaké zákony, ktoré bohu uberáme; už ho na vysvetlenie týchto vecí nepotrebujeme. Potrebujeme ho však na vysvetlenie iných tajomstiev. Preto ho necháme stvoriť vesmír, lebo to si ešte nevieme vysvetliť. Potrebujeme ho na pochopenie tých vecí, o ktorých si nemyslíme, že ich vysvetlia zákony, ako napríklad na vysvetlenie vedomia, alebo toho, prečo žijeme len do určitého veku – života a smrti – a podobných vecí. Boh sa vždy spája s tým, čomu nerozumieme. Preto si nemyslím, že si o zákonoch možno myslieť, že sú ako boh – tým už totiž rozumieme.“

Moje subjektívne hodnotenie: R. Feynman bol jednoznačne ateistom. Niektorí slovenskí kresťanskí fyzici sa cez tento nepríjemný fakt nedokážu preniesť a preto tvrdia nehanebne opak.

1979 WEINBERG Steven (1933) Nobelova cena „za príspevky k teórii slabých a elektromagnetických interakcií medzi elementárnymi časticami, vrátane, okrem iného, predpovede slabého neutrálneho toku“.

Svoje názory na náboženstvo Weinberg vyjadruje rád a pomerne často. Dostupný zdroj predstavuje jeho esej z r. 1999 „Vesmír podľa dizajnéra?“, z ktorej úplného prekladu vyberám:

„Kedysi bývalo zvykom považovať za samozrejmé, že svet navrhla akási inteligencia. Ako inakšie sa dal vtedy vysvetliť oheň a dážď, blesky a zemetrasenia? A predovšetkým sa zdalo, že na tvorcu, ktorý mal osobitný záujem o život, poukazujú úžasné schopnosti živých bytostí. Dnes chápeme väčšinu týchto vecí ako prejavy fyzikálnych síl pôsobiacich pod vplyvom neosobných zákonov. Ešte nepoznáme najzákladnejšie zákony a ani všetky dôsledky tých zákonov, ktoré poznáme. Neobyčajne ťažká na pochopenie ostáva ľudská myseľ, ale tak je to aj s počasím. Nevieme predpovedať, či o mesiac odo dneška bude pršať, ale poznáme zákony, ktoré ovládajú dážď, aj keď nevieme vždy vypočítať ich dôsledky. Za problémom ľudskej mysle ani za problémom počasia nevidím nič viac ako nádej, že ich raz pochopíme ako dôsledok neosobných zákonov pôsobiacich už miliardy rokov.

Nezdá sa, že by v tomto prírodnom poriadku boli nejaké výnimky, nejaké zázraky. Mám dojem, že väčšina teológov sa dnes necíti dobre, keď príde reč na zázraky, ale veľké monoteistické viery sa zakladajú na historkách o zázrakoch – horiaci ker, prázdny hrob, anjel diktujúci Mohamedovi korán – a niektoré z týchto vier učia, že zázraky sa stávajú aj dnes. Dôkazy pre všetky zázraky sa mi vidia podstatne slabšie ako dôkazy pre studenú fúziu a ja neverím na studenú fúziu. Dnes predovšetkým chápeme, že aj ľudské bytosti sú výsledok prírodnej selekcie pôsobiacej počas miliónov rokov množenia a jedenia.

Predpokladám, že ak by sme mohli zbadať ruku dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v najhlbších prírodných zákonoch z knihy zákonov, ktoré vládnu všetkým prírodným javom. Ešte nepoznáme všetky najhlbšie zákony, ale až pokiaľ sme boli schopní dovidieť, všetky prírodné zákony sú vonkoncom neosobné a nemajú nijaký špeciálny vzťah k životu. Neexistuje žiadna životná sila. Ako povedal Richard Feynman, keď sa dívate na vesmír a spoznávate jeho zákony, vtedy ‚každá teória, že to všetko bolo naaranžované ako javisko pre Boha, pozorujúceho boj človeka s dobrom a zlom, je neprimeraná.‘“

Moje subjektívne hodnotenie: S. Weinberg je výrazným ateistom a veľmi rád kritizuje antropický princíp. Napriek tomu sa o ňom J. Krempaský nehanbil napísať v súvislosti s antropickým princípom: „A tak na Weinbergovu otázku je len jedna odpoveď (a tú aj on sám uvádza): Príčinu treba hľadať v človekovi, presnejšie v Niekom, kto ho tu chcel mať! A sme opäť pri antropickom princípe.“ (J. Krempaský, Prírodné vedy, filozofia a náboženstvo v dvadsiatom storočí, KaF, str. 34). Porovnajte to s Weinbergovým výrokom zo spomínanej eseje: „Takéto uvažovanie sa volá ‚antropické‘. Niekedy sa obmedzuje na konštatovanie, že prírodné zákony sú také, aké sú, takže môžeme existovať, a to bez ďalšieho vysvetľovania. Považujem to za len za trocha viac než mystické táranie (mystical mumbo jumbo).“

---

Nobelova cena za chémiu

1958 a 1980 SANGER Frederick (1918 – 2013) Nobelova cena „za jeho prácu o štruktúre proteínov, zvlášť inzulínu“ a Nobelova cena „za príspevok týkajúci sa určenia sekvencií báz v nukleových kyselinách“.

Tento zriedkavý nositeľ dvoch Nobelových cien neposkytol rozsiahle stanovisko k náboženstvu, ale možno hádam citovať toto jeho strohé, ale jednoznačné vyjadrenie:

„Aj keby som chcel veriť v boha, považoval by som to za veľmi ťažké. Potreboval by som vidieť dôkaz.“

---

Nobelova cena za fyziológiu alebo lekárstvo

1912 CARREL Alexis (1873 – 1944) Nobelova cena „za objav tepenného stehu a transplantáciu ciev a iných orgánov“.

A. Carrel vyjadril svoje názory na filozofické aspekty vedy, na vieru a etiku v knihe Človek, tvor neznámy, z ktorej vyberám niekoľko citátov:

„Istota, ktorú prináša veda, je úplne odlišná od istoty, ktorú prináša viera. Tá posledná je omnoho hlbšia. Nemôže byť otrasená dôkazmi. Podobá sa istote, ktorú dáva jasnovidectvo… Vedeckým pozorovaním bolo zistené, že jasnovidectvo a telepatia jestvujú. (s. 109)

U moderného človeka vzácne pozorujeme prejavy mystickej činnosti alebo náboženského citu. Sklon k mystičnosti je výnimočný aj vo svojich najjednoduchších tvaroch. Je oveľa vzácnejší než zmysel mravný. Predsa však zostáva jedným z najzákladnejších prejavov človeka. (s. 118)

Väčšina civilizovaných ľudí prejavuje iba elementárne formy vedomia. Sú schopní jednoduchej práce, aká v modernej spoločnosti zaručuje existenciu jednotlivcov. (s. 123)

Najdôležitejšie prípady zázračného zhojenia sú zaznamenané v chorobopisoch lekárskeho bureau v Lourdes. Náš súčasný názor na vplyv modlitby na patologické poruchy sa zakladá na pozorovaniach pacientov, ktorí boli takmer okamžite vyhojení z rôznych afekcií. (s. 131)

Moderná spoločnosť sa musí všetkými prostriedkami snažiť, aby vypestovala lepšie ľudské plemeno. Žiadna finančná ani mravná podpora by nemala byť príliš veľká pre tých, ktorí by múdrym manželským spojením počali geniálnych jednotlivcov. (s. 256)

S tými, ktorí vraždili, lúpili… unášali deti… s tými by sa malo humánnym a lacným spôsobom skoncovať v malých ústavoch, kde by boli komory naplnené vhodným, bezbolestne smrtiacim plynom. Rovnako by možno bolo účelné postupovať aj proti choromyseľným, ktorí sa dopustili zločinu… Dokonalý a úplný vývoj ľudskej osobnosti je konečným cieľom civilizácie. (s. 270)“

Moje subjektívne hodnotenie: Typický príklad „mnohostrannosti“ názorov jediného človeka. Carrel verí v reálnosť telepatie, mystiku, lurdské zázraky, je zástancom eugeniky, likvidácie zločincov lacným plynom, háji elitársky prístup k ľudstvu. Každý čitateľ dúfam nájde v jeho názoroch niečo, čo sa mu nepáči. Myslím si, že jeho prípad dobre ilustruje môj názor, že ani nositeľ Nobelovej ceny nemusí mať neprotirečivé názory.

1962 CRICK Francis (1916 – 2004) Nobelova cena „za objavy týkajúce sa molekulárnej štruktúry nukleových kyselín a ich významu pre prenos informácií v živom materiáli“.

Na staré kolená sa Crick rozhodol vyjadriť svoj názor na posledný nevyriešený problém filozofie, ktorý koncom minulého storočia začal pútať pozornosť špičkových vedcov rôznych oblastí a stal sa náplňou novej vednej disciplíny s názvom kognitívna veda. Ide o problém vedomia, vysvetlenia jeho podstaty, mechanizmu, modelovania a dokonca aj prípadnej simulácie počítačmi. Dobrý úvod do tejto vednej disciplíny predstavuje monografia N. A. Stillings et al., Cognitive Science, The MIT Press, Cambridge, Massachusetts 1995. Svoje názory vyjadril Crick v populárnej knihe The Astonishing Hypothesis (Prekvapivá hypotéza), Touchstone Books, London 1994. V jej úvode takto formuluje svoj postoj k základnému problému kognitívnej vedy:

„‚Vy‘, vaše radosti a starosti, vaša pamäť a túžby, vaše vedomie osobnej identity a slobodnej vôle, nie je v skutočnosti nič viac než správanie obrovského agregátu nervových buniek a s nimi súvisiacich molekúl… Táto hypotéza je tak cudzia predstavám väčšiny dnes žijúcich ľudí, že ju možno oprávnene označiť za prekvapujúcu. (str. 3)

Väčšina náboženstiev tvrdí, že jestvuje akási duša, ktorá prežíva smrť tela a do istej miery stelesňuje podstatu konkrétnej ľudskej bytosti… Keď osoba umrie, jej duša opustí telo, hoci to, čo sa deje potom – či duša ide do neba, pekla alebo očistca, alebo sa prevtelí do komára, alebo somára – závisí od konkrétneho náboženstva… Ľudia majú duše v doslovnom, nie iba obraznom zmysle. Tieto názory má, a v mnohých prípadoch ich aj dosť agresívne obhajuje, väčšina súčasných ľudí. (str. 4)

Moderný neurobiológ nevidí žiadnu potrebu náboženskej predstavy duše na vysvetlenie správania ľudí a iných zvierat… Nie všetci neurobiológovia si však myslia, že duša je mýtus – najvýznamnejšiu výnimku predstavuje Sir John Eccles – ale väčšina si to rozhodne myslí. Netvrdím, že to znamená, že už vedia dokázať, že táto predstava je chybná. Skôr za súčasného stavu vedy necítia žiadnu potrebu takejto hypotézy. (str. 6)

Mnohí vzdelaní ľudia, zvlášť v západnom svete, tiež zdieľajú názor, že duša je metafora a že nejestvuje žiaden osobný život ani pred počatím, ani po smrti. Môžu sa nazývať ateistami, agnostikmi, humanistami, alebo jednoducho neveriacimi, ale všetci popierajú základné tvrdenia tradičných náboženstiev. (str. 7)“

Moje subjektívne hodnotenie: Myslím si, že by bolo zbytočné zdôrazňovať, že týmito slovami k nám hovorí materialista a ateista. Poznamenávam, že si miestami dokonca robí posmech z takej svätej veci, akou je náboženská viera. Napríklad na str. 3 (pod čiarou) sa zmieňuje o tom, že jeho manželka Odile si v detstve myslela, v dôsledku írskej výslovnosti svojej učiteľky katechizmu, že duša je živá fazuľka („bean“ namiesto „being“ – bytosť) bez tela a dosť dlho ju táto predstava „živej fazuľky bez tela“ trápila.

Pripomínam, že v prípade F. Cricka ide o jedného z tých, vďaka ktorým vieme, že DNA nesie „informáciu, ktorá určuje architektúru každého živého organizmu“, ako nás poučuje J. Šimúth (KaB, Analýza ľudského genómu, str. 98). Dovoľujem si však tvrdiť, že Crick by asi nepovažoval za zmysluplnú Šimúthovu otázku „Vieme definovať vzťah génu ako univerzálnej informácie k duchovnu človeka, ktoré má dominantnú funkciu v každom z nás?“ a určite by rezolútne odmietol jeho pompézny záver: „Budeme neustále hľadať, aké je miesto človeka v tomto procese [evolúcie], vzhľadom na jeho výnimočné postavenie medzi ostatnými organizmami, vzhľadom k jeho duchovnej dimenzii, ktorou komunikujeme v procese viery s pôvodcom nekonečna – Bohom“. (tamže str. 103)

1962 WATSON James (1928) Nobelova cena „za objavy týkajúce sa molekulárnej štruktúry nukleových kyselín a ich významu pre prenos informácií v živom materiáli“.

Watson, zdá sa, necítil naliehavú potrebu dedukovať z výsledkov svojej práce vyjadrenia o náboženskej viere. Ale nedôvera spoločnosti (najmä americkej) k Projektu ľudského genómu (HUGO) ho viedla v r. 2000 k vyjadreniu postoja k obavám spoločnosti zo zneužitia vedeckých výsledkov a k zákazu potratov v eseji Etika genómu. Pri vyjadrovaní k otázkam etiky nám umožnil spoznať aj svoj svetonázorový postoj. Vyberám niekoľko citátov z tejto eseje tak ako som ju preložil:

„Rovnako silný odpor voči programom zameraným na prevenciu narodenia geneticky ťažko poškodených detí pochádza od jednotlivcov, ktorí veria, že celý ľudský život je prejavom božej existencie a treba ho chrániť a podporovať všetkými prostriedkami, ktoré majú ľudia k dispozícii.

Takí jednotlivci veria, že geneticky poškodené plody majú rovnaké právo na existenciu ako plody, ktoré sú predurčené pre zdravý a produktívny život. Ale také argumenty nemajú žiadnu váhu pre tých z nás, ktorí nevidia žiadny dôkaz v prospech posvätnosti života, a namiesto toho veria, že ľudia, rovnako ako ostatné formy života, sú produktom nie božej ruky, ale evolučného procesu pôsobiaceho podľa darvinovských princípov prírodného výberu.

To neznamená, že ľudia nemajú práva. Majú, ale tie práva nepochádzajú od boha, ale zo spoločenskej zmluvy medzi ľuďmi, ktorí si uvedomujú, že ľudské spoločenstvá sa musia podriaďovať pravidlám, ktoré umožňujú stabilitu a predvídateľnosť každodennej existencie.

Preto si viem predstaviť iba zbytočnú agóniu spôsobenú zákonmi, ktoré využívajú moc ľubovoľných náboženských zjavení nato, aby prinútili porodiť geneticky choré dieťa aj tých rodičov, ktorí by si veľmi želali ukončiť takéto tehotenstvo v nádeji, že ich ďalšie tehotenstvo povedie k narodeniu zdravého dieťaťa.

Používanie božieho mena na spôsobovanie zbytočných ľudských tragédií musí pohoršiť nielen tých, ktorí sa v postoji k životu riadia menej dogmatickými smernicami, ale aj mnohých členov tých náboženských skupín, ktoré proklamujú absolútnu posvätnosť každého ľudského života. Títo ľudia sa budú musieť spýtať samých seba, či slová boha, ako sa kedysi interpretovali, sú dôležitejšie než zdravie ich detí, alebo detí ich priateľov.

Aj mnohí z najneochvejnejších podporovateľov genetickej vedy sa budú z času na čas obávať, že možno príliš rýchlo preberáme úlohy, ktoré sme v minulosti prisudzovali bohom. Iba oni vedeli predpovedať budúcnosť a mali moc zmeniť naše budúce osudy zo zlých na dobré, alebo z dobrých na zlé. Dnes teda máme na tejto moci podiel aj my.“

Moje subjektívne hodnotenie: J. Watson zastáva taký postoj k hodnote ľudského života a potratom ako bežný ateista. Netvrdím, že je ateistom, ale citované formulácie mi dovoľujú tvrdiť, že ich určite nenapísal veriaci človek.

1963 ECCLES, Sir John (1903 – 1997) Nobelova cena „za objavy týkajúce sa iónových mechanizmov prebiehajúcich pri excitácii a inhibícii v periférnych a centrálnych častiach membrány nervovej bunky“.

Moje subjektívne hodnotenie: …

1965 MONOD Jacques (1910 – 1976) Nobelova cena „za objavy genetickej kontroly syntézy enzýmov a vírusov“.

Monod patrí medzi tých laureátov, ktorému záležalo na tom, aby svoj vzťah k náboženstvu vyjadril jasne na mnohých miestach, vrátane samostatnej knihy:

„Človek nakoniec vie, že je sám v bezcitnej rozľahlosti vesmíru, z ktorej sa vynoril iba náhodou. Ani jeho osud ani jeho povinnosti neboli nikým predpísané. Voľba medzi kráľovstvom nad ním a tmou pod ním je vecou jeho slobodného rozhodnutia.

Život a evolúcia nemajú žiaden konečný cieľ… Ak veríme v stvoriteľa – ak cítime potrebu tejto viery – tak je to v podstate z morálnych dôvodov, aby sme videli cieľ našich životov. A prečo by boh musel zvoliť tento mimoriadne komplikovaný mechanizmus [evolúciu] …prečo nestvoril človeka priamo, ako verilo klasické náboženstvo?

Schovať sa za tajomstvo, ktoré nikto nemôže odhaliť, je z hľadiska vedy neetické. Povinnosťou vedcov je predpokladať, že niet žiadneho tajomstva, ktoré je z definície neprístupné analýze… Ak by sme sa chceli pokúsiť vytvoriť vedecky zmysluplný pojem boha, mali by sme predpokladať uňho istý počet konečných, presných vlastností; súhlasili by sme, samozrejme, že tieto vlastnosti sa nikdy nebudú dať overiť priamo, ale aspoň niektoré dôsledky týchto vlastností by mali byť predpovedateľné. Ako to však vidím, táto moderná (alebo modernizovaná) koncepcia boha nemá žiadnu z týchto vlastností.

Boj o život a likvidácia najslabších je hrozný proces, proti ktorému sa búri celá naša moderná etika… Som prekvapený, keď kresťan háji myšlienku, že toto je proces, ktorý boh ustanovil, aby dosiahol evolúciu.“

Moje subjektívne hodnotenie: Jednoznačný ateista, ktorý jasne videl, ako chcú veriaci zneužiť svojho nedávneho úhlavného nepriateľa – evolučnú teóriu – vo svoj prospech a interpretovať ju ako „najveľkolepejší dôkaz Božej dokonalosti“ (O. Erdelská, Darwin a náboženstvo, KaB, str. 82).

1999 BLOBEL Günter (1936 – 2018) Nobelova cena „za objav, že proteíny majú svoje vlastné signály, ktoré regulujú ich transport a lokalizáciu v bunke.“

Tento čerstvý laureát sa k téme náboženstva ani len „nestihol“ vyjadriť, ale niektorí kresťania jeho názory už poznajú a nehanebne hovoria zaň:

„Faktom však je, že organizácia ľudského tela doslova kričí: ‚Boh!‘

Dr. Blobel dostal za svoj objav cenu v hodnote 960 000 $. Vyhlásil, že tieto peniaze plánuje venovať na znovupostavenie kostola a synagógy v Nemecku, ktoré boli zničené nacistami počas druhej svetovej vojny.

Uvádzam to preto, aby som upozornil na fakt, že z toho možno rozumne usúdiť, že Dr. Günter Blobel nie je ateista. To je v protiklade s nevereckým tvrdením, že najvýznamnejší ľudia sveta sú skeptici.“

Moje subjektívne hodnotenie: Ja sa takého skratkového uvažovania, aké tu citujem, nedopustím a radšej si počkám na vlastné Blobelovo vyjadrenie – ak on sám vôbec uzná za potrebné sa k tejto téme vyjadriť. Nemôžem si však odpustiť poznámku: prečo sa kresťania tak veľmi usilujú pripísať významným ľuďom vieru v boha? Veď by im mohlo byť celkom jedno, čo si o ich viere ktokoľvek myslí. Ale keď im to už jedno nie je, prečo sa nespýtajú tých ľudí na ich názory priamo? Prečo takým trápnym spôsobom hája svojho boha? Lepšie argumenty nemajú, či sa im už minuli? Z toho, že ktosi venuje peniaze na stavbu kostola a synagógy „rozumne usudzujú“, že nie je ateistom?! Ak toto nie je demagógia, čo iné potom ňou je? Veriaci by na „ateistickú“ nemocnicu, či knižnicu nedali ani cent? Nehanbia sa za také amorálne správanie? Tomu ich učí kresťanstvo?

---

Nobelova cena za literatúru

1925 SHAW George Bernard (1856 – 1950) Nobelova cena „za dielo vyznačujúce sa idealizmom a humanitou, za jeho podnetnú satiru, často naplnenú jedinečnou poetickou krásou“.

G. B. Shaw je významný britský dramatik. Často sa cituje jeho vyjadrenie na adresu náboženstva:

„Skutočnosť, že veriaci je šťastnejší než skeptik, nemá väčší argumentačný význam než to, že opitý človek je šťastnejší než triezvy. Šťastie ľahkovernosti je lacnou a nebezpečnou vlastnosťou šťastia a v žiadnom prípade nie je nutné pre život.“

Toto vyjadrenie pochádza z rozsiahleho predslovu k jeho hre Androcles a lev, ktorý predstavuje jeho málo známe pojednanie o kresťanstve. Uvedený citát sa nachádza v kapitole „Význam pekla pre schému spásy“ a nato, aby sme sa presvedčili o svetonázore autora, stačí citovať dva odseky:

„Závažnosť zavrhnutia pekla, spojená s lipnutím na Pokání, je zrejmá. Ak niet trestu za hriech, nemá zmysel ani odpúšťanie hriechov. Ak Kristus splatil náš dlh, ak nejestvuje žiadne peklo a preto ani žiadna možnosť, že by sme mali problémy, keby sme zabudli na túto povinnosť, potom môžeme byť takí amorálni, akí len chceme v medziach skutkov netrestaných svetskými zákonmi, a to dokonca aj vo vlastných očiach, pretože naša amorálnosť sa stáva iba púhou nevďačnosťou voči Spasiteľovi. Na druhej strane, ak Kristus nesplatil náš dlh, ešte stále stojí proti nám; a také dlhy sú nám mimoriadne nepríjemné. Pud vývoja, ktorý nazývame svedomím a cťou, sa chápe takých pokleskov a zahanbuje nás do prachu za to, že sme takí nízki keď sme toho schopní. ‚Spasený‘ zlodej pociťuje extatické šťastie, ktoré ateista nikdy nepozná: je znova pokúšaný kradnúť, aby opäť zakúsil tento veľkolepý pocit. Ale ak kradne ateista, nemá žiadne také šťastie. Je zlodejom a vie, že je zlodejom. Nič to z neho nezmyje. Môže sa pokúsiť očistiť svoju povesť nejakou náhradou, alebo ekvivalentným skutkom dobročinnosti; to však nezmení fakt, že kradol; a jeho svedomie nebude pokojné pokým nepotlačí svoju vôľu kradnúť a nestane sa čestným človekom tým, že v sebe vzbudí tú božskú iskru, ktorú Ježiš požadoval ako každodennú skutočnosť toho, čo ateista popiera.

Hoci však stav kajúcich veriacich môže byť kvôli tomu šťastnejší, nie je rozhodne želateľnejší z hľadiska spoločnosti. Skutočnosť, že veriaci je šťastnejší než skeptik, nemá väčší argumentačný význam než to, že opitý človek je šťastnejší než triezvy. Šťastie ľahkovernosti je lacnou a nebezpečnou vlastnosťou šťastia a v žiadnom prípade nie je nutné pre život. Či Sokrates získal zo života toľko šťastia ako Wesley, to je otázka, na ktorú sa nedá odpovedať; ale národ Sokratov by bol oveľa bezpečnejší a šťastnejší než národ Wesleyov; a jeho jednotlivci by boli na evolučnej stupnici vyššie. Každopádne naša nádej spočíva v sokratovskom, nie vo wesleyovskom človeku.“

[Preklad je ešte „surový“, preto ponechávam aj originál:

“The seriousness of throwing over hell whilst still clinging to the Atonement (pokánie) is obvious. If there is no punishment for sin there can be no self-forgiveness for it. If Christ paid our score, and if there is no hell and therefore no chance of our getting into trouble by forgetting the obligation, then we can be as wicked as we like with impunity inside the secular law, even from self-reproach, which becomes mere ingratitude to the Savior. On the other hand, if Christ did not pay our score, it still stands against us; and such debts make us extremely uncomfortable. The drive of evolution, which we call conscience and honor, seizes on such slips, and shames us to the dust for being so low in the scale as to be capable of them. The ‘saved’ thief experiences an ecstatic happiness which can never come to the honest atheist: he is tempted to steal again to repeat the glorious sensation. But if the atheist steals he has no such happiness. He is a thief and knows that he is a thief. Nothing can rub that off him. He may try to sooth his shame by some sort of restitution or equivalent act of benevolence; but that does not alter the fact that he did steal; and his conscience will not be easy until he has conquered his will to steal and changed himself into an honest man by developing that divine spark within him which Jesus insisted on as the everyday reality of what the atheist denies.

Now though the state of the believers in the atonement may thus be the happier, it is most certainly not more desirable from the point of view of the community. The fact that a believer is happier than a sceptic is no more to the point than the fact that a drunken man is happier than a sober one. The happiness of credulity is a cheap and dangerous quality of happiness, and by no means a necessity of life. Whether Socrates got as much happiness out of life as Wesley is an unanswerable question; but a nation of Socrateses would be much safer and happier than a nation of Wesleys; and its individuals would be higher in the evolutionary scale. At all events it is in the Socratic man and not in the Wesleyan that our hope lies now.”]

Moje subjektívne hodnotenie: G. B. Shaw je výrazným reprezentantom ateizmu, ktorý svoj svetonázor vyjadruje v mnohých zo svojich divadelných hier a na jeho podporu uvádza presvedčivé psychologické argumenty.

1927 BERGSON Henri (1859 – 1941 ) Nobelova cena „ako uznanie za jeho bohaté a oživujúce myšlienky a brilantné majstrovstvo s akým boli podané.“

…

Moje subjektívne hodnotenie: …

1950 RUSSELL Bertrand (1872 – 1970 ) Nobelova cena „ako uznanie za mnohostranné a významné diela, v ktorých bojuje za humanitné ideály a slobodu myslenia.“

B. Russell je britský logik a filozof zo starej šľachtickej rodiny („tretí gróf z Kingstonu… vikomt z Amberley a…“), známy hlavne svojimi prácami v matematickej logike a filozofii, angažovanosťou v spoločenských a politických hnutiach, presvedčený pacifista a bojovník za jadrové odzbrojenie. Medzi jeho najzávažnejšie diela patria Principia mathematica (s N. Whiteheadom), ktoré predstavujú základné dielo matematickej logiky, Úvod do filozofie matematiky, Zkoumání o smyslu a pravdivosti (Academia, Praha 1975), Ľudské poznanie, jeho rozsah a hranice, Logika a poznanie. Širokej verejnosti je však Russell nepochybne najviac známy svojimi ateistickými dielami. V priebehu svojho činorodého a dlhého života (dožil sa 97 rokov) napísal na tému ateizmu, morálky, pravdy, spravodlivosti a výchovy ohromné množstvo esejí, prednášal o ateizme na univerzitách, v rozhlase a televízii, verejne diskutoval s teológmi a reprezentantmi cirkví. Tí, ktorí jeho dielo dobre poznajú, zvyknú hovoriť, že Nobelovu cenu dostal za ateizmus. Vzhľadom na jeho obrovskú popularitu si ho komunisti veľmi chceli prisvojiť, aj keď bol súčasne antikomunistom. Podarilo sa im to tak, že jeho protikomunistické eseje zamlčali a z jeho ateistických esejí odstránili veľmi časté útoky proti komunizmu. Za socializmu bola u nás vydaná jeho najznámejšia zbierka Proč nejsem křesťanem, a jiné eseje, ORBIS, Praha 1961. Keďže toto dielo komunistickí cenzori výdatne vypreparovali, uverejnil som na tejto stránke nové preklady niektorých esejí od R. Škodu (so súhlasom prekladateľa) a citovať budem podľa anglického originálu Why I am not a Christian, Routledge, London 1996 (v ďalšom Why). Russellov príklad nech je mementom pre tých, ktorí stavajú do protikladu komunizmus a náboženstvo. Nechajme však hovoriť samého Russella:

„Myslím si, že všetky veľké náboženstvá sveta – budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo, islam a komunizmus – sú súčasne nepravdivé aj škodlivé. Logicky je celkom zrejmé, že keď sú navzájom v rozpore, pravdivé by z nich mohlo byť nanajvýš jedno… odhliadnuc od logickej nepresvedčivosti, zdá sa mi čosi podivné na etickom hodnotení tých, ktorí si myslia, že všemocný, vševediaci a dobromyseľný boh, by sa po príprave neživých hmlovín, trvajúcej mnohé milióny rokov, cítil byť odmenený konečným vznikom Hitlera, Stalina a vodíkovej bomby.

Škoda, ktorú spôsobuje náboženstvo, je dvojaká… považuje sa za cnosť veriť – teda mať presvedčenie, ktorým protichodné dôkazy nemôžu otriasť. Alebo, ak by protichodné dôkazy mohli vyvolať pochybnosti, považuje sa za nutné tieto dôkazy potierať. Z takýchto dôvodov sa mládeži v Rusku nedovoľuje počúvať argumenty v prospech kapitalizmu, alebo mládeži v Amerike, v prospech komunizmu. Taká izolácia zachováva vieru ľudí oboch krajín nedotknutou a pripravenou pre bratovražednú vojnu. (Why, str. 9 – 10).“

Pre ilustračné účely som zo spomínanej zbierky preložil najkratšiu esej (ktorá nemohla z politických dôvodov vyjsť za socializmu a nebola preto dodnes preložená) a tu vyberiem ešte pár ukážok, aby nik nemohol pochybovať o tom, že tento laureát Nobelovej ceny bol naozaj plnokrvným ateistom.

„Všetci poznáte argument z dizajnu: všetko na svete je urobené akurát tak, aby sme v ňom mohli žiť, a ak by svet bol len trochu odlišný, žiť by sme v ňom nemohli… Niekedy má tento argument podivnú formu; hovorí sa napríklad, že králiky majú biele chvosty preto, aby sa dali ľahko zastreliť. Neviem ako by sa králiky dívali na túto aplikáciu argumentu. Tento argument je vďačným predmetom paródie… Myslíte si, že ak by vám poskytli všemocnosť a vševedúcnosť a milióny rokov počas ktorých by ste mohli svet zdokonaľovať, že by ste nevyprodukovali nič lepšie než Ku-Klux-Klan alebo fašistov? (Why, 17 – 18)

Myslím si, že celá tá doktrína, že pekelný oheň je trestom za hriech, je doktrínou krutosti. Je to doktrína, ktorá priviedla na svet krutosť a vystavila generácie celého sveta krutému mučeniu; a Kristus evanjelií, ak ste ho schopní prijať takého, akého ho popisujú jeho kronikári, by musel byť určite považovaný za zodpovedného za toto, aspoň z časti. (tamže, str. 23)

Pozval by som ktoréhokoľvek kresťana, aby ma sprevádzal na detské oddelenie nemocnice a pozoroval utrpenie, ktoré tu deti znášajú a potom trval na tom, že tieto deti sú morálne tak spustnuté, že si svoje utrpenie zasluhujú. Nato, aby sa toto človek odvážil povedať, musí v sebe zničiť všetky city ľútosti a súcitu. Stručne povedané, musí sa stať rovnako krutým, ako boh v ktorého verí. (tamže, str. 31)“

Moje subjektívne hodnotenie: Všetky ďalšie komentáre sú zbytočné: ak by Russell nebol ateistom, nebol by ním už nikto. Netreba súčasne zabúdať, že bol antikomunistom, čo je pre mnohých veriacich úplne nepochopiteľné: nechce sa im veriť, že kresťania sú (nielen) z Russellovho hľadiska na tej istej úrovni ako komunisti – asi ako dva mafiánske klany bojujúce medzi sebou nemilosrdne o vplyv nad tou istou mestskou štvrťou.

---

Kľúčové slová: veda a viera, Nobelova cena, nazory laureatov, argumentum ad hominem

Príspevok ešte nie je hotový.