Sobáš

Pokus o poviedku

---

Vlak sa pohol nečujne a bez varovania. Stĺpy stojace pri trati sa ho zľakli a začali od neho utekať. Ich beh sa neustále zrýchľoval, až sa z nich nakoniec stala neviditeľná kulisa, ktorú Anka už nedokázala sledovať. Nárazy na koľajnice rozkývali vagón z boka na bok a tento kolísavý pohyb začal mladú dievčinu uspávať. Zapadajúce slnko jej svietilo do očí a ona ich napokon zatvorila. Pritúlila sa ku mne a o chvíľu zadriemala.

Váha jej uvoľneného tela ma znenazdania uväznila. Opatrne som si spoza jej teplého drieku vytiahol ruku a posúval som sa tak, aby sa mi sedelo pohodlnejšie – ale opatrne, aby som ju nezobudil. Keď sa naša vzájomná poloha ustálila k obojstrannej spokojnosti, nemal som čo robiť, a preto som si spiacu dievčinu obzeral – veď som ju dlho nevidel. Na štíhlej postave sa vynímali prekrásne prsia, ktorých pružnej mäkkosti som sa nevedel nikdy nasýtiť. Dokonalosť jej línií rušilo len mierne vypuklé bruško. Pri prvom pohľade nebolo nápadné, ale keď stála, musel si ho každý všimnúť. Gaštanové vlasy ma šteklili pod nosom a preto som ich jej prihladil. Tento dotyk vo mne vyvolal prudký nával nehy a láskyplne som ju pohladil po hebkej tváričke. V polospánku sa spokojne uhniezdila, usmiala sa a ešte viac sa ku mne pritúlila. Začala cesta do vzdialeného mesta, kde som si telefónom rezervoval nocľah v hoteli.

Cena hotelovej izby zodpovedala vreckovým pomerom študentov a cene zodpovedalo vybavenie izby. Nebolo slávne, ale na náš cieľ postačovalo. Potrebovali sme iba niekde prenocovať pred cestou do konečného cieľa.

Zobudil ma hrmot vonku, ktorý skončil dýchavičným zvukom odchádzajúceho nákladného auta. Pomaly som vstal, odtiahol záclonu, otvoril okno a pozrel sa von. Hotelová izba, objednaná na poslednú chvíľu, hľadela do nevábneho dvora. Horizont lemovali komíny starých domov a nádvorie bolo nápadné svojím neporiadkom. Dominovali v ňom sudy s pivom a krabice s prázdnymi fľašami – neomylné to svedectvo, že hotel žije zo smädu svojich zákazníkov.

Anka ešte hlboko spala, preto som si sadol na okraj postele a nehlučne spomínal na okolnosti, ktoré nás sem vydurili.

* * *

Keď sme zistili, že naša láska nezostala bez následkov, oboch nás to poriadne zaskočilo. Predstavy o našej budúcnosti nečakane posmutneli, do našich predstáv sa vkradlo jesenné šero s prímesou sivej farby daždivej zimy. Rozbeh našej fantázie sa zrazu zasekol a miesto akvarelov budúceho života zaujali uhľové kresby plačúcich kojencov, mokrých plienok, detí blúzniacich v horúčke. Áno, pamätali sme sa ešte na mladších súrodencov, ale tieto predstavy nás napĺňali akousi tiesňou. Ale nebolo možné oddávať sa predstavám, bolo treba konať. Deti sa majú rodiť v manželstve, a preto prvou vecou, ktorá stála pred nami, bol cirkevný sobáš.

Anka strávila podstatnú časť svojho detstva u babky a tú považovala za prvého človeka, ktorému sa hodlala zdôveriť so svojou situáciou. Babka však bývala na dedine vzdialenej stovky kilometrov a ja som nechápal, prečo by sme za ňou mali cestovať. Anka však nástojila, že ju musí navštíviť a ja som sa želaniu budúcej mamky podvolil. Vydali sme sa teda na dlhú – a ako sa malo ukázať – osudovú cestu rýchlikom druhej triedy. Nezaujímavú púť v chladnom špinavom vozni sme si nemohli krátiť ináč než uvažovaním o tom, čo nás v najbližších dňoch čaká. V polovici cesty sme si všimli, že vlak na stanici stojí pridlho. Uprostred rozhovoru sme nevenovali pozornosť ani zúfalému ženskému hlasu, ktorý čosi dosť naliehavo vykrikoval. Len pomaly sme začali tušiť, že sa stalo čosi nedobré. Po chvíli sme spozorovali, že sme vo vagóne takmer sami, a že väčšina cestujúcich chodí a postáva popri vlaku. Z ich vzrušenej gestikulácie som začal chápať, že sa stala akási nehoda. Ženský hlas sa stával akýsi zlovestný, jeho priebeh, klesajúca intonácia a farba nám začali naháňať strach. Začal som byť nepokojný, potreboval som vysvetlenie. Len čo som vyšiel von, dozvedel som sa, čo sa stalo: Pár vagónov pred nami ležala pod nápravou žena, ktorá tam spadla krátko predtým než vlak na stanici zastal. Zakliesnila sa však tak nešťastne, že nikto nevedel, ako ju majú spod vlaku vytiahnuť. Medzera medzi nástupišťom a koľajami bola priúzka, pohyb vlakom v oboch smeroch by ju prerezal. Medzitým z niekoľkých zranení neprestajne krvácala…

Vlak mal meškanie 40 minút. Taká doba uplynula od pádu ženy po jej smrť vykrvácaním. Až neskôr som sa dozvedel brutálnu dohru. Keď bola žena už mŕtva, vlak ju pomaly prešiel a rozrezal v drieku. Kusy tela naložili do sanitky a odviezli ktovie kam. Naša cesta za babkou nezačala dobre. Ale ani jej koniec, ktorý sa nás týkal bezprostrednejšie, nebol najlepší.

Vlak svoje meškanie celou cestou iba zväčšoval, a tak sme do cieľa pricestovali o niekoľko hodín neskôr – až po polnoci. Stanica malého mesta nebola osvetlená, cestovný poriadok na zastávke autobusu sa nedal prečítať a všetko nasvedčovalo tomu, že na autobus by sme museli čakať do rána. Bolo nám tiež jasné, že tu nám v tejto situácii nikto neporadí. Husto lialo a pár svetiel mesta bolo v diaľke sotva vidieť. Keď sa Anka porozhliadala, zistila, že túto časť mesta vôbec nepozná. Pustili sme sa teda nezreteľnou cestou len tak, smerom za svetlami. Úrodná podunajská pôda poteší srdce každého roľníka, ale pre nás to bolo iba mazľavé blato. Po chvíli nám topánky oťaželi a Anka rozhodla, že bude lepšie, keď pôjdeme do mesta po železničnom násype. Táto predstava sa mi nepáčila, ale blatom sa jednoducho ísť nedalo.

Násyp bol našťastie vysypaný štrkom a kráčalo sa nám po ňom celkom pohodlne. Bol aj dosť široký, takže sme šli vedľa seba a rozprávali sa, ako nás babka prijme. Pohľad do kanála plného vody, ktorý sa tiahol pozdĺž násypu, nás podporoval v názore, že sme sa rozhodli správne. Cesta a neskorá nočná hodina nás však časom unavili a kráčali sme v novembrovom daždi mlčky. Strhli sme sa až pri nečakanej zmene: už neďaleko od cieľa sa násyp naraz zúžil, a ak sme nechceli zostúpiť do zatopeného kanála, museli sme kráčať po pražcoch. Pohľadom dozadu sme sa ubezpečili, že za nami nejde vlak a vydali sa pomedzi koľaje ráznym krokom, aby sme boli pri prvých domoch čím skôr. Kráčal som vpredu, Anka tesne za mnou. Vzdialenosť pražcov nie je prispôsobená dĺžke kroku, a preto sme museli kráčať veľmi pozorne ak sme nechceli stúpať do štrku. Po tme to nebolo zvlášť príjemné a všetku pozornosť sme sústredili na pozorovanie pražcov. Po chvíli Anka ľahostajne poznamenala „Nejde niečo za nami?“ a to, čo sme uvideli, nás doslova vyhodilo z trate. Za nami sa rýchlo a nečujne zväčšovali svetlá. Nikdy si už nespomenieme ako sme sa ocitli na svahu násypu. Pamätáme sa však veľmi zreteľne na zvuk svištiaceho vlaku, prerušovaný rad svietiacich okien, rachot kolies, obraz miznúceho posledného vagóna i na to, ako sme sa po svahu štvornožky plazili až do cieľa. Na koľaje nás ani nenapadlo vyliezť.

Keď som o pár dní analyzoval našu cestu s cestovným poriadkom v ruke, zistil som, že sme uskočili z dráhy Balt-Orient Expresu, ktorého rýchlosť v danom mieste som vypočítal asi na 100 km/h. Ak by sme neuskočili, rušňovodič by ani nemusel zbadať, že zabil dvoch mladých ľudí. Iste by však netušil, že s nimi zabil i nenarodené dieťa.

* * *

Kostol v Mariánke nebolo ťažké nájsť. Vošli sme bránou na nádvorie fary a Anka mi šepla: „Tamto je strýko.“ Ukázala na nevysokého muža štíhlej postavy s prešedivenými vlasmi, oblečeného do ušpinených montérok, s ktorými akosi kontrastovali hrubé baganče, celé biele od vápna. Celý výzor poukazoval na človeka, ktorému nie je cudzie žiadne remeslo. Muž bol k nám otočený chrbtom a bolo jasné, že čosi opravuje na prastarom liatinovom umývadle, umiestnenom na stene farskej budovy. Všimol si nás až keď sme ho pozdravili. Anku nepoznal, ale po pár vetách sa mu rozsvietili oči v prívetivej hranatej tvári a s francúzskym kľúčom v ruke si ju privinul na hruď: „Anka, ty si ale vyrástla! Veď ja som ťa naposledy videl ako malé dievčatko!“ Položil francúzsky kľúč na umývadlo s kvapkajúcim kohútikom, naučeným pohybom si utrel ruky o boky a pozval nás ďalej. Neviem prečo ma prekvapilo, že sa pritom vyjadril spisovne, nie tak ako Ankina mama, jeho neter, ktorá ľudí pozývala stereotypnou výzvou: „Ná šak poďte núter!“

Usadil nás ako človek, ktorý je na nečakané návštevy zvyknutý. Po chvíli sa pri nás so širokým úsmevom pristavil „kostolník“ o ktorom sme sa neskôr dozvedeli, že je to mních Šimon. Strýko sa ho spýtal, čím môžu hostí ponúknuť, prehodili zopár slov a mních sa vzdialil. Po stručnom pospomínaní známych, a overení zdravotného stavu príbuzenstva, nás „strýko“ upozornil, že o chvíľu bude musieť pochovávať, takže by sme sa mali „do toho“ pustiť hneď. Nepamätám sa, žeby sa spýtal, kvôli čomu sme za ním prišli, zrejme usúdil, že z celej situácie je všetko jasné.

Zrazu sa však strhol, poobzeral sa okolo seba a riekol: „Veď ja vám ešte musím nájsť svedkov! Brat Šimon je poruke, treba nám už len jedného.“ Len čo to dopovedal, rázne vyskočil, veliteľsky na nás kývol, a spolu sme vyšli pred faru na akúsi uličku. Všetko sa to dialo v rýchlosti, na akú som doposiaľ nebol zvyknutý, a ktorú som pri takom závažnom skutku, ako je cirkevný sobáš, nečakal. Nerozumel som prečo máva rukou, ale na tento pokyn sa pri nás po chvíli pristavil mládenec na ryčiacej motorke, strýko s ním prehodil pár slov, mládenec prikývol, nechal motor bežať a boli sme opäť dnu. Strýko zdvihol prst na znak toho, že máme chvíľku počkať, zmizol v sakristii a obratom sa z nej vynoril oblečený v „kutni“, ako to ja z neznalosti nazývam. „No poďte deti“, pokynul Anke a tá vzápätí zmizla v spovednici. Mňa v tej chvíli oblial studený pot pri predstave, že sa budem po druhý raz v živote spovedať. Horúčkovito som sa snažil spomenúť si, ako sa pri vstupe do takej drevenej búdky zdraví, ale vtom sa z dvierok vyvalila Anka, celá zapýrená a značne vyvedená z miery, lebo sa takmer potkla. A mňa sa zmocnila zlá predtucha: nedostala rozhrešenie! Ona ma však s úsmevom štuchla do rebier a šepla: „Hybaj dnu!“

Keď som si pomaly kľakal s úpornou snahou spomenúť si, ako mám pozdraviť, ozval sa bodrý hlas: „Viem synu, že si zhrešil. Veď to poznáme: sem-tam nejaké to dievča, všakže, občas si prihneme viac než sa patrí, zoberieme niečo blížnemu a zabudneme vrátiť. Trikrát Otčenáš, trikrát Zdravas.“ Urobil nado mnou akýsi pohyb a vyletel zo spovednice skôr než ja. Od Anky som sa dozvedel, že v jej prípade bol stručnejší – veď bola mladšia a poznal ju od detstva. Pripomenul jej len „Vidím dcéra, že si zhrešila“ a uložil jej podobnú terapiu ako mne.

Potom, nečakajúc kým si splníme uložený trest, nás dovliekol pred oltár, mňa pritlačil dole, čím mi naznačil, že si mám kľaknúť a začal robiť všelijaké nezrozumiteľné úkony. Treba podotknúť, že som z nezvyčajnej situácie, a z rýchlosti akou sa to všetko dialo, bol „ovolaný“, ako to neskôr nazvala Anka. Tá pod náporom latinského textu, ktorý znel ako zaklínanie, pokorne sklonila hlávku. O chvíľu som však zbadal, že sa jej telo akosi myká. Prizrel som sa bližšie a zistil som, že v sebe dusila smiech. Obzrel som sa nechápavo smerom, ktorým sa dívala a uvidel som pod čiernou kutňou farárove montérky, z ktorých trčali biele baganče a špička jednej bola ozdobená kuracincom. Kontrast medzi očakávanou vážnosťou situácie a neúctou sliepky k topánkam božieho služobníka, ale aj predstava, že nás sobáši farár oblečený v montérkach, pošteklil bránicu aj mne, a tak sme sa pod ťarchou obradového slova dusili obaja. Kňaz naďalej závratnou rýchlosťou recitoval latinský text, bez predchádzajúceho varovania na nás hodil akúsi štólu a uprostred toho všetkého šeptom vyprskol aj zrozumiteľnú slovenskú vetu: „A teraz vám posvätím obrúčky.“ Anka, sťa príbuzná, prevzala iniciatívu a hlesla „Nemáme!“ „To nič,“ odtušil strýko a rozbehol sa do druhého kola obradu. Viac detailov mi z tohto maratónu v pamäti neutkvelo. Pamätám sa už iba na to, že sme povedali „áno“ a strýko nás „promulgoval“ za manželov, a že vzápätí druhý svedok nedočkavo pripomenul, že mu beží motorka. Strýko mu láskavo pokynul, že teda už môže odísť.

Potom nás požiadal, aby sme počkali kým sa vráti z pohrebu, a uistil nás, že to bude za chvíľu. Nemali sme najmenšie pochybnosti o pravdivosti jeho slov. Čakajúc na jeho návrat sme sa trápili otázkou, aký honorár je za taký rýchly obrad primeraný. Ja som usudzoval, že má byť úmerný trvaniu, Anka si myslela, že to od času nezávisí – zrejme preto, lebo nechcela, aby ju rodina ohovárala za malý „milodar“. Zhodli sme sa na dvoch stovkách, ktoré som si odrátal do zadného vrecka nohavíc.

Strýko sa vrátil tak rýchlo, že som mal obavy, že nebožtíka nebodaj ani nepochoval. Brat Šimon doniesol kávu a zákusky, ktoré sám upiekol, sadli sme si do kruhu a takú hodinku sme sa uvoľnene rozprávali. Bezprostredný a neformálny kňaz bol úprimne dojatý z toho, že práve zosobášil dvoch mladých študentov a začal spomínať na svoje učenícke roky. Ešte za „prvej republiky“ vstúpil do akéhosi rádu, študoval v Británii a vo Francúzku, učil angličtinu Francúzov a naopak, napísal slovenskú učebnicu angličtiny, stručné dejiny „svojho“ rádu a zopár teologických spisov. Porozprával nám, ako za Slovenského štátu pašoval potraviny cez hranicu, ktorou bola rozdelená jeho rodná obec na maďarskú a slovenskú časť. Kedysi začiatkom päťdesiatych rokov ho o polnoci zobudili a odviedli na vyšetrovanie, ktoré skončilo nútenými prácami v Jáchymove. On však všetko bral s odovzdanou pokorou a porozprával nám veľa humorných príbehov ešte aj z väzenia. Posedenie ukončil súcitným konštatovaním, že sme chudobní študenti. Prikázal Šimonovi, aby nám zabalil zákusky a vnútil nám do rúk tri stovky na cestu.

Májové slniečko stálo ešte vysoko, keď sme faru opúšťali. Cítili sme sa blažene a šťastne, veď čože nám dvom mohlo na tom svete vtedy chýbať? Mali sme seba a tešili sme sa na narodenie nášho dievčatka. Anka mi poukazovala zákutia Mariánky, objavila tam údajné botanické rarity a mentorsky mi vysvetľovala ako je to s piestikmi a tyčinkami. Smutné vŕby rozvážne pokyvkávali svojimi vrkočmi, vrabce sa vystatovali pred vrabčicami. Bola jar, obdobie rodiaceho sa života, veľkej nádeje pre všetko živé. I my sme sa znovuzrodili v manželskej sviatosti a naozaj nám nič nebránilo očakávať od budúcnosti to najlepšie. Ankin príbuzný, ktorého volala po vzore svojej mamy strýkom, organicky zapadal do nálady tohto dňa. Prostý človek, spoliehajúci na Pána, veriaci neochvejne tomu, že všetko raz dobre dopadne, nemal dôvod vidieť problémy tam, kde ich nevidel. Navštívili ho dvaja mladí ľudia, bez rečí pochopil ich prianie, neoveril si ani ich totožnosť, uveril im, tak ako bol celý život navyknutý veriť v ľudskú dobrotu, na nič sa ich nepýtal, mlčky predpokladal, že prostí ľudia majú priamy vzťah k životu a tak sa mu stalo, že zosobášil dvoch neznabohov, ktorým sa ešte v tom istom roku narodilo nie dievčatko, ako si predstavovali, ale chlapček, ktorý má dnes rovnaký vzťah k viere ako jeho rodičia. Ale veď prečo by malo byť toto dôležité? Nie je dôležitejšie to, že títo ľudia boli rovnako dobromyseľní ako on?

…

Na stanici sme sa rozlúčili: ja som sa vracal do Prahy, Anka pokračovala s najcennejším nákladom domov, k rodičom. Chvíľu si v mojom náručí poplakala, dala sa uistiť, že ju čoskoro navštívim a z odchádzajúceho vlaku mi dlho so slzami v očiach mávala. Keď zmizla z dohľadu, zmocnila sa ma príjemne teplá tieseň z vedomia, že o moje dieťa, ktoré o ničom nevie, je dobre postarané. Chlapča, ktoré do mňa na peróne narazilo, som preto pokarhal už s otcovským nadhľadom.

Do Mariánky sa chystám pozrieť už roky, ale akosi mi to stále nevychádza. Chcem ju navštíviť s mladým mužom, ktorý tento príbeh z môjho rozprávania dôverne pozná, ktorý tam už raz bol, ibaže nič nemohol vidieť, lebo oči mu vtedy ešte len rástli…

---

Poznámka: Tento príbeh je prísne autentický. To, na čo sa nepamätám, som sa nepokúšal vyplniť vlastnými konfabuláciami. „Strýko“ Ján Rybár zomrel pred rokmi. Nedávno som v TV videl medailón o jeho živote a to ma podnietilo k tomu, aby som konečne splnil dávno odkladané predsavzatie, popísať verne príbeh, v ktorom tento neformálne humánny človek hral azda hlavnú úlohu.