Márnotratný syn

Domnievam sa, že koreň kresťanskej zvrátenej predstavy o spravodlivosti treba hľadať v Kristovom podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Obávam, že práve na tomto podobenstve stojí celá zdeformovaná kresťanská predstava o vzťahu boha a človeka, ktorá končí zvrhlým uprednostňovaním kajúcich sa masových vrahov pred neveriacimi, ktorí nič zlé nevykonali, iba neprijali „pravú“ kresťanskú vieru.

„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“
(Jn 10, 11)

Toto „veľkolepé“ podobenstvo je tým, čo v modernom jazyku označujeme analógiou. Analógiou sa vysvetľuje neznámy jav na známom príklade. Za neznámy vysvetľovaný jav by sme v tomto prípade mohli považovať postoj boha k odpúšťaniu hriechov, za obraz, na ktorom sa tento podivný postoj má ozrejmiť, otcovskú lásku k zblúdilému synovi. Začneme tým druhým, pochopiteľným.

Každému je známe, že mnohí (nie však všetci!) rodičia sú voči svojim deťom nekritickí. Sú na ne hrdí len preto, že sú to ich deti, obdivujú aj ich podpriemerné úspechy, a poklesky bagatelizujú. Má to celkom pochopiteľné biologické dôvody: kto už by mal byť malým deťom kladne naklonený, ak nie vlastní rodičia. Nekritická láska k mláďaťu je to, čím nás príroda vybavila, aby zaručila, že mláďa prežije aspoň rané obdobie svojho života. S postupujúcim vekom sa táto väzba medzi rodičom a dieťaťom môže uvoľňovať, až zaniknúť. Isté je, že ak rodič má rád svoje dieťa a táto láska sa dostane do konfliktu s láskou iného rodiča k svojmu dieťaťu, môže sa rodič voči cudziemu dieťaťu správať nespravodlivo. Ak sa môj syn pobije so susedovie synom, budem mať asi tendenciu držať stranu svojmu synovi, nie tomu druhému. Je celkom dobre možné, že sa tým dopustím nespravodlivosti. Lepšie by bolo (aj pre deti), ak by rodičia túto pudmi podporovanú nespravodlivosť vedeli potlačiť a správali sa k deťom spravodlivo. Často sa im to aj darí. Jednoznačná preferencia vlastného syna v dospelom veku môže viesť aj k tvrdej nespravodlivosti a nemala by byť v žiadnom prípade vzorom. Je tu na mieste zdôrazniť, že túto nepeknú vlastnosť máme spoločnú s väčšinou cicavcov (pozri príslovečnú opičiu lásku), že je podstatou súdržnosti vlčej svorky a podobných sociálnych javov vo zvieracej ríši. Cieľom morálneho povznesenia ľudí by mala byť eliminácia tohto nezdravého javu. Aj cudzie deti sú deti.

To nepochopiteľné, čo sa má podobenstvom o márnotratnom synovi vysvetliť, je vzťah boha k hriešnikovi. A ten je naozaj pozoruhodný: „taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánia“ (Lk 15, 7). Neviem z akých dôvodov majú anjeli plesať nad obrátením 17-násobného vraha Jeffreyho Dahmera, ale pripusťme, že budú plesať. Má toto nepochopiteľné plesanie rovnaké objasnenie ako radosť otca nad synom, ktorý „bol mŕtvy, a ožil“? (Lk 15, 24)

Tieto dve situácie sa od seba líšia tak, ako sa len dve odlišné situácie môžu líšiť. V prípade človeka ide o pudovú radosť, zakódovanú ako u väčšiny zvierat kvôli prežitiu, v prípade boha to má byť prejavom najvyššej mysliteľnej spravodlivosti. Domnievate sa, že podobnosť človeka (i zvieraťa) s bohom siaha až tak ďaleko? Je človek (aj zviera!) až takým dokonalým obrazom boha, či naopak: je boh až takým dokonalým obrazom človeka i zvieraťa? Je ľudská (i zvieracia) láska rodiča k potomstvu zrovnateľná s najvyššou možnou spravodlivosťou? Rozhodne si to nemyslím a preto príbeh o márnotratnom synovi považujem za čítankovú ukážku nevhodnej analógie. Giovanni Papini to však vidí úplne ináč než ja (láska k bohu mu zaslepila oči):

Nech urobil, čo urobil. Prehýril môj majetok so ženami, vyhadzoval, pokiaľ mohol, opustil ma bez pozdravu, nechal ma plakať. Čo by bol urobil aj horšie, je vždy mojím synom. Keby aj kradol na cestách, keby aj zavraždil nevinných [!!], keby ma aj bol urazil ešte väčšmi, nemôžem zabudnúť, že je mojím synom, mojou krvou. (GP, str. 147)

Podľa Papiniho teda nerozhoduje konanie syna, ale emócie otca! Áno, na tom naozaj stojí celá kresťanská morálka: na bezhraničnej láske boha k tomu, kto sa vrátil a na bezhraničnej nenávisti k tomu, kto zostal mimo. Aká absurdná, aká zvrhlá je táto kresťanská morálka! A tá má byť analógiou najvyššej mysliteľnej božej spravodlivosti!

Praví spravodliví aj tak prídu do kráľovstva nebeského, ale o nich sa to vedelo s istotou, tí mu nespôsobili strach a bolesť [boh nie je vševediaci?], preto sa netreba tešiť. Ale tomu, ktorý sa skoro zničil, ktorý trpel viac, aby obnovil svoju dušu… si zaslúži viac, lebo musel zaprieť minulosť. (GP, str. 147 – 148)

Celá „logika“ tohto absurdného podobenstva stojí na zmene: zo zmeny sa treba tešiť, nie zo stavu. Ten, kto nikoho nezabil, nie je taký vzácny, ako vrah, ktorý sa „obrátil“. Či hádam preto treba stále hrešiť a kajať sa, aby tých zmien bolo čo najviac? Toto veru je neľudská, toto je božská logika!

Veriaci túto analógiu vítajú, lebo sa radi vidia na mieste márnotratného syna. Ja ich veľmi dobre chápem: je príjemné užívať si celý život slastí hriechu s vedomím čakajúceho otca v pozadí, ktorý si hriešnika láskyplne privinie na stareckú hruď. Čo však nechápem, je to, že sa toto vydáva za vzor morálky. No ale veď za vzor morálky to vyhlásil syn boží, a tak to musí byť morálne!

Kľúčové slová: marnotratny syn, krestanska moralka, odpustanie, odpustenie, boh, hriech, pokanie, spravodlivost

Príspevok ešte nie je hotový.