Pripomeniem vám niektoré ľudské vlastnosti, ktoré sa vyskytujú tak často, že ich možno považovať za typické pre ľudí, aj napriek tomu, že ich nemajú všetci ľudia. Budem teda nepresne hovoriť o všetkých ľuďoch, ale myslieť tým iba väčšinu. Nič zlé tým nesledujem, preto predpokladám, že so mnou súhlasíte. Veď vy sa nedáte oklamať!
Ľudia, hlavne veľmi mladí (teda deti), zvyknú asociovať rôzne vlastnosti. Napríklad krátkozrakí vraštia tvár, aby zúžili otvor cez ktorý do oka vstupuje svetlo a tým trocha zvýšili ostrosť svojho zraku. Výraz zvraštenej tváre nevyjadruje srdečne uvoľnenú, ani priateľsky prívetivú náladu a preto krátkozrakých tí, ktorí túto vadu nemajú, zvyknú považovať za zlomyseľných, neprajných, závistlivých. Podaktorí takí aj sú, možno práve preto, že zle vidia. Ale nie je pravda, že ich zloba je zapríčinená vraštením tváre. Vo vedomí tých, čo nie sú krátkozrakí a s takými krátkozrakými často prichádzajú do styku, vzniká asociácia vraštenia tváre, či krátkozrakosti, s akousi zlomyseľnosťou. Povedané trochu rozvláčnejšie, zvyknú si na to, že keď uvidia zvraštenú tvár krátkozrakého nešťastníka, začnú k nemu cítiť averziu. Potom túto averziu cítia aj k takému, ktorý tvár príliš nevraští, iba nosí silné okuliare. Logickou podstatou tohto javu je zovšeobecnenie, či generalizácia. Z jedného znaku (krátkozrakosti) sa usudzuje na druhý znak, zlomyseľnosť, a z miernej krátkozrakosti sa usudzuje na veľkú zlomyseľnosť. Isteže to nie je pravdivé ani spravodlivé usudzovanie, ale často som ho pozoroval. Je jasné, že také nespravodlivé usudzovanie nevzniká u krátkozrakých voči iným krátkozrakým. Veď oni „rozumejú“ tomu vrašteniu (nie rozumom, ale nepociťujú to tak). No a už netreba mať veľkú fantáziu, aby sme si vedeli predstaviť, že vznikne malá skupina krátkozrakých, ktorí žiadne zlé emócie voči sebe necítia a väčšina, pre ktorú sú krátkozrakí „odporní“ závistlivci, ale členovia tej skupiny nie krátkozrakých sú z ich hľadiska všetci rovnako milí ľudia.
Podobne to môže byť s inými nápadnými a nepeknými vlastnosťami. Zdraví ľudia môžu cítiť odpor voči tým, čo majú škaredé bradavice, veľkú neforemnú hlavu, krívajú, majú Downov syndróm, sedia na vozíčku a podobne.
Všimnime si teraz situáciu opačnú. Rovnakým spôsobom považujú mnohí muži pekné dievčatá za ušľachtilé, inteligentné, žiadúce, aj keď okrem krásy ničím nevynikajú. Ak by vyzerali len priemerne, súčet všetkým ich negatívnych vlastností by z nich robil odporné harpye, či hysterky. Kým v prvom prípade sa jedna zlá vlastnosť zovšeobecňuje na zlého celého človeka, v tomto druhom prípade sa jedna dobrá (príjemná) vlastnosť zovšeobecňuje tak, že toho človeka celého idealizujeme, pripisujeme mu nezaslúžene samé dobré vlastnosti.
Myslím, že každému je jasné, že také zovšeobecňovanie je nespravodlivé, ale akosi ho vieme všetci pochopiť, aj keď s ním nebudeme súhlasiť, keby sa nás na to priamo niekto opýtal. Keď sa však budeme pokúšať o nápravu tejto nespravodlivosti, môžeme sa dopustiť inej nespravodlivosti (nič nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá).
I tu môžeme prestreliť a nastoliť krivdu opačnú. Predstavte si, že by určité nápadné znaky ľudí svedčili v prospech nejakej ich nepríjemnej vlastnosti. Zoberme si ako ilustratívny príklad Downov syndróm. Nešťastníci, postihnutí touto hroznou genetickou mutáciou, sú v podstate duševne veľmi zaostalí a s tou zaostalosťou pravidelne koreluje veľmi jasne rozpoznateľný výraz tváre. Povedané po slovensky, po stretnutí s tromi, štyrmi takými nešťastníkmi získa každý intuitívne presvedčenie, že výraz ich tváre jednoznačne dokazuje, že sú mentálne retardovaní. Navyše sa tento fakt dá vysvetliť vedecky: gény, ktoré spôsobujú výzor, spôsobujú aj mentálnu retardáciu. A sú tu naraz rodičia týchto nešťastníkov, ktorí si súcit takisto zasluhujú, ktorí sa vehementne bránia tvrdeniu, že ich milé deti sú duševne zaostalé a trvajú na tom, že majú všetky občianske práva. Ak ich niekto chce vyhlásiť za nesvojprávnych, ostro sa ohradzujú. Ja ich chápem, každý ich chápe, ale pravda je taká, že sú obeťou mutácie a s tým už nikto nič neurobí, lebo je to pravda.
V tomto modelovom príklade sa teda stretávame s odmietaním asociácie medzi výrazom tváre a zlou vlastnosťou. Lenže toto odmietanie je tiež nespravodlivé!
Zovšeobecňovania uvedených typov vedú k tomu, že zo spojitej množiny vlastností vzniknú dve diametrálne odlišné vlastnosti. Myslím, že čitateľ si vie celkom ľahko predstaviť, že ľudská krása, či ošklivosť sa mení celkom plynule. Predpokladajme, že by sme nejakú vlastnosť mohli vyjadriť číslom od −10 do +10. Hodnote 0 by zodpovedala neutrálna vlastnosť, hodnote +10 najväčšia možná krása a hodnote −10 najväčšia možná ošklivosť. Keď si niekto s dobrým zrakom začne znechucovať niekoho s krátkozrakosťou −10, čoskoro to prenesie aj na takého, ktorý je krátkozraký len mierou −5 a nakoniec −1. Všetci ľudia sa rozdelia na krátkozrakých a tých ostatných, ale krátkozrakým sa budú pripisovať negatívne vlastnosti (závistlivosť, zákernosť) už rovnakou mierou. Celá populácia sa rozdelí na „zlú“ krátkozrakú menšinu a „dobrú“ väčšinu bez zrakových problémov. A k fyzickému nedostatku sa pridruží (asociuje) povahová vada (zákernosť, škodoradosť). Samozrejme, že menšine sa budú pripisovať len také zlé vlastnosti, aké sú bežné aj u väčšiny, lenže u menšiny bude väčšine už úplne „jasné“, prečo je tá menšina taká odporná – je predsa krátkozraká!
Čitateľ sa už iste podivuje nad tým, prečo tu o takej hlúposti toľko rozprávam. Robím to preto, lebo podľa mňa je to model oveľa vážnejších medziľudských problematických vzťahov ako napríklad rasová nenávisť, či náboženská neznášanlivosť. Uvažujme teraz o modeli, ktorý som na úvod popísal, práve z tejto perspektívy.
Rasová nenávisť…
Náboženská neznášanlivosť:
Presne rovnaký mechanizmus sa uplatňuje u náboženskej neznášanlivosti. Moja mater ma už v útlom detstve poučila, že Židia si smrť v plyne od Hitlera vlastne zaslúžili „lebo nám zabili Krista“. Bol som dosť malý, ale vedel som, že Kristus bol Žid „ako remeň“, a že tí Židia, čo išli do plynu nikoho nezabili (aspoň malé židovské deti určite nie). Tiež mi bolo podivné to zámeno „nám“. V akom zmysle ten zabitý Kristus „patril“ mojej matke? Neporodila ho, nikdy ho nevidela, iba sa akýmsi veľmi vágnym spôsobom k nemu hlásila (predbehnúc udalosti poviem, že na boha pred smrťou zanevrela, lebo ho vyhlásila za nespravodlivého, pretože na ňu, takú zbožnú veriacu, dopustil rakovinu). Náboženská neznášanlivosť má rovnaké „ľudské“, či ľudsky pochopiteľné korene, ako neznášanlivosť krátkozrakých dobre vidiacou väčšinou populácie. Keď je nejaká viera v danom regióne vo väčšine, sú tí iní len tým „vadní“, že sú iní a že sú v menšine.
Neviňte z tejto mylnej asociácie iba ľudí hlúpych, nevzdelaných. Nedávno som za rovnaký postoj kritizoval kardinála Jána Korca. Pripomeniem ako sa vyjadril na adresu neveriacich:
„Drahí veriaci! Keď Cirkev chráni rodinu, výchovu detí, keď hovorí, že vražda je zločin a krádež je krádež, keď Cirkev chráni mravnosť a robí to už na Slovensku tisíc rokov, ako si tu trúfa nejaký prázdny človek útočiť na spoločenstvo Cirkvi, ktoré tvoríme my veriaci, kto si to trúfa znevažovať celé naše dejiny, naše chrámy, obetavú činnosť rehoľných sestier po stáročia v nemocniciach a inde. Nedajte sa pomýliť prázdnymi ľuďmi! Slovensko dnes potrebuje Cirkev ako nikdy predtým! Drahí veriaci! Nie je našou úlohou súdiť ani odsudzovať tých, ktorí neveria. Ale ak sa niekto priamo rúha, ak hovorí o sebe, že je bezbožný, ak sa vysmieva Bohu, Kristovi a jeho Cirkvi? Čím sa chváli a čo si o ňom myslieť? O takom sa už vyslovilo Sväté písmo: „Bezbožní sú ako plevy, čo vietor ženie pred sebou… Neobstoja na súde… Cesta bezbožných vedie do záhuby“ (Ž 1). Čím sa majú teda chváliť? O čo sa majú v živote opierať? Kde chcú skončiť? A akým právom sa smejú tým, ktorí veria a chcú byť popri všetkej krehkosti veriaci.“
Čo tu vrcholový reprezentant vysokého katolíckeho kléru vlastne hovorí, ak sa mám vyjadriť rečou doteraz analyzovaných príkladov? Hovorí len to, že veriaci sú tá väčšina, ktorá je v práve len preto, že je väčšinou a neveriaci sú tá krátkozraká menšina, ktorá veriacim znepríjemňuje život tým, že vraští tvár spôsobom, ktorý tú veriacu väčšinu irituje. Kardinál neposkytuje ani najmenšie argumenty v prospech toho, že by tá väčšina bola v práve – ona totiž z jeho hľadiska v práve je už len preto, že je vo väčšine. Neviem, či nasledujúcou otázkou nebudem klásť príliš veľké nároky na mentálne schopnosti kardinála, ale aj tak ju položím: Vždy boli kresťania vo väčšine? Aj vtedy keď ich bolo dvanásť? Najmenej dvesto rokov bola cirkev v strašidelnej menšine. Čím by v tých dobách vznešený kardinál argumentoval? Kardinál Korec len demonštruje neúctu k právam menšiny a bezostyšne si dovoľuje kritizovať skupinu populácie, ktorá je bez vyznania (a podľa všetkého, čo som na tejto stránke už napísal, je práve táto menšina v práve). V neďalekom Nemecku je bez vyznania už prevažná väčšina obyvateľov! Neverí kardinál, že to isté sa celkom ľahko stane na pobožnom Slovensku, napriek tomu, že „sa vždy utiekalo pod ochranu 7-bolestnej (nie 8-bolestnej?) panenky Márie“, alebo sa toho panicky bojí? That’s the question!
Kľúčové slová: vacsina, mensina, pravo, moralka, asociacia, asociacie, Zid, Zidia, kardinal Korec, pokrytec, pokrytci, pokrytectvo, neznasanlivost, ideologia
Príspevok ešte nie je hotový.