Kategórie
Prílohy

Odpovede na niektoré otázky Cvičení

Cvičeniami som sa snažil čitateľa stimulovať k tomu, aby sám rozmýšľal o problémoch, ktorým je táto stránka venovaná. Myslím si, že túto úlohu Cvičenia plnia. Mnohí čitatelia by však radi vedeli, čo považujem ja sám za správne odpovede, a preto ma viackrát vyzývali, aby som aspoň na časť otázok odpovedal, hoci aj nejakým ťažko dostupným spôsobom.

Rozhodol som sa tejto žiadosti vyhovieť, a preto budem odpovede na otázky postupne zverejňovať – nečakajte však odpovede na všetky otázky! Aby čitateľ nehľadal odpovede bez toho, aby sa aspoň trochu snažil nájsť svoju vlastnú odpoveď (pretože na tom mi záleží viac, než na tom, aby našiel rovnakú odpoveď ako ja), zvolil som jednoduchú metódu, ktorá bude pre mňa celkom pohodlná. Odpovede budem číslovať tak, ako idú za sebou, takže čísla nebudú zodpovedať číslam otázok. Umožňujú mi to vlastnosti HTML-editora. Takže tu sú prvé odpovede, ibaže nie na prvé otázky:

  1. „Tradičné“ pracie prostriedky sú definované iba tým, že sú iné, než ten, vychvaľovaný reklamou. Z toho by potom vyplývalo, že každý propagovaný výrobok je lepší než ostatné. Ale to je absurdné.
  2. Od hlásateľov Slovenského rozhlasu je naozaj veľmi láskavé, že upozorňujú poslucháčov na jednotky, v akých oznamujú hodnoty fyzikálnej veličiny, ale je od nich zlomyseľné, že už roky, či hádam desaťročia, zatajujú jej názov. Bez tejto informácie nemá však ich oznam žiaden význam. Domnievam sa, že k tomuto zlozvyku došlo tak, že niektorý hlásateľ zabudol uvádzať, že číta údaje o tlaku vzduchu a jeho nasledovníkom bolo celkom jedno, aké údaje oznamujú. Ak sa situácia nebodaj zmení, budem si to vysvetľovať iba tak, že túto moju poznámku čítal aj ktosi z rozhlasu. [Situácia sa naozaj zmenila kedysi v r. 2004: údaje o tlaku vzduchu sa prestali uvádzať. Neverím však, že by sa to stalo kvôli mojej poznámke.]
  3. Spravodlivý Jób sa od boha domáha odpovede na jedinú veľmi jednoduchú otázku: „Prečo mi ubližuješ, keď som nič zlé neurobil, keď som zachovával všetky tvoje prikázania?“ A boh mu odpovedá: „Ubližujem ti len preto, lebo som mocný, lebo to môžem, lebo nikomu nemusím skladať účty zo svojho konania.“ Toto však nie je odpoveď na Jóbovu otázku, to je odmietnutie odpovede. Boh teda Jóbovi neodpovedá, boh mu oznamuje iba to, že sa nemá ani len pýtať. Boh používa chybný argumentum ad baculum (argument sily): „Som v práve preto, lebo mám moc.“

    Boh Jóbovi ani neprezradí, že mu ubližoval nie on, ale Satan, takže vzniká otázka, odkiaľ má autor Jóbovej knihy informáciu o Satanovi. Domnievam sa, že nespravodlivosť boha opísaná v tejto knihe bola ťažko stráviteľná aj pre učených rabínov, a preto si Satana jednoducho vymysleli. Jóbov príbeh však v každom prípade ukazuje, že z hľadiska autorov Biblie nezáleží až tak veľmi na tzv. spravodlivom živote, ako skôr na svojvôli boha.

    Nezaškodí tu poznamenať, že biblická kritika sa už stáročia pridržiava názoru, že najstarší text Jóbovej knihy je dielo ateistu, ktorý sa snaží povedať, že nespravodlivosť prítomná vo svete vyvracia možnosť, že by sa o svet staral dobromyseľný boh. Dosvedčuje to aj irónia mnohých otázok, ktoré kladie Jób bohu: „Som azda morom alebo morským drakom, že staviaš stráž proti mne?“ (Jób 7, 12) „Daj mi znať, prečo vedieš spor so mnou! Robí Ti dobre, že utláčaš, že zavrhuješ dielo svojich dlaní a k rade bezbožných jasom prispievaš? Či máš telesné oči? Či vidíš, ako vidí človek?“ (10, 2 – 4) „Ak sa zdvihnem, poľovať budeš na mňa ako lev a znova sa predivne zachováš voči mne.“ (10, 16) „Čo je človek, že si ho tak veľmi ceníš, že mu venuješ pozornosť že ho navštevuješ každé ráno a skúšaš ho každú chvíľu?“ (7, 17 – 18) „Ak hreším, čo spôsobujem tým Tebe, Ty strážca ľudí?“ (7, 20) Vrchol irónie však predstavujú podľa môjho názoru tieto Jóbove slová na božiu adresu: „Či zaviate lístie strašíš a prenasleduješ suchú slamu?“ (13, 25) Tento riadok iste nikto do biblického textu dodatočne nedopísal – skôr ho zabudol odstrániť. Ale zrejme dopísal málo poetický, suchý, mravoučný záver: „Hospodin zmenil Jóbov údel, pretože sa modlil za svojho blížneho. Jóbovi zdvojnásobil všetko, čo mal atď.“ (42, 10)

    Za ironickú by som preto považoval aj lekciu z tejto knihy: boh je z definície spravodlivý, a teda spravodlivé je čokoľvek, čo urobí, len preto, lebo to urobil ON. Bude sa potom niekto diviť tomu, že postoj väčšiny veriacich k bohu je podobný, ako postoj k rozzúrenému, nemysliacemu zvieraťu?
  4. Kristus pripomína, že aj colníci, pohania a iní hriešnici milujú svojich priateľov. Toto používa pri zdôvodnení svojej požiadavky, aby jeho nasledovníci milovali aj nepriateľov. Chce od nich totiž, aby sa práve tým od colníkov a pohanov líšili. To je logická chyba s názvom argumentum ad hominem. Jej podstatou je globálna asociácia vlastností s objektom: ak má niečo, či niekto, jednu zlú vlastnosť, má zlé aj všetky ostatné vlastnosti. Alebo ak jeden príslušník nejakej skupiny má nejakú zlú vlastnosť, má ju celá skupina. Tento „argument“ je východiskom princípu kolektívnej viny, na ňom stojí rasizmus, národnostná a náboženská neznášanlivosť.

    Ak ruskí vojaci okupovali v r. 1968 Československo, boli vinní všetci Rusi. Ak vám Cigán ukradol mobilný telefón, sú všetci Cigáni zlodeji. Ak máte za suseda Maďara, ktorý nemá rád Slovákov, sú všetci Maďari protislovenskí šovinisti. Ak kedysi veľmi dávno „nám“ údajne niektorí Židia „zabili Krista“, padá „ich krv na nich a na ich deti“ a my máme právo ich kvôli tomu nenávidieť.

    Zovšeobecňovanie je typicky ľudská vlastnosť, ale treba na ňu dobré dôvody. Usudzovanie, že nemáme čosi robiť len preto, že to robí niekto, kto sa nám nepáči, je chybné. Chápem, že bezdôvodné a povrchné zovšeobecňovanie prostému nevzdelanému človeku nemožno vyhovoriť. Je však trápne, keď sa k takej nelogičnosti zníži sám boží syn, čo preň nie je bohvieaká vizitka: Ak sa nejakým spôsobom správajú colníci a pohania, je to už automaticky „nesprávne“ správanie? Alebo žeby aj božská logika stála na argumente ad hominem? Táto hypotéza nie je až taká absurdná, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať – potvrdzuje ju aj boh-otec svojím princípom dedičnej viny: „ja som Hospodin, tvoj Boh, Boh horliaci, ktorý trestám neprávosť otcov na synoch, do tretieho a štvrtého pokolenia“ (Ex 20, 5, Dt 5, 9 a desiatky iných miest).
  5. Dobrý strom je definovaný tým, že prináša dobré ovocie. Preto tvrdenie, že taký strom nemôže donášať zlé ovocie, je ničnehovoriaca tautológia. Nič z nej preto nevyplýva, alebo z nej vyplýva všetko. Naproti tomu, veriaci človek, bohužiaľ, nie je definovaný tým, že koná dobré skutky. Veľmi často koná nedobré veci, niektorí veriaci sa občas dopúšťajú aj zverských zločinov. To úspešne vyvracia možnosť, že by sa kedykoľvek mohlo očakávať, že „byť veriaci“ sa stane synonymom „byť dobrý“. Tým menej sa môžeme tešiť na to, že veriaci ľudia dokonca nemôžu konať zlé skutky.
  6. „Vysvetlenie je jednoduché. Platil tam zákaz predaja alkoholu do 9.00 h. Komunisti potom zákaz posunuli o celú hodinu.“ (Michal, občasný návštevník diskusného klubu Veriaci versus neveriaci).
  7. Láska nie je bytosť, a preto boh ako bytosť nemôže byť totožný s láskou. Tvrdenie „boh je láska“ nie je teda pravdivé (prvá logická chyba). Ak by sme za takého zmätku v kategóriách pripustili, že „boh je láska“, nebudeme vedieť, čo sa slovom „láska“ myslí (druhá chyba). Medzi láskou a milovaním by mal jestvovať nejaký vzťah, ako napríklad medzi smútkom a smútením. Lenže keď nevieme, čo je láska, ktorej je ekvivalentný boh, nemôžeme vedieť ani čo znamená „milovať“ (tretia chyba). Ak by sme naopak pripustili, že vieme, čo znamená láska, bolo by tvrdenie „boh je láska“ definíciou boha? Zrejme nie, a to je štvrtá chyba. Keď však boh nie je láska, nemôže z (nepravdivého) tvrdenia „boh je láska“ vyplývať tvrdenie „kto nemiluje, nepoznal boha“, lebo z nepravdivého tvrdenia nemôže s logickou nutnosťou vyplývať nič pravdivé, alebo môže naopak vyplývať čokoľvek – či už pravdivé, alebo nie (piata chyba).

    Možno je pravda, že ten kto nemiluje (koho, čo, ako?), nepoznal boha. Ale z toho nevyplýva, že ten kto miluje (koho, čo, ako?), boha poznal – milovať možno z rôznych dôvodov: materská láska, ani láska k peniazom iste nie sú podmienené poznaním boha. Toto síce autor netvrdí, ale stúpenci kresťanstva citujú jeho výrok na podporu názoru, že medzi poznaním boha a láskou jestvuje ekvivalencia, čo je však chybný úsudok. To by potom mohla byť prípadne šiesta chyba.

    Celkom formálne by sme mohli Jánov výrok chápať ako úvahu, tvorenú premisou „Boh je láska“ a z nej vyplývajúcim úsudkom „Preto, kto nemiluje, nepoznal Boha“. Nevidím však žiadnu možnosť, ako v takom prípade spojiť vlastnosti boha s vlastnosťami človeka, ktorý boha poznal. Poznali dnešní kresťania boha? Mali by. A milujú? Málo je takých. Z Jánovho (chybného) úsudku potom vyplýva, že väčšina kresťanov boha nepozná, čo mi pripadá dosť komické.
  8. Karl Popper hádam ako prvý formuloval myšlienku, že teória je vedecká iba vtedy, ak ponúka kritérium, ktoré umožňuje túto teóriu vyvrátiť – tzv. kritérium falzifikovateľnosti. Ak sa totiž teória (či akýkoľvek, aspoň trochu koherentný, súbor tvrdení) nedá žiadnym empiricky overiteľným faktom vyvrátiť, potom nehovorí nič o svete (alebo o ňom hovorí čokoľvek), je to len fiktívna konštrukcia. Mohla by byť aritmetika serióznou teóriou, ak by ju empiricky potvrdené zistenie 6 × 7 = 11 nevyvrátilo, ak by sa nedalo ukázať, že dôkaz poslednej rovnosti ničomu neodporuje? Hovorila by teória gravitácie o skutočnom svete, ak by ju nemohli vyvrátiť spoľahlivo dokázané zistenia, že sa niekedy masívne telesá v gravitačnom poli vznášajú, ak by sa nedalo ukázať, že tieto fakty teóriu vyvracajú? Je teológia vedou, ak nevie uviesť žiaden v princípe pozorovateľný fakt, ktorým by sa dalo dokázať, že niektoré tvrdenia kréda nie sú pravdivé? Ako môže byť teológia vedou, či aspoň súborom serióznych tvrdení, ak by jej neodporovalo napr. prípadné zistenie, že Kristus sa nepočal z ducha svätého? Takých faktov, ktoré možno poprieť bez toho, že by sa zmenila viera, je však dosť veľa. Sú to mnohé tzv. „heretické“ tvrdenia, ktorým mnohí raní kresťania verili bez toho, že by prestali byť kresťanmi a bez toho, že by ich ktokoľvek ešte aj dnes dokázal vyvrátiť. Dosť dlho sa napríklad nezhodovali v názore, či hostia predstavuje Kristovo telo, alebo nie – či sú teda kresťania kanibali, alebo nie. Hostia môže byť Kristovým telom, ale ním byť nemusí: žiaden vplyv na pravdivosť kresťanstva to nemá. Podobne je to s mnohými inými dogmami: netvoria organický celok, viera ich môže obsahovať, a nemusí. Je okrem tvrdenia o božskosti Ježiša v kresťanstve vôbec niečo, čím by sa kresťanstvo mohlo potvrdiť, či vyvrátiť?

    Tvrdenia sú teda vedecké, alebo aspoň zmysluplné vtedy, ak vieme uviesť fakty, ktoré by ich mohli vyvrátiť. Ak si také fakty nedokážeme ani len vymyslieť, sú tieto tvrdenia iba tautológie, nehovoria nič o skutočnosti – alebo o nej hovoria čokoľvek. Ak si nemožno ani len vymyslieť fakt, ktorý by mohol odporovať napr. tvrdeniu, že Kristus na tretí deň po svojej smrti ožil, alebo že si vzal telo z Márie Panny, netýkajú sa tvrdenia kresťanstva skutočnosti. Posledné tvrdenie nepochybne neodporuje zvyšku kréda a preto nie je ničím vyvrátiteľné. Lenže potom nemôže byť (ne)pravdivé. Popperovo kritérium falzifikovateľnosti je teda nutným predpokladom pravdivosti aj viery. Nikto však žiadne také kritérium pre kresťanskú vieru doposiaľ nenavrhol.
  9. S príslušníkom iného národa možno v starozákonnom kontexte nakladať ako s dobytkom z veľmi jednoduchého dôvodu: Jahve v tomto kontexte nie je bohom všetkých ľudí, iba Židov. Iné národy majú svojich bohov a tí ich majú aj ochraňovať. Vyhráva úplne „spravodlivo“ silnejší boh – a jeho (vyvolený) národ.

    K predstave rovnosti sa ľudia dopracovali dosť dávno po biblických dobách, určite však nie pod vplyvom náboženstva – skôr pod vplyvom racionalistov. Veď ešte v devätnástom storočí cirkev v USA považovala nerovnoprávne postavenie čiernych otrokov za celkom spravodlivé a kresťanské. Táto nerovnosť je predsa zakotvená v mienke samotného svätého Pavla, ktorý otrokom prikazuje: „Otroci, poslúchajte svojich telesných pánov s bázňou a trasením v úprimnosti srdca ako Krista. Neslúžte len naoko ako tí, čo sa ľuďom chcú ľúbiť, ale ako služobníci Kristovi, ktorí z tej duše plnia vôľu Božiu; oddane im slúžte ako Pánovi a nie ako ľuďom, vediac, že každý, či otrok, či slobodný, keď dobre robí prijme odplatu od Pána.“ (Ef 6, 5 – 8)

    Z tohto textu vyplýva jednoznačne, že otroctvo je „vôľa Božia“ a že slúžiť otrokárovi znamená „dobre robiť“. Z logiky tohto citátu možno dedukovať aj to, že ak „vôľa Božia“ velila „pobiť obyvateľov Jábéš-Gileádu ostrím meča, i so ženami a s deťmi, a vykonať hubiacu kliatbu na každom mužovi a na každej žene, ktorá poznala lôžko muža“ (Sdc 21, 10 – 11), bolo ju treba vyplniť „s bázňou a trasením v úprimnosti srdca“. Všetko do seba logicky zapadá, žiadneho protirečenia tu niet!
  10. Manipulácia, pri ktorej sa nebadane mení obsah slov, sa nazýva demagógia. Systematická demagógia môže viesť až k vytvoreniu celej vrstvy jazyka, odlišujúcej sa od reči, ktorou ľudia v každodennom živote hovoria. George Orwell taký novotvar nazval „newspeak“ a jeho zvlášť intenzívne používanie označoval ako „duckspeak“. Po príklady „newspeaku“ nám netreba chodiť ďaleko. Mnohí si ešte pamätajú slovník prvomájových prejavov, v ktorých sa do úmoru opakovalo, akú ranu imperialistom a ich prisluhovačom sme uštedrili splnením uznesení zjazdov na 100+x percent, akou prudkou rýchlosťou sa ženieme do svetlých zajtrajškov pod vedením múdrej strany a vlády, ako (raz) „dohoníme a predhoníme kapitalistov v produkcii masla na hlavu obyvateľa“ (N. S. Chruščov).

    Dnes sa tento slovník nahrádza rečou cirkevných hodnostárov, ktorí nás ubezpečujú, že bez boha nemá život zmysel, že duchovný život ateistov je prázdny ako púšť, že len skrze Krista je možná spása, že viera je ochrankyňou morálky a zabezpečí nám raj azda už aj tu na zemi, že Slovensko sa od nepamäti „utiekalo“ pod ochranné krídla 7-bolestnej patrónky, že kresťania milujú svojich nepriateľov a modlia sa za nich, že odmietanie viery je prejavom pýchy a duchovnej slepoty. Hovoria takto ľudia v každodennom živote? Ak toto nie je demagogický „newspeak“, čo ním je? Aký je rozdiel medzi slovníkom katolíckych kázní a Goebbelsovými prejavmi?
  11. Príkaz na vyzutie je zdôvodnený posvätnosťou miesta, na ktorom čitateľ/poslucháč/adresát stojí. Dôvod sa preto musí nachádzať medzi jeho chodidlom a povrchom zeme – nazvime ten povrch kvôli jednoduchosti terénom. Obuv predstavuje prekážku, ktorá bráni priamemu styku chodidla s terénom a vsunutie takej prekážky je v istom zmysle hriešne: chodidlo sa podľa citovanej výzvy priamo dotýkať posvätného terénu. Z toho možno usúdiť, že obuv by mohla znesväcovať terén, nech je už dôvod akýkoľvek: adresát mohol pred chvíľou stúpiť do ťavieho lajna a preneseným lajnom znesvätiť posvätný terén. Bosé chodidlo sa považuje v takej situácii za najčistejšie a preto len ono môže v danej súvislosti prichádzať do styku s posvätným terénom. Toto vysvetlenie mi pripadá celkom logické a dáva odpoveď aj na otázku, prečo sa treba vyzúvať v mešite: jej dlažba je pre vyznávačov islamu posvätná.

    Pokiaľ ide o terén nie posvätný, tu Starý zákon pripúšťa značnú dávku netolerantnosti, lebo v jednom exemplárnom prípade považuje za celkom správne počínanie postaviť na mieste zbúraného Baalovho chrámu záchod. (2Kr 10, 27) Z toho by som extrapoláciou usúdil, že na prekliatom mieste si rozhodne netreba zobúvať obuv, ba naopak, je správne toto miesto čo najviac zasviniť.

    Prejdime teraz k otázke, ako poznať posvätný terén a ako ho odlíšiť od prekliateho (zvyšok môžeme nazvať terénom neutrálnym). Starý zákon označuje za posvätné mnohé miesta súvisiace nejakým spôsobom s prítomnosťou izraelského boha: svätý je predovšetkým jeruzalemský chrám a všetko, čo s ním prichádza do styku. Svätý však mohol byť napodiv aj vojenský tábor (Dt 23, 15), sväté je mesto Jeruzalem (Iz 52, 1), aj hora Sion (Abd 17).

    Starý zákon explicitne vymenúva aj zopár prekliatych miest: Jericho (Joz 6, 26 – čo je síce v rozpore s Joz 18, 21, ale za to ja už nemôžem), Méros (Sdc 5, 23), Šílo (Jer 7, 12).

    Najhoršie však len príde: za prekliate sú označené aj posvätné mestá! Príkladom je dokonca Jeruzalem (Jer 26, 1 – 6) a v istom zmysle aj celá krajina, na ktorej sa dnes rozkladá štát Izrael: „Prekliaty Kanaán, otrokom otrokov buď svojim bratom.“ (Gn 9, 25) Jediné rozumné východisko z tohto protirečenia vidím v tom, považovať Jeruzalem za neutrálne teritórium. Bude to nakoniec v súlade s „historickou“ pravdou: spočiatku bol svätý a prekliatie si privodil sám, lebo neposlúchol hrozby izraelského boha (Jer 7, 13 – 14), plasticky opísané v božom prekliatí. (Dt 28, 15 – 69) Potom môžu aj tí najortodoxnejší chodiť po svojom hlavnom meste aj bosí aj obutí.

Stránka sa bude rozširovať len veľmi pomaly. Neočakávajte teda už dnes odpovede na všetky otázky!

Návrat na Cvičenia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *