Tento článok nie je určený nedotklivým veriacim, preto im ho neodporúčam čítať. Ak ho však napriek tomu čítať budú, nech berú na vedomie, že tak konajú na vlastnú zodpovednosť a nech sa nesťažujú, že som ich urazil.
„Keby boh žil na zemi, ľudia by mu porozbíjali okná.“
Židovské porekadlo z Haliče
Napadlo mi, že príliš vážne úvahy, ktorými sa tu zaoberám, by bolo hádam vhodné odľahčiť trochu nezáväznejšími myšlienkami. Preto pripájam aj zopár veselších pohľadov na otázky, ktoré sú stredobodom záujmu tejto stránky.
Zvlášť chcem poďakovať čitateľovi, ktorý mi napísal: „V Katolíckych novinách, ktoré ja osobne čítam ako istý druh humoristického časopisu (nanešťastie, všetko čo je tam napísané je zrejme myslené úplne vážne), som našiel takýto list čitateľky… Myslím, že by sa celkom dobre vynímal v humoristickej rubrike Vašej stránky.“ Pozrel som sa do Katolíckych novín a zistil som, že naozaj umožňujú získať dobrú predstavu o súčasnom praktickom katolíckom živote. Preto tu občas použijem aj citáty z tohto týždenníka, obľúbeného najmä medzi našou dospievajúcou mládežou.
Prečo Boh nezískal ani len titul profesora?
Deti pri modlitbe (1. 11. 2001)
Manžel netúži po sviatostiach
Pokánie podľa praktických katolíkov
Logika na internete
A čo tak klonovať Krista a jeho svätých?
Ako sa v skutočnosti volal Ján Krstiteľ?
Kostol za polárnym kruhom (20. 1. 2002)
Akou technikou stvoril boh Evu?
Pozor, pôst! (26. 3. 2002 Shrove Tuesday)
Strana priateľov vína
Prekladateľské umenie katolíckeho inteligenta (17. 11. 2002)
Mojžišove knihy a súčasný človek
Moderná interpretácia Biblie (31. 12. 2002)
Vybrané sentencie Bertranda Russella (28. 1. 2003)
Názorná vierouka 
(8. 3. 2003 MDŽ)
Pár vtipov ani katolíka hádam nezabije (8. 3. 2003)
Náboženská extáza, či orgazmus? (1. 4. 2003)
Boh píše list teológovi (16. 4. 2003)
Úvod do údológie (10. 2. 2004)
Neinteligentný dizajn (12. 2. 2004)
Obriezka v parlamente (8. 8. 2004)
Prečo Boh nezískal vedeckú hodnosť DrSc., ba ani len titul profesora?
- Má len jednu knižnú publikáciu.
- Neuvádza v nej bibliografiu a nič v nej obsiahnuté nebolo uverejnené v serióznych vedeckých časopisoch.
- Jestvuje oprávnené podozrenie, že zatajil svojich spoluautorov.
- Možno je pravda, že stvoril svet, ale čo to stváral potom?
- Nepožiadal etickú komisiu o súhlas robiť pokusy na ľuďoch.
- Po neúspechu prvého pokusu sa pokúsil zatajiť jeho výsledok utopením všetkého pokusného materiálu.
- Keď sa kandidáti nesprávali tak, ako pôvodne predpokladal, vynechal ich pri vyhodnocovaní.
- Povinnosti prednášateľa trestuhodne zanedbával. Jeho prednášky boli len zriedkavé a konali sa obyčajne na vrcholoch nedostupných hôr.
- Namiesto prednášok spravidla študentom jednoducho prikázal, aby si prečítali jeho knihu.
- Hoci položil iba desať otázok, všetci študenti prepadli. A prvých dvoch vylúčil zo štúdia, lebo sa neučili.
- Niektorí hovoria, že nechal za seba prednášať svojho syna.
Zdroj: Zošity humanistov č. 12/1999, str. 31. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava. Upravené.
Deti pri modlitbe (1. 11. 2001)
V listárni Katolíckych novín som našiel tento zaujímavý list, na ktorý sa cítim byť kvalifikovaný odpovedať:
„Vážená redakcia!
Som mamičkou troch detí, najmenšie je ešte dojča, dcéra je škôlkarka a najstarší syn prvákom na základnej škole. Deti vediem k pravidelnej večernej modlitbe. Neraz mám však nedobrý pocit z toho, že deti sú pri modlitbe roztržité, medzi jednotlivými časťami modlitby im je všeličo smiešne alebo si vymýšľajú prosby (modlia sa za zvieratká, za hasičov, za parašutistov). Myslím si, že tieto modlitby nemajú dôstojnú úroveň. Ako to mám zlepšiť?“
Vaša čitateľka Katka zo Starej Ľubovne
Katolícke noviny 39/2001
„Milá pani Katka!
‚Hneď v úvode by som Vás chcel pochváliť za rodičovskú zodpovednosť pri výchove svojich detí, za úsilie odovzdať im to najlepšie, za túžbu priviesť svoje deti k Bohu. Pokiaľ budeme mať takéto matky, nemusíme sa báť o budúcnosť Slovenska…‘ začína svoju odpoveď PAVOL BUGOŠ, kňaz. Ja by som si dovolil pokračovať takto: Netreba však nič preháňať. Myslím si, že dobrotivý Pán Boh vie veľmi dobre, že Vaše dojča si Ho veľmi váži, nevie to však, chúďa, ešte dať najavo. Nenúťte ho preto k modlitbám, Pán Boh prežije aj bez nich. Veď keď sa dieťatko naučí hovoriť, určite chýbajúce modlitbičky doženie.
Pokiaľ ide o staršie deti, nech Vás nepohoršuje ich úprimnosť. Veď i zvieratká, hasiči a parašutisti sú božie tvory, i za ne sa treba modliť. Neodopierajte blahodárne pôsobenie modlitby nikomu. Uvedomte si, ako hrozne by mohli všetci títo dopadnúť, keby na nich Pán Boh azda zabudol. Vaše rozkošné deti vedia veľmi dobre, že Pán Boh nemôže myslieť na všetko a preto mu účinne pomáhajú, aby nezabudol ani na tých, za ktorých sa už azda nikto nemodlí. Netrápte sa nedostatkom dôstojnosti, veď Pán Boh nie je až taký úzkoprsý. Spomeňte si, čo povedal o maličkých: ‚Dovoľte dietkam prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo takých je kráľovstvo Božie… Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.‘ (Mk 10, 14 – 15) Ja by som z týchto slov usudzoval, že práve názory detí sú vzorom správnej predstavy o kráľovstve Božom, nie názory dospelých, a teda dietky určujú, čo je vo vzťahu k Bohu správne a čo nie.“
ADAM ROMAN, fyzik
Do listárne Katolíckych novín sa zatúlal aj tento smutný list:
„Vážená redakcia!
Môj manžel netúži pristupovať k svätému prijímaniu, k svätej spovedi pristupuje iba z povinnosti a to len pred Vianocami a Veľkou nocou. Som z toho nešťastná… Neviem pochopiť, že nechce prijímať živého Krista do svojho srdca. Keď ide na spoveď, nezabudne poznamenať, že sa ani nemal z čoho spovedať. Eucharistiu potom prijme len v najbližšiu nedeľu a dosť. Nezodpovedne sa správa aj pri zdržiavaní sa pokrmu pred svätým prijímaním, vraj je to len cirkevné usmernenie. Ako mám naňho vplývať, aby som ho väčšmi získala pre život s Kristom?“
Mariana z Bratislavy
Katolícke noviny 41/2001
„Milá Mariana!
Musím Vás pochváliť za to, že ste sa so svojím problémom neobrátili na spádového lekára prvého kontaktu. Ten by Vás v najlepšom prípade poslal ku gynekológovi, v najhoršom k psychiatrovi. Dnešný svet je naozaj už naskrz skazený!
Z Vášho ustarosteného listu predovšetkým cítiť, že Váš manžel si dosť potrpí na dostatok (neduchovného) pokrmu. Nebráňte mu však v tom! Veď aj v Písme sa píše, že najväčšou radosťou človeka je jedlo a pitie (Kaz 2, 24). A náš pospolitý slovenský ľud tiež už dávno pobadal, že láska (azda aj tá ku Kristovi) ide cez žalúdok!
Radil by som Vám, aby ste sa hlbšie zamysleli nad Vašou vetou: ‚Neviem pochopiť, že nechce prijímať živého Krista do svojho srdca.‘ Je to naskutku zarážajúce, ale skúste sa na to pozrieť aj z jeho strany. Čo ak on zasa nevie pochopiť, prečo ho Vy silou mocou chcete získať pre život s Kristom? Čo ak by si on radšej užíval života s Vami? Zdravý sexuálny styk (nazývaný v Písme obcovaním) nijak neodporuje láske k blížnemu, skôr naopak; ja by som v ňom videl cestu, akou skrz striedme obcovanie získať Vášho manžela pre Pána. Veď keď pohanské ženy boli takouto cestou schopné získať kráľa Šalamúna pre pohanských bohov (1Kr 11, 4), bol by v tom čert, aby zdravá Slovenka nevedela získať chlapa pre samotného Krista! Čítajte si po večeroch Písmo! Pieseň piesní obsahuje dosť poetických obrazov (‚Tvoje lono je oblá nádrž, nech nechýba korenené víno! Tvoje dva prsníky sú ako dve mláďatá, gazelie dvojčatá‘ 7, 3 – 4), ktoré určite budú schopné vo Vašom manželovi zapáliť iskru, z ktorej sa môže rozhorieť plameň (kresťanskej lásky).
Tak Vám Pán Boh pomáhaj!“
ADAM ROMAN, fyzik
Pokánie podľa praktických katolíkov
„Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Veriaci sú v tieto dni povinní konať pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov:
- zdržovať sa mäsitých pokrmov;
- vykonať skutok nábožnosti: účasť na svätej omši alebo krížová cesta alebo bolestný ruženec;
- čítať aspoň 10 minút Sväté písmo;
- vykonať skutok lásky k blížnemu: návšteva chorého v nemocnici s konkrétnym prejavom pomoci, alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých…
- zrieknuť sa sledovania televíznych programov (okrem správ) alebo fajčenia alebo alkoholických nápojov alebo iné ozajstné sebazaprenie.“ (KpD, str. 106).
Myslím si, že tento citát si pre rozumných ľudí nevyžaduje komentár. Menej chápavým však predsa len niečo pripomeniem:
Ad 1. „Zdržovať“ sa pochopiteľne možno všeličoho, zaujímavé však je, že kresťania majú averziu akurát k mäsu, aj keď sa živia telom a krvou Kristovou.
Ad 3. Myslím si, že takému čítaniu Biblie výdatne pomôžu stopky v rukách. Bez nich by veriaci nepochybne čítal podstatne menej, než požadovaných minimálnych 10 minút. Stopky (najlepšie v tvare masívneho kríža) by sa mali stať rovnako bežnou výbavou zbožného veriaceho, akou je vkusný ruženček.
Ad 4. Návšteva hrobu je skutočne milým príkladom lásky k mŕtvole blížneho. Odtiaľ už návštevníka nikto neodoženie, čo by mohlo celkom dobre hroziť v prípade návštevy chorého mimo nemocnice – teda doma.
Ad 5. Zrieknuť sa sledovania televíznych programov (najmä latinskoamerických seriálov typu Simplemente Maria) je naozaj náročné sebazaprenie! Naproti tomu, sledovanie správ (okrem športových) si sebazaprenie vyžaduje. Nič však iste neprekoná sebazaprenie dosiahnuté odmietnutím „požívania“ alkoholických nápojov niektorými notorickými veriacimi. To je už skutočne ozajstné sebazaprenie!
K celému citátu z diela „otca“ Záňa by som mal ešte jednu zásadnú otázku: môžu sa uvedené pokánia aj kombinovať, aby sa ich účinnosť znásobila? Napríklad skoro ráno si odskočiť na rannú modlitbu do kostola (ak to nestihneme, dá sa bolestný ruženec „odbaviť“ aj cestou do práce v preplnenom autobuse), celý piatok bez mäsa drhnúť na pracovisku, po návrate domov si 10 minút čítať Písmo, s obsahom prečítaného sa bežať podeliť s chorým v nemocnici (či s mŕtvym na cintoríne) a zvyšok voľného popoludnia stráviť sledovaním vypnutého televízneho prijímača, napäto čakajúc na správy. Večer sa ešte pevná vôľa dá upevniť návštevou krčmy, v ktorej sa priateľom z mokrej štvrte prednesie diskusný príspevok o škodlivosti alkoholu, alebo aj ozajstným sebazaprením pri odopretí ľúbostných radovánok so zákonitou manželkou.
Hľa, ako príjemne sa dá týždeň spestriť takým vzorným katolíckym piatkom! Len cez šábes a v nedeľu netreba príliš kompenzovať sebazaprenia učinené v piatok.
V eseji s rovnakým názvom podrobne opisujem nelogičnosti, s ktorými som sa stretol v diskusných kluboch na internete. Túto esej som pôvodne umiestnil práve tu, ale keďže pre humornú stránku bola príliš dlhá, venoval som jej samostatné miesto. Tu iba vyberám najzábavnejšiu časť môjho dialógu s istou Luciou (jej výroky označujem kurzívou).
„Milý môj, toľko hovoríš o logike a potom napíšeš takýto nezmysel? Viera nemôže byť absenciou neviery. Viera má pozitívnu existenciu, neviera negatívnu.“
Čo pre Boha živého a Krista ukrižovaného, znamená negatívna existencia? To budem po smrti negatívne jestvovať, či pozitívne nejestvovať? A v akom zmysle POZITÍVNE JESTVUJE viera a NEGATÍVNE JESTVUJE neviera??
„Neprítomnosť či absencia predsa nie je pozitívnou existenciou niečoho iného. Je to len neprítomnosť niečoho, čo existuje. Na to prišli už v starom Grécku… Neprítomnosť niečoho nemôžeš prijať. Prijať môžeš iba to, čo pozitívne existuje, nie neprítomnosť tej veci.“
Ja by som veľmi ochotne prijal neprítomnosť akejkoľvek choroby, bolesti, biedy! Ty nie? Zdalo sa mi, že hlavným motívom Tvojej viery je nádej na neprítomnosť smrti, ktorá – teraz už neviem, celkom si ma poplietla – pozitívne nejestvuje, alebo negatívne jestvuje?
„Neprítomnosť neprítomnosti niečoho však znamená jeho prítomnosť, teda pozitívnu existenciu, ktorá sa dá prijať. Rovnako, ako keď kladné číslo vynásobíš −1, stane sa záporným, keď ho však znova vynásobíš −1, bude opäť kladným. Tak existuje číslo 3 a −3, neexistuje však −(−3), pretože −(−3) = 3.“
Aha, −(−3) nejestvuje, pretože sa presne rovná číslu 3, ktoré však napodiv jestvuje, potvora! Tu máme príklad existencie neexistujúceho. No, čo sa človek od Lucie nedozvie!? A ešte úplne zadarmo!
„Existuje prítomnosť a neprítomnosť. Neexistuje neprítomnosť neprítomnosti, pretože by sa to rovnalo prítomnosti. Teda ak je viera neprítomnosť neviery a neviera je neprítomnosť viery, potom neprítomnosť neprítomnosti viery znamená prítomnosť viery, ktorá sa teda prijať dá…
Tak neviem, kto sa hrá so slovíčkami, keď mu dochádzajú argumenty…“
Skutočne, ani ja to neviem! Ale ako slušný teoretický fyzik týmto pokorne ďakujem za hlboké poučenie, ktoré mi láskavo a nezištne poskytla Lucia, talent neznámej profesie.
Tým to, samozrejme, neskončilo. Lucia mi ešte pripomenula množstvo hlbokých právd, napríklad, že „Číslo nemôže byť dvakrát záporné! −(−3) preto neexistuje!“ Na tvrdenie „Bieda je neprítomnosť dostatku“, som nemohol neodpovedať replikou „Aha, ale dostatok už nie je neprítomnosťou biedy.“ Skončila, až keď som na jej poučenie „Choroba a bolesť je neprítomnosť zdravia“ odpovedal: „Napríklad mor je PRÍTOMNOSŤ baktérií Yersinia pestis v ľudskom tele.“ Neviem, či sa vyčerpala, alebo nebodaj pochopila (??).
A čo tak klonovať Krista a jeho svätých?
Nové vedecké poznatky a metódy síce často otriasli vežami dogiem tradičných náboženských spoločenstiev, ale genová technika nastoľuje celkom nový a oveľa brizantnejší problém: čo si počať s preveľkým množstvom relikvií, ktoré v priebehu storočí nazbierala a sfalšovala napríklad len katolícka cirkev? Veď len po Ježišovi Kristovi jestvujú tucty kvapiek krvi a dokonca až trinásť predkožiek! Predstavuje to dostatok genetického materiálu, z ktorého by sa dal Boží Syn pomocou moderných metód klonovať. To by potom bol rozruch v rozličných kresťanských cirkvách! Mnohým samozvaným zástupcom, nástupcom a správcom Jeho odkazu by vznikli nemalé problémy, keby sa naraz objavil Šéfov Syn a začal robiť v podniku poriadky.
Jesto však aj dosť iných relikvií. Pretože najmä katolícka cirkev má špeciálnu záľubu vo vypchávaní, uchovávaní a vystavovaní svojich premnohých svätcov, dala by sa za pár rokov vyklonovať polovička nebeského cirkusu. A keďže nemálo svätcov sa dopracovalo k svätosti tým, že kresťanskú vieru šírili ohňom a mečom, mohli by byť klonované exempláre hneď predvedené pred haagský súdny tribunál Spojených národov. Tak by bolo postarané nielen o zmŕtvychvstanie, ale aj o Posledný Súd.
Tilki, Diesseits, 3/2001
Zdroj: Zošity humanistov č. 28/2001, str. 17. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava. Upravené.
Ako sa v skutočnosti volal Ján Krstiteľ?
Každému musí byť zrejmé, že slová „krstiť, krst“ predstavujú dnes už technické výrazy na označenie špecificky kresťanského konania a jeho výsledku. Avšak v čase, keď Ján Krstiteľ „kázal krst na odpustenie hriechov“ a „krstil v rieke Jordáne“ (Mk 1, 4 – 5), toto konanie nemalo ešte zafixovaný dogmatický obsah. Sloveso krstiť je prekladom gréckeho baptizein, ktoré sa v celom Novom zákone vytrvalo používa. Toto sloveso malo v tých dobách význam „kropiť, namočiť, ponoriť“ (pozri J. B. Souček, Řecko-český slovník k Novému zákonu, Komenského evangelická bohoslovecká fakulta, Praha 1961, str. 53).
Vtedajší Gréci a grécky hovoriaci Židia zrejme chápali celý tento prvopočiatočný akt tak, ako ho označovali – ako kropenie, namáčanie, či ponáranie. Meno Kristovho zvestovateľa preto museli vnímať napríklad ako Ján Kropič. Prečo mu toto meno nezostalo podnes? Je oveľa krajšie, než analogické odvodeniny od namáčať (Ján Namočil), či ponárať (Ján Ponorný).
Kostol za polárnym kruhom (20. 1. 2002)
Krivolaké cesty osudu ma kedysi doviedli až do nórskeho prístavu Narvik, kde sa bohatá švédska železná ruda z baní v Kirune prekladá na oceánske nákladné lode, ktoré sa s ňou plavia napríklad až do Japonska. Tam som sa dozvedel niečo, čo považujem za naliehavo potrebné pripomenúť katolíckej cirkvi na Slovensku práve dnes, keď sa pustila do svätého boja za tretie božie prikázanie.
Do Narviku som pricestoval jedného aprílového večera vlakom zo Štokholmu. Prekvapilo ma, keď som si o desiatej večer v posteli zrazu uvedomil, že čítam knihu ešte pri dennom svetle. Veru, bol som za polárnym kruhom! Skoro ráno som sa vybral s fotoaparátom na prehliadku mestečka, ale rýchlo som sa vrátil, keď mi pocit chladu potvrdil aj prvý pouličný teplomer, ktorý ukazoval −25 °C. Prehliadku som preto odložil asi o dve hodiny. Bola nedeľa, všetko pozatvárané, mestečko ľudoprázdne a mňa po pár hodinách prechádzky v čerstvom severskom vzduchu prepadla istá súrna a naliehavá ľudská potreba. Zastihla ma akurát pri „Medzinárodnom námorníckom kostole“ a aj v tom mraze mi od hrôzy vystúpil pot na čelo: čo ja teraz, preboha,urobím? Moja potreba bola totiž naozaj veľká a bola stále krutá zima. Práve, keď som sa rozhliadal, či nejakého živáčika predsa len neuvidím, z kostola vyšla malá skupinka mládeže s hudobnými nástrojmi, a ja som sa na nich vyrútil s celkom jednoznačnou otázkou. Pekná plavovlasá severanka mi čistou angličtinou odvetila: „No predsa tu, v kostole!“ Najprv som to považoval za nevhodný žart, ale jej úprimný úsmev bol sprevádzaný aj gestom a ja, už ani neviem ako, som sa ocitol v Medzinárodnom kostole.
Dnu boli záchody až dva – v protiľahlých lodiach, oproti oltáru (pri vchode). Boli vybavené naozaj luxusne, takže to, kvôli čomu som tam prišiel, som mohol vykonať celkom pohodlne. Po čine som sa aj umyl teplou vodou, ako mám vo zvyku, a keďže mi k tomu spevácky zbor (nacvičujúci zrejme na budúcu nedeľu) spieval aj Händelovo „Hallelujah“, vyšiel som z kostola pookriaty nielen na tele ale aj na duchu (Händela mám veľmi rád, zvlášť jeho oratórium Mesiáš, z ktorého pochádza spomínaný zbor). Kostol, ktorý mi tak zázračne pomohol, som si samozrejme vyfotografoval, s Beisfjordom v pozadí.
Tento zážitok z Narviku na mňa hlboko zapôsobil a vzbudil vo mne zvedavosť, či záchody, ktoré ma prekvapili v tamojšom kostole, predstavujú len výnimku (akúsi službu námorníkom z celého sveta), alebo sú v Škandinávii bežné. Preto som sa hneď po návrate do Štokholmu pustil do prehliadky kostolov, a zistil som, že vo všetkých moderných kostoloch záchody naozaj sú. Dokonca som našiel aj kostol s telocvičňou, kde mládenci rôznej farby pleti hrali basketbal rovno počas omše. Telocvičňu, jej zvukovú izoláciu od chrámovej lode, sprchy, kaviareň a ostatné vybavenie kostola mi pyšne poukazoval pastor, na ktorého som urobil hlboký dojem ako hosť z Československa, pretože išlo o jediný kostol českobratskej cirkvi vo Švédsku. Keďže to bol človek veľmi zhovorčivý (ako každý správny evanjelizátor), dozvedel som sa (dúfam) všetko o postoji cirkvi k profánnemu životu v Škandinávii. S pastorom Larsom som sa nakoniec aj spriatelil – vôbec mu neprekážalo, že som sa deklaroval ako ateista – a dozvedel som sa od neho, že rovnaká situácia panuje v celej Škandinávii. Lars mi vysvetlil aj to, že v stredoveku boli aj kúpeľne neoddeliteľnou súčasťou švédskych kostolov (kostoly mali predsa prichyľovať pútnikov aj zďaleka) a že stredoeurópska prudérnosť je v tomto smere zradou na kresťanských tradíciách. „Kostol má pritiahnuť ľudí, veriacich aj neveriacich, všetkými prostriedkami,“ tvrdil Lars.
V pastierskom liste, ktorý som si dnes ráno vypočul v Slovenskom rozhlase, volajú slovenskí biskupi po tom, aby sa zakázal nedeľný predaj v obchodoch, lebo možnosť nakupovať v nedeľu láka veriacich neodolateľne mimo kostola. Navrhujem im ako alternatívu škandinávsky pohľad na vzťah spoločnosti a cirkvi: nech sa v kostoloch vybudujú sociálne zariadenia, kaviarne, obchody, a som presvedčený, že ľudia budú kostoly navštevovať rovnako húfne ako doposiaľ hypermarkety. Budú sa v kostole cítiť lepšie, než sa tam cítia zrejme doteraz. Prečo by sme sa mali riadiť iba príkladmi z Rakúska, či Nemecka, ale už nie zo Škandinávie? Spomeňte si na Larsove slová – majú svoju logiku!
Poznámka zo 4. 12. 2005: Dnes som sa zo správ TV dozvedel, že v poľských Katoviciach otvorili prvú kaplnku v supermarkete Silesia! Veriaci kupujúci si ju vraj pochvaľujú. Som úprimne rád, že sa môj nápad začína realizovať – aj keď zatiaľ ešte nie na Slovensku.
Akou technikou stvoril boh Evu?
Stvorenie ženy, ako ho popisuje Biblia, malo na môj vkus dosť podivnú predohru. Boh predviedol všetky stvorené zvieratká Adamovi, aby ich pomenoval a aby si – on neborák čerstvo stvorený, bez akýchkoľvek (sexuálnych) skúseností – spomedzi nich vybral partnerku!! Všetkým zvieracím samčekom totiž premúdry boh stvoril korešpondujúce samičky, ale Adamovi dal na výber, aby si podľa vlastného gusta vybral partnerku niektorého samčeka! Neviem, či bol boh po stvorení miliárd exemplárov živočíšnych druhov už taký dopletený, či unavený, že nevedel odhadnúť, čo by Adam asi tak mohol potrebovať, a či nebodaj ponuka takej voľby bola špeciálnym bonusom pre pána tvorstva. Neviem tiež, ako si to dobrotivý stvoriteľ predstavoval ďalej: párila by sa Adamom vybraná samička so svojím samčekom a súčasne aj s Adamom? Veď to je priam návod na sodomiu, ktorú boh zakázal (je pravda, že až oveľa neskôr) pod trestom smrti: „Ak niekto obcuje so zvieraťom, musí byť vydaný na smrť; aj zviera musíte zabiť.“ (Lv 20, 15) Nevyriešený by zostal aj nezanedbateľný problém, čo by na také Adamkovo zakášanie riekol postihnutý zvierací partner samičky? Nechcem si ani len predstaviť, čo by sa bolo stalo (s celým ľudstvom), keby si novopečený Adam vybral (z úplného nedostatku akýchkoľvek skúseností) za partnerku, napríklad, pôvabnú tigricu!
Ešte šťastie, že sa prvý človek nedal touto neprebernou ponukou možností vyviesť z miery, napriek tomu, že mu „pomenovávanie“ miliárd zvierat muselo zabrať hádam desiatky dní stvorenia (preto mi je podozrivé tvrdenie o stvorení za šesť dní). Veru, viete si predstaviť aká je to drina, stvoriť len tak, z ničoho, miliardy hebrejských názvov zvierat a hneď si ich aj zapamätať? Lebo „každý živý tvor mal sa menovať tak, ako ho pomenuje človek“ (Gn 2, 19). Treba sa len domnievať, že boh vtedy nestvoril baktérie, vírusy, plesne a inú mikroskopickú háveď, lebo inak by musel pre Adama stvoriť aj mikroskop, aby tie potvory mohol neboráčik Adamko vidieť. Navyše by mu musel v takom prípade dodať zásadité anilínove farbivá a alkohol, a naučiť ho farbiť mikróby podľa H. C. J. Grama, aby ten ťuťmák vedel rozlíšiť aspoň gramnegatívne baktérie od grampozitívnych.
Pokračovanie je v Biblii popísané doslova takto: „Ale pre človeka nenašiel pomoc, ktorá by mu bola roveň. Vtedy Hospodin Boh dopustil na človeka tvrdý spánok; keď zaspal, vyňal mu jedno rebro a jeho miesto uzavrel mäsom [ešteže tak!]. Z rebra, ktoré Hospodin Boh vyňal človeku, utvoril ženu a priviedol ju k človeku.“ (Gn 2, 20 – 22).
Teraz už môžeme Bibliu spokojne zavrieť a venovať sa genetickému inžinierstvu. Veru, to čo boh ďalej s Adamovým rebrom stváral, bolo zrejme klonovanie. Rebro (aj s trochou „mäsa“) poskytlo bohu dostatok somatických buniek, z akých dnes už podaktorí, zvlášť zvlčilí a bezcharakterní vedci, dokážu krvopotne vyklonovať nového jednotlivca. Netvrdím, že boh bol odkázaný na používanie techník objavených týmito satanskými vedcami, ale rovnako nevidím dôvod považovať ich klonovanie za principiálne odlišné od toho, čo robil sám boh – ak mám veriť autorom Biblie. Verím, že sa nájde zopár ľudí, ktorí sa nepohoršia nad mojím trúfalým tvrdením, že boh Evu vyklonoval z Adamovho rebra!
A len čo som túto nehanebnosť vypustil z úst, pochopil som, prečo presvätá cirkev katolícka – ale aj ostatné jej sesterské cirkvi kresťanské – nemôže mlčať, keď sa zvrhlí vedci dopúšťajú takých nehanebností, že sa po vyše 6 000 rokoch znova načahujú po ovocí zo stromu poznania – či nebodaj aj po plodoch zo stromu života! Táto zvrhlá a domýšľavá hra na boha sa musí zakázať už v zárodku. Veď čo by to potom bol taký boh za boha, keby jeho stvoriteľské techniky dokázal reprodukovať človek, aj napriek tomu, že je stvorený na jeho obraz?
Pozor, pôst! (26. 3. 2002 Shrove Tuesday)
Dnes ráno ma hneď po prebudení oblial studený pot: s hrôzou som si uvedomil, že je už tesne pred Veľkou nocou a ja som svojich veriacich priateľov a známych zabudol upozorniť na to, že sa pri tejto príležitosti treba prísne postiť. Aby som im vedel poradiť, ako sa majú správať, siahol som po autoritatívnom diele otca Záňa a z neho si dovolím citovať tieto závažné detaily:
„Pápež Pavol VI. svojou apoštolskou konštitúciou, zvanou ,Poenitemini‘, zo 17. februára 1969 upravil cirkevné nariadenia ohľadom pôstu a zdržania sa od mäsa. V súčasnosti platí:
a) zdržovanie sa od mäsa: každý, kto už dosiahol 14 rokov svojho veku až do smrti, musí sa zdržovať od mäsa vo všetky piatky,
b) obmedzovanie množstva jedla: veriaci od 18 rokov do dovŕšenia 59. roku svojho veku sa musia postiť v tieto dni: na Popolcovú stredu a na Veľký piatok. Postia sa tak, že jedia iba tri razy cez deň a z toho len raz do sýtosti (bez mäsa). Ak by niekoho zdravie alebo spôsobilosť pracovať boli vážne ohrozené, pôstny poriadok nikoho neviaže.“ (KpD, str. 106)
Som veľmi rád, že som túto informáciu stihol rozšíriť ešte pred Popolcovou stredou, i keď sa musím priznať, že som čakal obmedzenia prísnejšie. Predovšetkým ma zaráža posledná citovaná veta, lebo si neviem predstaviť, že by také drobné obmedzenie jedla dva razy do roka mohlo vážne ohroziť niečie zdravie, alebo schopnosť pracovať. Niektorí moji predkovia mi hovorievali o podstatne tvrdších pôstoch, ktoré dodržiavali za svojho života veľmi dôsledne. Ak mám veriť ich rozprávaniam, ľudia vtedy na vidieku jedli 40 dní len kapustu a zemiaky, takže pred Veľkou nocou „odpadávali ako muchy“. Pápež Pavol VI. bol zrejme ľudomil a nechcel svoje ovečky trápiť ani pri pamiatke slávneho umučenia nášho spasiteľa Ježiša Krista. Alebo, že by tušil, že prísnejšie pôsty dnes už aj tak nikto dodržiavať nebude?
Napriek tomu, že sa pápež vyjadril tak jasne a exaktne, jedna otázka mi predsa len vŕta v hlave. Mne sa pomerne často stáva, že celé dni nejem mäso, jem len dva razy za deň a ani raz do sýtosti. Hladujúcim deťom v Somálsku sa to stáva ešte častejšie než mne, stáva sa im to celé roky až do predčasnej smrti hladom. Počíta sa im (aj mne) takéto správanie za pôst, či nie?
Pri blúdení po internete (slovensky sa táto bohumilá činnosť nazýva „surfovanie“) som čírou náhodou natrafil na stránku Strany priateľov vína. A na nej vám je, ľudia boží, plno zaujímavých príspevkov! Vybral som spomedzi nich také, ktoré sa týkajú témy mojej stránky a rád sa o ne s čitateľmi podelím:
O duševných okovách v mozgu náboženských totalitných fanatikov
Zmluva s diablom, či s Vatikánom?
Kedy sa bude platiť cirkevná daň a podľa akých pravidiel?
Prečo má uhorka právo dať sa sterilizovať kedykoľvek, ale Slovač sa môže dať zasterizilizovať až po treťom decku?
Kedy budú mať ľudské práva aj spermie?
Miesto katechizmu treba na základných školách učiť všetky náboženské učenia!
Nielen obchody, ale aj úrady by mali byť otvorené cez víkendy!
Želám vám dobrú chuť do čítania! [Stránka „priateľov vína“ už zanikla.]
Prekladateľské umenie katolíckeho inteligenta (17. 11. 2002)
Na knihu Aurora nad brodom Iaboka, dielo to francúzskeho autora menom Jean Vague, ma viackrát upozorňoval jeden z čitateľov a tvrdil o nej, že predstavuje dielo, v ktorom by som hádam mohol nájsť zdôvodnenie, prečo moderná veda neverí Darwinovej evolúcii, presnejšie prečo vraj uznáva mikroevolúciu, nie však už makroevolúciu.
Keď som knihu náhodou v predajni objavil a zbežne si ju prezeral, bolo mi čosi podivné na texte, ktorý znel akosi poeticky. Doma som si ju pozrel lepšie. Príhovor k nej napísal kardinál Korec a znie takto:
„Oboznámil som sa s francúzskym originálom knihy akademika Jeana Vaguea: L’Aurora sur le gué de Iaboc. Je to kniha encyklopedická, gruntovná, profesora – klinika, vedca svetového mena, ktorá získala po prvom vydaní v roku 1993 cenu Francúzskej akadémie (cena Biguetova) i cenu Akadémie morálnych a politických vied (cena Vigné d’Octona).
Kniha podáva objektívne i kriticky históriu Človeka i ľudstva, filozofie, náboženstiev, prírodných a humanitných vied, sociálnych i politických smerov a udalostí v duchu kresťanského svetového názoru a pápežských encyklík zvlášť dvadsiateho storočia. Preto táto kniha bude užitočná pre učiteľov, vysokoškolákov, klerikov a kňazov, inteligenciu a intelektuálov, ktorí v nej nájdu nielen poučenie, ale aj oporu pre ich kresťanský svetonázor.“
I pustil som sa do prezerania kúpeného diela (cena 275 Sk ≅ 9,13 €). Keďže po francúzsky viem dosť dobre, začalo sa mi po chvíli brieždiť: kniha nie je písaná poeticky, ale preklad má francúzsky slovosled. U mnohých viet som ho jasne cítil a vedel by som zo slovenského prekladu zrekonštruovať francúzsky originál. Vetu „Podriadená prísnym požiadavkám, vedecká experimentálna metóda je nová“ (str. 12), by som upravil do tvaru „Vedecká experimentálna metóda, podriadená prísnym požiadavkám, je nová“. Vetu „Tuto tiež rovnováha sa ustaľuje medzi bytím živým a jeho prostredím“ (str. 77) vie upraviť každý, ak si uvedomí, že „bytie živé“ označuje asi živý organizmus. Smelo tvrdím, že takmer každá veta prekladu na sebe nesie známky francúzskeho pôvodu, čo nie je dobrá vizitka pre prekladateľa. Niekedy sa však ani francúzsky pôvod nedá rekonštruovať: „Menej zrejmé veľké, zaujímajú iba vedcov.“ (str. 34) Celkom zaujímavé sú aj vety bez prísudku, ibaže ich obsah potom zostáva zahalený mystickým tajomstvom:
„Nie je dávno, pred poslednou triedou lýcea, ktorá nesie meno humanity, studia humanitatis Cicerona, nacentrované na kultúru jazyka a nasledujúci rok rétoriky umenie voliť, disponovať a exprimovať slová, oznamovať, komunikovať svoju myšlienku podľa diela Aristotela.“ (str. 15)
Vynechanie iných vetných členov tiež výdatne podporuje zrozumiteľnosť: „Souflot bol poverený, potom, po jeho smrti, jeho žiak Rondelet.“ (str. 256) Alebo: „Rýchlosť pohybu našej galaxie prekračuje predstavu a exponenty“ (str. 240). A čo veta, ktorej obsah iba matne tuším:
„Darwinovská taxonómia zdá sa oponuje škole kladistov, vetiev genealogickej okolo Henniga, pre ktorého platí iba dichotómia typov morfologických a tiež fenetika numerická Sokala a Sneatha založené iba na matematickej interpretácii morfológie.“ (str. 124)
Keď som takých viet prečítal po sebe viacero, začínala sa mi natískať otázka, či prekladateľ nebol okrem francúzskeho textu ovplyvnený aj francúzskym koňakom. Horšie je, že kniha sa len tak hemží aj pravopisnými chybami, vrátane tých najtvrdších: „S alebo bez božského kráľa“ (str. 219), „Štyria veľký vedci 17. storočia…“ (str. 241), alebo:
„Muž ďakuje chromozómu Y pôvodu otcovského za vývoj sekréčnych semeníkov ich buniek intersticiálnych mužského hormóna testosteróna, ktorý od štádia embryonálneho diferencuje genitálne cesty mužské a ich bunkami Sertoliho hormónu protiženského, ktorý potláča vznik ženských genitálnych ciest.“ (str. 94)
Posledný príklad je súčasne dobrou ilustráciou toho, ako sa prekladateľ urputne snažil, aby čitateľovi ponúkol, keď už nie dobrodružstvo poznania, tak aspoň dobrodružstvo čítania. Ubezpečujem čitateľa, že na každej z 350 strán je najmenej 5 – 10 chýb uvedených typov. Dovolím si dokonca tvrdiť, že v tejto knihe je hádam len zopár bezchybných viet.
Ukážky prekladateľovho majstrovstva uzavriem perlami zo strany 98:
„Prostriedky atrakcie dvoch sexov sú početné… Predohru k spáreniu črtá niekoľko aspektov parády sexuálnej. Počínajúc insektami až po cicavcov, niekedy tiché, nepochybné náčrty, od miliónov storočí všetkého, čo človek vynájde neskôr v tejto oblasti.“
Nikto sa mi dúfam nebude čudovať, že som sa po pár stranách pohoršil a položil si v duchu lapidárnu otázku „Ktorý idiot toto prekladal?!“ Odpoveď som našiel veľmi rýchlo pohľadom na zadnú stranu: Prof. MUDr. Rudolf Korec, DrSc., vraj len vzdialený príbuzný pána kardinála. Netvrdím, že kardinálov predslov napĺňa znaky nepotizmu, ale keď o úrovni prekladu kardinál vedel, mohol menovca naň upozorniť a netvrdiť, že táto zlátanina „bude užitočná pre učiteľov, vysokoškolákov, klerikov a kňazov, inteligenciu a intelektuálov“. Veď tomuto úbohému prekladu sa nedá rozumieť, nikto ho do konca nedočíta bez poškodenia duševného zdravia!
Alebo, že by mal pravdu jeden z čitateľov, ktorý sa domnieva, že preklad nie je dielom profesora Korca, ale (nekorigovaným) produktom programu PC Translator?
Mojžišove knihy a súčasný človek
Jeden z návštevníkov fóra zriadeného pri tejto stránke, upozornil diskutujúcich na stránku jednej populárnej americkej evanjelizátorky a poskytol návštevníkom dokonca český preklad diskusného príspevku jedného (amerického) účastníka. Pretože považujem tento príspevok za celkom duchaplný, uvádzam tu pre potešenie čitateľov jeho preklad tak, ako som ho dostal:
Dr. Laura Schlesingerová je rozhlasovou moderátorkou v USA a posluchačům, kteří ji zatelefonují do její show, uděluje rady. Před nedávnem prohlásila, že se jako dbalá křesťanka nemůže za žádných okolností příznivě stavět k homosexualitě, protože ta je podle Třetí knihy Mojžíšovy (Leviticus 18, 22) ohavností.
Následující text je otevřený dopis jednoho občana Spojených států dr. Schlesingerové, uveřejněný na internetu:
Drahá paní doktorko!
Ze srdce Vám děkuji, že vynakládáte tolik obětavého úsilí, abyste lidem přiblížila Boží zákony. Lecčemus jsem se díky Vašemu vysílání naučil a o toto poznání se snažím podílet s co největším počtem lidí. Například, když se někdo pokouší obhajovat své homosexualní chování, připomenu mu prostě Třetí knihu Mojžíšovu (Leviticus 18, 22), kde jasně stojí, že jde o ohavnost. A basta fidli.
Jenže od Vás ještě potřebuji poradit ohledně několika speciálních zákonů a způsobu, jak je dodržovat.
Za prvé: Když u oltáře obětuji býka jako zápalnou oběť, vím, že je to libá vůně pro Hospodina (Leviticus 1, 9). Problémem jsou moji sousedé. Tvrdí, že je to nelibá vůně pro ně. Mám je odrovnat?
Za druhé: Rád bych prodal svou dceru do otroctví, jak to dovoluje Druhá kniha Mojžíšova (Exodus 21, 7). Jakou přiměřenou cenu bych dnes podle Vašeho názoru měl za ni chtít?
Za třetí: Vím, že se nesmím dotknout žádné ženy, je-li ve stavu menstruační nečistoty (Leviticus 15, 19 – 24). Problém je v tom, jak se to o ni dovědět. Zkoušel jsem se ptát, ale většina žen reaguje na dotaz podrážděně.
Za čtvrté: Leviticus 24, 44 ustanovuje, že mohu vlastnit otroky, muže i ženy, získám-li si je ze sousedních národů. Jeden přítel má za to, že se to vztahuje na Mexičany, ale na Kanaďany ne. Proč nesmím vlastnit Kanaďany?
Za páté: Mám souseda, který o sobotách vždycky pracuje. Exodus 35, 2 jasně stanoví, že musí zemřít. Znamená to pro mě morální závazek, abych ho vlastnoručně usmrtil?
Za šesté: Jeden můj přítel si myslí, že i když pojídání všeho, co nemá ploutve a šupiny, jako mušlí a humrů (Leviticus 11, 10) je prezentováno jako hodné opovržení, je to ohavnost menší než homosexualita. Mně se to ale tak nejeví. Můžete mi to nějak víc objasnit?
Za sedmé: Leviticus 21, 20 praví, že se nesmím přiblížit k Hospodinovu oltáři, jsou-li mé oči stiženy nějakou nemocí. Přiznávám, že nosím brýle na čtení. Musí můj zrak být dokonalý, anebo se na tohle dá použít nějaká obezlička?
Za osmé: Většina mých mužských přátel si dává stříhat vlasy i přistřihovat vousy, přestože to Leviticus 19, 27 jednoznačně zakazuje. Jakou smrtí mají sejit?
Za deváté: Podle Leviticu 11, 6 – 8 vím, že dotknu-li se kůže mrtvého vepře, budu nečistý. Smím doufám hrát kopanou míčem z vepřovice, když si navléknu rukavice?
Za desáté: Strýc má statek. Proviňuje se proti Leviticu 19, 19, protože osívá totéž pole dvojím druhem semene. Navíc nosí jeho žena šaty utkané z dvojího druhu vláken (bavlna + polyester). On nadto často zlořečí a rouhá se. Je opravdu zapotřebí té námahy se svoláním celé vesnice, abychom je ukamenovali (viz Leviticus 24, 10 – 16)? Nestačí, když je formou drobného rodinneho obřadu upálíme, jako se to dělá s těmi, kdo se vyspí s tchyní (Leviticus 20, 14)?
Vím, že jste se všemi těmito věcmi podrobně zabývala a tak jsem pln důvěry, že nám budete moci být nápomocna. A ještě jednou mockrát děkujeme za to, jak nám připomínáte neměnné a věčné Boží slovo.
S obdivem Váš oddaný učedník a fanoušek
Jake
No uznajte sami: nie je ten Jake hĺbavý duch a necítiť z jeho otázok hľadanie Boha a úprimnú snahu po hlbokom pochopení Písma?
Moderná interpretácia Biblie (31. 12. 2002)
Dúfam, že nejeden čitateľ už počul o modernej interpretácii Biblie. Jej podstatou je zhruba to, že sa naďalej tvrdí, že biblický text je naozaj pravdivý tak ako je napísaný, ibaže pojmy, ktoré sú v popise použité, treba „správne“ chápať. Príkladom nech je popis stvorenia sveta za šesť dní. Moderná interpretácia tvrdí, že boh naozaj stvoril svet za šesť dní, ibaže deň nebol vtedy tým, čo pod dňom chápeme dnes: taký stvoriteľský deň mohol trvať aj milióny rokov. Stvorenie tiež netreba chápať tak, ako v stredoveku: boh nestvoril zvieratká po jednom, ale implantoval do pár živých buniek genetický program a oni sa veselo vyvíjali tak, ako to popisuje Darwinova teória. No a nakoniec boh nie je bradatý starec „chodiaci za večerného vánku po záhrade“ (Gn 3, 8), ktorý si po stvorení musel „odpočinúť od všetkého diela, ktoré vykonal“ (Gn 2, 2), ale akýsi kozmický princíp.
Nepripomína vám taká moderná „interpretácia“ prastaré vtipy rádia Jerevan? Napríklad tento:
Otázka: Je to pravda, že na Červenom námestí rozdávajú nové autá?
Rádio Jerevan: Áno, na Červenom námestí sa čosi deje. Netýka sa to však áut, ale bicyklov. Tie bicykle nie sú nové, ale staré. Pravda je aj to, že sa nerozdávajú, ale kradnú.
Skúsme ísť ešte trochu ďalej a domyslieť si zmysel tejto analógie. Tromi „správnymi“ interpretáciami sa neuveriteľne senzačný výrok „Na Červenom námestí rozdávajú nové autá“ zmenil na správu o triviálnom fakte: „Na Červenom námestí sa kradnú staré bicykle“. Čo bolo podstatou takých a podobných vtipov? Transformácia bájnych tvrdení na tvrdenia bližšie k skutočnosti (s cieľom zosmiešniť autora bájky). A čo je cieľom „modernej interpretácie Biblie“? Priblížiť staré semitské mýty tvrdeniam moderných prírodných vied, aby sa agitátori kresťanstva necítili príliš trápne. Lenže mýty zostanú mýtmi, rovnako ako komunistické bájky o raji na zemi zostali len bájkami. „Správnou“ interpretáciou sa dá dosiahnuť všeličo, ale chvalabohu nie všetko!
Vybrané sentencie Bertranda Russella (28. 1. 2003)
Bertrand Russell (1872 – 1970), významný britský filozof, logik, matematik a spisovateľ, patrí medzi najznámejších ateistov všetkých čias. Veriacim kresťanom zvlášť kolie oči to, že za svoje literárne dielo dostal v r. 1950 Nobelovu cenu za literatúru. Slovenské preklady niektorých z jeho esejí som uverejnil na tejto stránke.
Jeho literárny štýl má všetky znaky povestného suchého britského humoru, vyznačujúceho sa uštipačnosťou, iróniou, či brilantnou pointou. Preto sú jeho sentencie štandardnou súčasťou „výrokov slávnych ľudí“. Pre potešenie návštevníkov som preložil všetky citáty, ktoré sa nachádzajú na jednej stránke, a tu z nich uvádzam krátky výber.
- Aristoteles tvrdil, že ženy majú menej zubov než muži. Hoci bol dvakrát ženatý, nikdy ho nenapadlo overiť si toto tvrdenie pohľadom do úst svojich manželiek.
- Správa hlupáka o tom, čo hovorí múdry človek, nemôže byť nikdy presná, lebo hlupák podvedome prekladá to, čo počuje, do toho, čomu rozumie.
- Nikdy by som nepoložil život za svoje presvedčenie, lebo by som sa mohol mýliť.
- Hovorí sa, že človek je rozumné zviera. Po celý život som hľadal dôkazy, ktoré by mohli toto tvrdenie podporiť.
- Život sú iba preteky, v ktorých ide o to, ako sa stať radšej zločincom, než jeho obeťou.
- Mnohí ľudia by radšej umreli, než by mali myslieť. A naozaj sa im to stáva.
- Ľudia sa boja myslenia tak, ako sa neboja ničoho iného na svete – viac než bankrotu, dokonca viac než smrti…
- Pokiaľ sa pamätám, v celých evanjeliách niet ani slova na chválu inteligencie.
- Za vzor morálky sú považovaní ľudia, ktorí si sami odopierajú bežné potešenia, a vynahradzujú si to tým, že ich odopierajú druhým.
- Najväčším problémom sveta je to, že hlupáci a fanatici sú vždy veľmi sebaistí, ale rozumní ľudia sú plní pochybností.
- Z neužitočných znalostí možno získať veľa potešenia.
- Nejestvuje taký veľký nezmysel, z ktorého by vhodné konanie vlády nemohlo urobiť článok viery prevažnej väčšiny ľudí.
- Žiť bez pár vecí, po ktorých túžime, je nevyhnutnou zložkou šťastia.
- Nešťastní ľudia sú na svoje nešťastie vždy hrdí.
- Zmysel pre povinnosť je užitočný v práci, ale škodí osobným vzťahom. Ľudia si želajú, aby ich mali radi, nie aby ich rezignovane trpeli.
- Zo všetkých foriem opatrnosti je opatrnosť v láske azda najškodlivejšia pre pravé šťastie.
- Schopnosť inteligentne využiť voľný čas je posledným produktom civilizácie, ale v súčasnosti má túto schopnosť len veľmi málo ľudí.
- Človek je dôverčivé zviera a musí niečomu veriť. Ak nemá pre vieru dobré dôvody, uspokojí sa so zlými.
Ak máte záujem aj o ďalšie citáty, prečítajte si ich v článku Vybrané sentencie Bertranda Russella.
Názorná vierouka (8. 3. 2003 MDŽ)
Pred pár dňami som náhodou zbadal, že server, na ktorom sa nachádza diskusné fórum tejto stránky, zaviedol novinku: umožnil v texte správ používať tzv. emotikony (emotívne ikony). Keďže také drobné grafické detaily umožňujú nahradiť výraz tváre aj gestikuláciu a tak znižujú napätie, ktoré niekedy z nedorozumenia vzniká (niekto povie čosi žartom a adresát to pochopí smrteľne vážne ako hrubosť), veľmi rád som túto možnosť využil a na radu účastníka menom Zbyšek som do záhlavia fóra uviedol odkaz na zoznam všetkých 26 obrázkov.
Po pár hodinách som zistil, že táto novinka bola prijatá so živým ohlasom: emotikony sa objavovali takmer v každej správičke. Keď sa však začali objavovať aj tri rovnaké v jednom (ináč prázdnom) riadku, bolo mi to akési divné. Až keď som si včera večer sadol k inému počítaču, pochopil som: pred pár mesiacmi som si vypol animáciu, takže som nevedel, že tie obrázky sú animované!
Keď to však teraz už viem, skúsim s ich pomocou zostaviť krátky „príbeh“, ktorý bude demonštrovať ich použitie. Odkaz na zoznam všetkých emotikon by som mohol uviesť aj tu, ale neurobím to – použijem ich na prilákanie ďalších diskutérov! Niečo som sa o náboženskej propagande od katolíckej cirkvi predsa len naučil a musím uznať, že ideologická práca komunistov za ňou žalostne zaostávala.
Tu je „príbeh“, ktorý podľa môjho skromného názoru podáva v kocke obsah jedine správnej a neomylnej kresťanskej viery:
Celú večnosť nejestvovalo nič, iba sám, samučičký Boh. Nevedno, či sa po celú tú nekonečnú dobu nudil 
, alebo sa iba tak nečinne kochal 
zo svojej všemocnosti. Isté je však to, že sa asi pred 15 miliardami rokov rozhodol – nevedno prečo – prerušiť svoje večné dolce far niente a pustil sa s elánom 
do tvorivej budovateľskej práce. 
Stvoril si plesajúcu
pätolízačskú nebeskú družinu a z ničoho nič aj celučičký svet. Stvorenie sveta nakoniec zavŕšil korunou 
, ktorej dal meno Adam 
. Čoskoro sa však ukázalo, že sa mu ani jedno, ani druhé nijak zvlášť nevydarilo 
: pár anjelov sa pod vedením Satana 
vzbúrilo a Adam vzdorovito neposlúchol jediný Boží zákaz, čím na celé ľudstvo uvalil kliatbu 
dedičného hriechu. Nečudo, že to potom s ním (s tým ľudstvom, samozrejme) išlo neustále dole kopcom, čo trvá až do dnešných dní.
Človek, vytrvalo masírovaný Satanovým systematickým ideologickým pôsobením, nakoniec tak osprostel, že napriek dobre mieneným Božím hrozbám, adresovaným vo forme zrozumiteľných morových rán, všakovakých iných epidémií, skazonosných vojen (ohlasovaných predpoveďami, a sprevádzaných lamentáciami prorokov rôzneho kalibru), stále znovu a znovu naletel Satanovým lákadlám 
a namiesto pokoja 
– ktorý mu sám Boh garantoval pre prípad, že si zvolí ako životný postoj bázeň Božiu – si opakovane volil riskantný život v hriechu a necudnej roztopašnosti. 
Po neúspešných pokusoch umravniť človeka potopou, egyptským otroctvom, babylonským zajatím a podobnými nedomyslenými amatérskymi kúskami, sa Boh nakoniec v plnosti času rozhodol ľudské hriechy akceptovať ako nevyhnuté zlo, a vykúpiť človeka potupnou smrťou svojho jediného Syna na kríži – až tak neuveriteľne totiž Boh svoj svet miloval!! 
Ale ani to akosi nepomohlo, a tak sme až podnes svedkami neutíchajúceho a zúrivého 
boja 
medzi dobrom a zlom. Zvlášť smutné je to, že premnohí ľudia sa Bohu naďalej iba posmievajú , namiesto toho aby činili pokánie. 
Výsledok toho všetkého je však Bohom už neodvolateľne (naozaj?) predurčený: na konci času celý tento zvrhlý svet zanikne a Boh osobne príde súdiť živých i mŕtvych. 
Až potom len nastane plač a škrípanie zubami 
– ale na pokánie bude už príliš neskoro! Pre spravodlivých – ktorí sa na to, samozrejme, sadisticky tešia – sú však pripravené nové nebo, nová zem a nový Jeruzalem.
Amen! Maran atha! Príď Pane Ježiši!
Neviem, či sa mi podarilo použiť všetkých 26 emotikon (ikona, a teda aj emotikona, je slovo ženského rodu, ale nie je vylúčené, že pod vplyvom angličtiny sa ujme mužský rod: emotikon). Viem, že keby som sa viac snažil, mohol som túto názornú „vierouku podľa Adama“ okoreniť ešte viac, ale ako cvičenie mi to celkom postačuje. Verím, že som sa touto aplikáciou nedotkol veriacich veľmi hlboko – nebolo to mojim cieľom: chcel som sa iba trochu detinsky pohrať.
Pár vtipov ani katolíka hádam nezabije (8. 3. 2003)
Nie som typ človeka, ktorý by si vtipy pamätal, aj keď ich rád počúvam a považujem ich za soľ života. Preto tu budem zbierať vtipy postupne, ako na ne natrafím. Za každým vtipom uvediem zdroj, či autora, tak ako sa mi ich podarilo zistiť. Začnem tými, ktoré nezištne poskytli diskutéri na diskusnom fóre.
- Modlitba dievčaťa pred prvým milovaním: „Svätá panna Mária, ktorá si počala bez toho aby si zhrešila; prosím daj, aby som zhrešila bez toho, aby som počala.“ (Palino)
- Miestny farár vysvetľuje svojim ovečkám, aký je rozdiel medzi istotou a vierou: „Tu, v prvom rade, sedí sedliak Kováč so ženou a tromi deťmi. Ona vie, že sú to jej deti – to je istota. Naproti tomu on verí, že sú to jeho deti – to je viera.“ (Anonym)
- Chcela by som sa s vami podeliť o zážitok z môjho obrátenia.
Raz som sa uprostred noci prebudila a mala som taký zvláštny pocit; cítila som prázdnotu svojho života bez viery…
…tak som sa obrátila…
…na druhý bok a spala ďalej. (Morphee) - Môj dedo bol vo svojom detstve – ako sám hovorieval – veľký huncút. Chodil do dedinskej jednotriedky a tam raz vraj nahovoril slabomyseľného staršieho spolužiaka, aby na hodine náboženstva na otázku farára „Koľko je bohov?“ odpovedal: „V každom kúte jedna opálka“. Sprostáčik v svojej nevinnosti slovo dodržal. Tým však rozčúlil farára, ktorý svoju zásadnú otázku, oddeľujúcu kresťanov od pohanov, pre istotu zopakoval viac razy. Keď však za rehotu spolužiakov dostával stále tú istú rúhačskú odpoveď, rozzúril sa ten „dušpastier“ do fialova a naivného hlupáčika zbil, ako sa na pastiera patrí, vraj až do nemoty. Môj dedo rozprávanie tejto príhody vždy zvykol doplniť mravoučnou poznámkou, že tým urobil farárovi vlastne dobrý skutok, lebo mu ukázal, že pravda o počte bohov nie je každému známym faktom, a že teda jeho pedagogické pôsobenie je veľmi potrebné. Ja som si však z tejto – údajne pravdivej – príhody, urobil pre seba iné poučenie: poučenie o ľudských a mravných kvalitách dedinského tupého sluhu božieho, ktorý bol schopný dobiť chudobného duchom, namiesto toho, aby mu zvestoval kráľovstvo nebeské.
- „Ani len na vlastnú hlavu nebudeš prisahať, lebo ani jediný jej vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym“ (Mt 5, 36). Žeby v starovekom Oriente nevedeli farbiť vlasy? Alebo to nedokázali iba Kristovi poslucháči?
- Sváko Matúš ide na trh s vozom, ktorý ťahá kravka. Vtom z čistého neba udrie blesk rovno do kravy. Sváko zalomí rukami, vyvráti hlavu k nebu a narieka:
– Pane Bože, pred mesiacom mi umrela žena, zhorela stodola a teraz mi zabiješ poslednú kravu. Prečo ma tak trestáš?
Vtom sa nebo roztvorilo, na obláčiku sa zjavil boh a s pokrčením pliec mu odpovedá:
– Nuž ja ti ani neviem, ale ty ma nejako serieš. ∗ (4) - – Prečo Pán Boh stvoril Evu?
– Adama už bolela ruka. ∗ (7) - Prišiel zákazník za Rabinovičom a objednal si nohavice.
– O mesiac budú hotové, – vraví Rabinovič.
– Čože? Boh stvoril svet za šesť dní a vy chcete šiť nohavice celý mesiac?
– Mladý pán, nech sa pozrú na tento svet a nech sa pozrú na tieto nohavice! ∗ (9) - Černoško sa modlí:
– Bože, prečo si mi dal čiernu kožu?
– Pretože biela je príliš jemná pre pálivé slnečné lúče Afriky.
– Pánbožko, ale prečo som sa potom narodil v Tatranskej Lesnej? ∗ (10) - – Dedko, prečo si myslíš, že tam hore je raj? – pýta sa vnúčik starého otca.
– Nuž preto, lebo ich tam toľko emigrovalo a ešte sa odtiaľ nikto nevrátil. ∗ (11) - Nábožný Žid hovorí menej nábožnému:
– Ako sa opovažuješ vysmievať sa z nášho rabína, s ktorým sa každý piatok Pán Boh zhovára?
– Odkiaľ to vieš?
– Sám mi to povedal.
– Možno ťa klamal.
– Čo ti napadá. Veď Boh sa nebude rozprávať s klamárom! ∗ (28) - Dopravný policajt zastaví kňaza a prísne mu hovorí:
– Zaplatíte pokutu, velebný pán, porušili ste vyhlášku!
– Akúže vyhlášku, syn môj! – odpovedá kňaz. – My duchovní jazdíme podľa Desatora. ∗ (30) - Ako sa modlia počítačoví maniaci?
– V mene otca, i syna, i ducha svätého, Enter. ∗ (63) - Katolík sa rozprával so Židom o náboženských otázkach.
– Jednému nerozumiem, – hovorí katolík. – Ste vzdelaný človek, ako môžete veriť, že Židia prešli cez Červené more?
– Možno máte pravdu, – odpovedal Žid. – Ale ako možno uveriť, že Ježiš Kristus po smrti vstal zmŕtvych?
– To je niečo iné, – kontroval katolík. – To je pravda. ∗ (88) - Modlitba pána Dullesa:
– Veľký Bože, pomôž mi! Ty si sa predsa zmiloval nad celkom cudzími ľuďmi, prečo nie aj nado mnou? ∗ (91) - Schuster a pápež zdravia z balkóna desaťtisíce veriacich z celého sveta na námestí sv. Petra vo Vatikáne. Vtom sa spýta veriaci domorodec z Papuy-Novej Guiney svojho krajana:
– Počúvaj, Pakao, a kto to stojí vedľa Schustera? ∗ (94) - Pápež prijal Schusterovo pozvanie na návštevu Slovenska. Vraj mu veľa času už neostáva a chcel by vidieť na vlastné oči Božie dopustenie v praxi! ∗ (115)
Vtipy označené hviezdičkou ∗ pochádzajú z knihy: R. H. Strážovský, Kameňáky po omšovom víne, Eko-konzult, Bratislava 2003. Číslami v zátvorke dočasne označujem (pre vlastné potreby) strany tejto knihy.
Náboženská extáza, či nebodaj len „sprostý“ orgazmus? (1. 4. 2003)
Taliansky barokový sochár a architekt, Gian Lorenzo Bernini (1598 – 1680), vytvoril okrem iných skvostov aj mramorovú sochu s názvom L’estasi di Santa Teresa. Tento názov možno do slovenčiny celkom presne preložiť ako Extáza svätej Terézie, i keď som sa zatiaľ stretol len s prekladom Videnie svätej Terézie. Vytvorenie sochy trvalo majstrovi pár rokov (1647 – 1652) a dodnes sa táto monumentálna skulptúra nachádza v kaplnke Cornaro kostola Santa Maria della Vittoria v Ríme.
Pozrite sa na fotografiu tohto diela bližšie a posúďte sami, či sa od pravdy veľmi vzdialil francúzsky literát De Brosses, keď bez obalu a veľavravne povedal: „Ak toto je božská láska, potom ju veľmi dobre poznám.“ Talianski znalci umenia sa vyjadrujú takto: „V tomto slávnom mysticko-erotickom súsoší dosiahol Bernini krajné hranice sochárstva, kde sa plastické hodnoty rozplývajú v hodnotách maliarstva.“ Ja by som skromne pridal svoje pozorovanie: anjel nemieri Amorovým šípom na srdce svätice, ale napodiv značne nižšie…
Citujme ešte hodnotenie uvedené na inej stránke: „Súsošie svätej Terézie s anjelom je situované do zarámovanej niky, krásne osvetlenej z neidentifikovateľného zdroja. Zmyselný charakter extázy vyvolával erotické asociácie a vzbudzoval morálne výhrady od druhej polovice osemnásteho storočia. Pre našich súčasníkov však vyhovuje všetkým náboženským a morálnym požiadavkám.“
Zdá sa mi, že pohľadom na toto dielo a spoznaním postoja „našich súčasníkov“ k nemu, som už našiel odpoveď na otázku, ktorú som položil na inom mieste v súvislosti s biblickou Piesňou piesní: „Pokúste sa… vysvetliť, aký vzťah Krista a cirkvi popisuje táto veta: ,Jeho ľavica je pod mojou hlavou a jeho pravica ma objíma‘ (Pies 8, 3)“ Ak extáza, zobrazená Berninim, verne vyjadruje hlboké účinky Krista na ženu, potom sv. Terézia pri pohľade na Pána prežívala orgazmus. Z toho dôvodu sa domnievam, že Pieseň piesní môže „pre našich súčasníkov“ poľahky popisovať erotický vzťah medzi cirkvou a Kristom. Lebo nech si veriaci hovoria, čo chcú, telo vládne nad dušou (aj svätice), až je to nepekné.
Priznaním tohto faktu by však fundamentalisti mali uznať, že ešte aj nad svätou Teréziou zvíťazil diabol. To však zrejme nebudú chcieť pripustiť.
Boh píše list teológovi (16. 4. 2003)
„Vážený pán teológ,
mám niekoľko otázok a myslím si, že Vy by ste mohli byť tou správnou osobou, ktorej by som ich mohol položiť. Niekedy mi pripadá nudné sedieť tu v nebi a nemať v blízkosti nikoho, s kým by som sa mohol porozprávať. Myslím – poriadne sa porozprávať, nie tak ako s mojimi pokornými anjelmi, ktorí nemajú vlastnú vôľu. Keďže Ja som stvoril každú myšlienku v ich hlavách, nepovzbudzuje ma to veľmi na besedy s nimi.
Samozrejme by som sa mohol rozprávať so svojím synom Ježišom a s treťou osobou Našej Svätej Trojice, ale pretože všetci traja sme jedno a to isté, niet ničoho, čo by sme sa mohli jeden od druhého dozvedieť. V Božej hlave niet pohotových replík. Každý z nás vie všetko, čo vie ten druhý. Nemôžeme spolu hrať ani šachy! Ježiš ma niekedy volá „Otec“, čo mi robí dobre, ale pretože sme rovnako starí a máme rovnakú moc, neznamená to veľa.
Ste vzdelaný. Podrobne ste študovali filozofiu a svetové náboženstvá a získali ste tituly, ktoré Vás oprávňujú diskutovať s niekým ako som Ja. Mohol by som si síce pohovoriť s hocikým, aj s tými nevzdelanými veriacimi, ktorí zapĺňajú kostoly a lichotia mi nekonečnými petíciami, ale veď Vy viete, ako to je; niekedy túžime po výmene názorov s rešpektovaným kolegom. Čítali ste učené diela a napísali ste toho veľa – dokonca hrubé knihy o mne, takže ma poznáte lepšie ako bárskto iný.
Možno Vás prekvapuje, že Vám idem klásť otázky. Nie nejaké rečnícke otázky ako pri duchovných cvičeniach, ale ozaj závažné otázky – na môj dušu! Nech Vás to nešokuje, veď som Vás napokon stvoril na svoj obraz. Dávať otázky je užitočné – aj to pochádza odo mňa. Raz už ktosi povedal, že by sa vždy malo všetko dokázať a čo je dobré, uchovať.“
Celý list potom pozostáva z podrobne komentovaných troch otázok, na ktoré boh nepozná odpoveď: „Odkiaľ som sem prišiel?“, „Aký to má všetko zmysel?“, „Ako mám rozhodnúť, čo je správne a čo nesprávne?“
Prečítajte si toto duchaplné dielo amerického humanistu Dana Barkera. Verím, že vám poskytne iný pohľad na boha a večnosť, než je obvyklý pohľad „zdola“. Citoval som iba prvú polstranu zo sedemstranového listu. Z anglického originálu list preložil A. Klanecký.
Zdroj: Zošity humanistov č. 11/1999, str. 25 – 31. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava.
Úvod do údológie (10. 2. 2004)
Keď čitateľ otvorí Bibliu na náhodnom mieste, obvykle nenájde nič, čo by nečakal. Biblický text je pomerne homogénny, všade sa píše jedno a to isté, tá istá téma sa prežúva na rôzne spôsoby. Ale občas ho môže text prekvapiť. Aj ja poznám Bibliu ako vlastné gate, ale nedávno ma také náhodné otvorenie tiež zaskočilo. Natrafil som totiž na nasledujúci text, na ktorý som už dávno zabudol:
„A veď ani telo nie je jeden úd, ale mnoho (údov). Keby noha povedala: Pretože nie som oko, nie som z tela – či zato nie je z tela? A keby ucho povedalo: Pretože nie som oko, nie som z tela – či zato nie je z tela? Keby celé telo bolo oko, kdeže by bol sluch? Keby celé (telo bolo) sluch, kdeže by bol čuch? Takto však Boh rozložil údy v tele, jeden každý z nich, ako On chcel. Keby však všetky (údy) boli jedným údom, kdeže by bolo telo? Takto je síce mnoho údov, ale jedno telo.
Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás! Ba čo viac: údy tela, ktoré sa zdajú slabšími, sú veľmi potrebné, a tie, ktoré sa nám zdajú menej cennými na tele, tým väčšmi si ich uctievame, a našim neslušným (údom) dostáva sa tým slušnejšieho odenia, ale naše slušné (údy) to nepotrebujú. Tak zostavil Boh telo, že zaostalému dal väčšiu česť, aby nebol v tele rozkol, ale aby údy navzájom rovnako sa starali o seba. A preto keď trpí jeden úd, spolu s ním trpia všetky údy; keď sa jednému údu dostáva oslava, radujú sa s ním všetky údy.“ (1Kor 12, 14 – 26)
Prečo sa svätý Pavol naraz tak zažral do anatómie? Veď chcel povedať iba to, že „Vy (spolu) ste telo Kristovo a každý osve (Jeho) úd.“ (1Kor 12, 27) Kvôli takému triviálnemu tvrdeniu nemusel zabiehať až do takých anatomických detailov. Ale dobre, že to urobil. Nebyť jeho svätého zápalu pri vysvetľovaní „údológie“, nevedeli by sme podnes, ako si prví kresťania predstavovali anatómiu. Ale aj keď toho tak veľa popísal, predsa nám toho ešte dosť neprezradil: prečo si myslel, že niektoré údy sú slabé, menejcenné, iné zas neslušné; ako si predstavoval oslavu a radosť údov? Viem tiež s istotou, že keby som sa ho spýtal, aký rozkol v tele zažehnáva vzájomná starostlivosť údov o seba, nevedel by mi odpovedať. On totiž písal o údoch tela, ale myslel na údy cirkvi. Aké živelne dialektické! Iste sa tomu aj súdruh Marx potešil.
A ešte čosi. Nevedel presvätý apoštol, že „neslušné“ údy sú tie najdôležitejšie? Nevedel, že nebyť neslušných údov jeho rodičov, nebolo by „slušných“ údov apoštola, ba nebolo by ani jeho svätých slov? Úprimne verím, že ho to ani vo sne nenapadlo. Fanatici nezvyknú myslieť triezvo.
Poznámka pre matematikov: Zdá sa mi, že v citovanom texte deklaruje sv. apoštol existenciu izomorfizmu (či len bijekcie) medzi cirkvou (spoločenstvom veriacich) a Kristovým telom. Syn človeka bol však nepochybne vybavený všetkými ľudskými údmi, vrátane toho najneslušnejšieho.
V tomto názore ma podporujú všetci maliari a sochári, ktorí malého Ježiška zobrazujú vždy s týmto (veku primeraným) údom – zvlášť milý dojem vo mne zanechala Michelangelova Madona s dieťaťom (stvárnená nepochybne podľa hrdej talianskej devy) so svojím mramorovým bambinom, ktorú som videl v katedrále O. L. V. Kerk v Bruggách.
Napadá mi preto otázka: ktorá časť cirkvi (ktorá skupina veriacich) je izomorfná tomuto neslušnému Kristovmu údu a čo z tohto izomorfizmu vyplýva? Z apoštolovej hlbokej analýzy sa dá usúdiť, že aj cirkev si tieto neslušné údy zakrýva a preto by som ich hľadal hlavne medzi pedofilnými kňazmi a podobnou cirkevnou háveďou, ktorú vrchnosť s dojímavou starostlivosťou ukrýva. Že by aj na toto myslel jasnozrivý apoštol?
Neinteligentný dizajn (12. 2. 2004)
Iste ste už počuli o teórii, ktorú predkladajú zástancovia najnovšej formy kreacionizmu – o inteligentnom dizajne. Podľa nej vytvorila svet, a život v ňom, bytosť s neuveriteľnou inteligenciou, obrovskou mocou a, predpokladám, aj egoistická. Nikto pravdaže netvrdí, že ide o Boha, čo aj sa z popisu jeho práce dá usudzovať, že ťažko by sa našiel iný kandidát na tento post, kde je kvalifikáciou „nezbadateľná tajomnosť a hlboký, hromžiaci hlas“.
V súčasnej dobe plánuje Štátny výbor pre vzdelávanie v Ohiu (USA), kde žijem, zaradiť intelligent design do učebných plánov všetkých škôl a premeniť tak náš štát na nové bojisko vojny medzi evolučnou teóriou a kreacionizmom. Pretože sa mi nepáči, že sa preoblečení kreacionisti doplazili až k prahu môjho domu, rozhodol som sa preveriť ich „inteligentný“ plán ich metódou, teda bez akéhokoľvek vedeckého dôkazu, ale s patričnou dávkou predstavivosti a chochmesu. Strávil som celé hodiny pri internete hľadaním toho, čo som potreboval a dvakrát toľko času hubením rôznych inzerátov a pornografických webových stránok, kým som dospel k jedinému logickému záveru: Ak tu vôbec bol na začiatku nejaký plán, tak to bol ten najmenej inteligentný, aký si bolo možné vymyslieť.
Inteligentný dizajn vychádza z dvoch hlavných predpokladov: Prvým je viera, že tá všemohúca a vševediaca bytosť, ktorá pravdaže nie je Bohom (pre istotu, aby ma neobvinili zo sexizmu, nazvime ju radšej Božkou – analogicky k družke od druha), vytvorila vesmír len preto, aby ho učinila pohostinným pre život človeka. Chvályhodný počin! „Inteligentní plánovači“ to nazývajú „antropickým princípom“, to ako že všetko sa točí okolo človeka. Božka teda vytvorila nebo a Zem. Bol jej kozmologický dizajn inteligentný? Nezdá sa mi. Predovšetkým je všetko veľmi, veľmi ďaleko. Štrnásť miliárd svetelných rokov po okraj vesmíru! Ako si mohla Božka myslieť, že sa tam raz dostaneme, keď obmedzila rýchlosť pohybu vo vesmíre rýchlosťou svetla? Aj k Andromede, najbližšej galaxii, by cesta trvala 2,2 milióna rokov; to by sme teda zostarli! K najbližšej hviezde Alfa Centauri je to síce len 4,3 svetelných rokov – ale sú tam motely, benzínové pumpy alebo supermarkety? K planétam našej slnečnej sústavy sa dostaneme, ale kto by si chcel zariadiť domácnosť na Neptúne, Saturne alebo Jupiteri, v ich premrznutých skalách alebo plynových guliach? Venuša by nás uvítala skleníkovým efektom, Mars by hádam kamarátsky prijal len baktérie a na Merkúre dosahuje teplota 420 °C; hovorí sa, že je to len suché teplo, ale preto nepečie menej. Naším domovom iste ostane len naša Zem. Plán vesmíru je nielen kozmologicky neinteligentný, povedal by som, že je skrátka kozmonelogický.
Druhým predpokladom plánu je, že život, a najmä potom Homo sapiens, nech je akokoľvek zložitý, naraz jednoducho a náhle povstal. (Nielen ako že sa postavil na nohy; to ako že vznikol, bol vytvorený). Božka iste musela na vytvorenie plánu človeka vynaložiť veľa času a úsilia – ale je jej dielo skutočne to najlepšie, čo sa dalo podľa plánu uskutočniť? Obťažovala sa ešte vôbec tým, že sa pred vlastnou stavbou pozrela na plány? A použila najjemnejší materiál? Nekúpila nejaký odpad od štátneho podniku? Dlho asi nehľadala.
Pozrime sa, ako to dopadlo. Urobila nás dvojnohých. Keď sme boli malí, padali sme na nos. A keď zostarneme, zas budeme padať. Ja nie som ani mladý, ani starý – a včera som sa dvakrát potkol a natiahol. A aj keď práve nepadáme, sme strašne pomalí. Ani v tretrách za 300 eur neujdeme štvornohým šelmám, nehľadiac na to, že čelom narážame v lese do konárov a doma do rámu dverí. Nie, dvojnohosť nebola tým najlepším nápadom.
Po druhé, nemôžeme dýchať vodu. Len blázon mohol vymyslieť, že budeme dýchať len plynný kyslík a že nás posadí na planétu, kde je 75 % vody. Božka nám síce dala medzi iným slepé črevo, ale nenapadlo ju prihodiť k tomu na váhu pár žiabier. Čo mi je to za vševedúcnosť?
A po tretie, je tu ten šteklivý problém sexuálneho rozmnožovania. Aké je to neefektívne, ak treba dvoch na vytvorenie jedného potomka! Aké to robí problémy! Manželka mi stále vyčíta, že môj podiel je zanedbateľný, že ja som to zvládol za pár minút, ale ona, chuderka, žila s bruchom v nepohodlí plných deväť mesiacov; musela dávať pozor, aby na dvoch nohách udržala rovnováhu a nespadla, kým ja som si veselo behal po krčmách, popíjal pivo a vychvaľoval sa svojou plodnosťou. Keby bola Božka skutočne inteligentným plánovačom, množili by sme sa asexuálne. Výhody sú zrejmé: zmizlo by ohováranie slobodných matiek; zmizol by problém s klonovaním, pretože by sme všetci boli len genetickými kópiami jedného Adama a nemuseli by sme srdcervúco vzlykať: „Ach, aký by bol tento svet krásny, keby boli všetci ako ja!“
Po štvrté: Len ten, čo nevie absolútne nič o konštrukcii automobilov a počítačov, mohol stvoriť také zastarané stvorenie, ako je človek. Každú chvíľu ochorieme, tučnieme, plešivieme, bez okuliarov nevidíme, vypadávajú nám zuby, kosti krehnú, koža vädne, potencia taktiež (keby sme boli asexuálni, neškodilo by to), artérie sa upchávajú, zmysly otupujú, mozog sa nám scvrkáva, deti nás prestávajú navštevovať. Keby to bola Božka, kto nás vytvoril, už by na ňu bolo u súdov plno žalôb, odôvodnených a trestných. Bola by odsúdená na náhradu škôd vrátane opráv našich defektov, musela by sa verejne ospravedlniť za to, čo spáchala a vysloviť záväzok, že počas najbližších päť miliárd rokov sa nepokúsi vrátiť sa do kreačného biznisu a potom len pod prísnym dohľadom štátneho výboru expertov.
A vôbec najpádnejším argumentom je to, že myslíme. Experimentujeme, objavujeme, teoretizujeme, extrapolujeme (radi zazeráme bokom), predpovedáme. Keby sme boli naozaj výsledkom majstrovského plánu, bola by nás Božka vytvorila ako tvory nemysliace, aby sme nikdy nemohli ani len zapochybovať o jej existencii. Inteligentný dizajn? Ťažko. Aspoň do tých čias nie, kým mi narastú žiabre, aby som mohol dýchať pod vodou.
Paul Giles (Rastislav Škoda).
Obriezka v parlamente (8. 8. 2004)
Vyznávači judaizmu dodnes dávajú na želanie svojho boha „obrezať mäso predkožky“ (Gn 17, 14) svojim synom na ôsmy deň po narodení. Ich bohu na tomto akte záleží tak veľmi, že za jeho nesplnenie im pohrozil trestom: „Každý muž, ktorý si nedá obrezať mäso svojej predkožky, nech je vykynožený spomedzi svojho ľudu, pretože porušil moju zmluvu.“ (Gn 17, 14). Zaujala ma formulácia dôvodu toho pozoruhodného aktu: „to bude znamením zmluvy medzi mnou a vami“ (Gn 17, 11).
Znamenie si možno vysvetliť rôznym spôsobom, ale najprirodzenejšie mi pripadá, že znamením sa ľudia preukazujú. Cestovným pasom sa človek preukazuje pri prekročení hranice, preukazom poistenca pri návšteve lekára. Preukazovanie príslušnosti k judaizmu ukazovaním obrezaného penisu som považoval za nepravdepodobné pokým mi priateľ-historik pri pive neporozprával jeden príbeh.
Na jednom zasadaní uhorského parlamentu sa vraj poslanec, ktorého meno som zabudol, správal spôsobom, ktorý väčšinu poslancov iritoval a zareagovali naň obvinením z toho, že „je Žid“. Dotyčný Židom zrejme nebol, pretože ho také obvinenie urazilo do krvi a rozhodol sa ho vyvrátiť tým najnepochybnejším spôsobom: vybehol za predsednícky stôl, vytiahol z gatí svoj (neobrezaný) penis a začal ním po stole búchať.
Predstava poslanca búchajúceho penisom po stole mi pripadá veľmi zábavná, nepodarilo sa mi ju však potvrdiť historickými zdrojmi. Ale zdá sa mi dôveryhodná. Ak by takto po stole búchal obrezaný Žid, aby potvrdil svoju vieru, iste by ho jeho Adonai za také preukázanie znamenia odmenil – najskôr v zhode s prísľubom „rozmnožím tvoje semeno ako prach na zemi“. (Gn 13, 16) Netreba totiž zabúdať, že židovské semeno je sväté: „Lebo pre seba a pre svojich synov si brali za ženy z ich dcér, takže sväté semeno zmiešali s národmi krajín.“ (Ez 9, 2)
Kľúčové slová: veda, nabozenstvo, viera, pravda, humor, vtip, vtipy