Raz ten deň príde. Bude mať dátum, svoje miesto v kalendári. Začne ránom, možno slnečným, možno zamračeným. Ľudia sa budú náhliť do práce, deti pobežia do školy, obchodníci budú otvárať svoje obchody, milenci sa budú tešiť na stretnutie. A ja možno budem vedieť, že sa ma ďalšie dni v kalendári už nebudú týkať. Možno budem spomínať na svoje detstvo, zrekapitulujem si svoj život: neprežil som ho najhoršie, skúsil som takmer všetko – väčšina mi môže závidieť. Budem chápať, že takto to musí raz skončiť a že som o tom vždy vedel, iba som na to nemyslel veľmi často.
Kategória: Morálka
Korene morálky
Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť.
„Nestvorili sme sa sami, ale nás stvoril boh. To, že sme stvorení na jeho podobu, vysvetľuje, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Toto nevie vysvetliť žiaden systém, iba monoteizmus. Ani naturalisti nemajú vysvetlenie pre morálne svedomie človeka. Ono je však samozrejmou skutočnosťou ľudskej bytosti.“
(Lee Strobel, Kauza viera, Porta libri, Bratislava 2002, str. 160)
Morálka pokrytcov
Pripomeniem vám niektoré ľudské vlastnosti, ktoré sa vyskytujú tak často, že ich možno považovať za typické pre ľudí, aj napriek tomu, že ich nemajú všetci ľudia. Budem teda nepresne hovoriť o všetkých ľuďoch, ale myslieť tým iba väčšinu. Nič zlé tým nesledujem, preto predpokladám, že so mnou súhlasíte. Veď vy sa nedáte oklamať!
Náboženská morálka
Všimnime si starozákonnú morálnu (či trestnoprávnu?) zásadu: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19 – 20). Táto zásada sa v Starom zákone spomína najmenej trikrát.
Márnotratný syn
Domnievam sa, že koreň kresťanskej zvrátenej predstavy o spravodlivosti treba hľadať v Kristovom podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Obávam, že práve na tomto podobenstve stojí celá zdeformovaná kresťanská predstava o vzťahu boha a človeka, ktorá končí zvrhlým uprednostňovaním kajúcich sa masových vrahov pred neveriacimi, ktorí nič zlé nevykonali, iba neprijali „pravú“ kresťanskú vieru.
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“
(Jn 10, 11)
Na troskách komunistickej ideológie sa nám množia veriaci ako huby po daždi. Povedal by som, že mi bolo až podozrivé, keď sa po roku 1989 z prevažnej väčšiny komunistov, ktorých som poznal, vykľuli zo dňa na deň horliví veriaci. Som preto veľmi zvedavý, aký počet veriacich nám odhalí nastávajúce sčítanie ľudu. Vyhlásiť sa za veriaceho je predsa také jednoduché! Stačí urobiť krížik do správnej kolónky.
A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto veta je potvrdená ešte viackrát, napríklad aj takto: „[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.
Prečo nezakázať potraty?
Niekto to už raz musí povedať jasne, zreteľne a nahlas: nie sme si rovní! Falošná romantická predstava o rovnosti ľudí narobila už veľa škody a treba sa s ňou už konečne raz vyrovnať. O rovnosti budeme môcť hovoriť až vtedy, keď nám bude jasné v akom zmysle a rozsahu a z akého hľadiska sú ľudia odlišní. Až keď pochopíme podstatu odlišnosti, môžeme hľadať aj to, čo majú rôzni ľudia spoločné, môžeme hovoriť o rovnosti.