Veriaci pomerne často tvrdia, že niektorí významní vedci verili v boha. Pokiaľ tvrdia iba toto, hovoria v niektorých konkrétnych prípadoch pravdu. Napríklad Pascal, Newton aj Bolzano boli asi veriacimi v pravom význame tohto slova. Mnohí veriaci však takýto fakt uvádzajú ako argument v prospech viery, čo už predstavuje chybný argumentum ad hominem, ktorému venujem aj samostatný príspevok. Jeho podstatou je mylná predstava, že všetko, čo jeden človek tvrdí je pravda, alebo naopak lož: že ak je niekto schopný objaviť nové matematické pravdy, je pravdivé aj to, čo si myslí o viere. Skutočnosť však taká jednoduchá nie je.
Kategória: Veda
Vznik života
Vznik života predstavuje v súčasnosti ešte stále grandiózny vedecký problém – pravda, len ak ho chceme vysvetliť bez predpokladu, že život je produktom inteligentného konštruktéra. Akceptovaním takého predpokladu totiž prestáva byť problém problémom, mení sa na triviálne konštatovanie „život je božím dielom“, ktoré už ďalšie otázky nepripúšťa, pretože božie konanie nemôže byť predmetom vedeckého výskumu.
Fyzika a kresťanstvo
„Úsilie pochopiť Vesmír je jednou z veľmi mála vecí, ktoré dvíhajú ľudský život trochu nad úroveň frašky a dávajú mu niečo z krásy tragédie.“
(Steven Weinberg, Prvé tri minúty.)
V predchádzajúcej eseji som sa venoval názorom slovenských kresťanských biológov na vzťah vedy a viery, vyjadrený v zborníku Kresťanstvo a biológia (KaB). Pozrime sa teraz na to, čo o vzťahu kresťanstva a vedy hovoria moji kolegovia, poprední slovenskí fyzici.
Zborník Kresťanstvo a fyzika (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktorý budem v ďalšom označovať ako KaF, obsahuje 18 príspevkov siedmich autorov, medzi ktorými počtom 10 príspevkov dominuje nestor slovenskej fyziky, prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc. Všimnime si teda jeho pokus vniesť jasno do vzťahu vedy a teológie:
Základy evolučnej teórie
Existencia rastlinných a živočíšnych druhov „tak dokonale prispôsobených svojmu prostrediu“ fascinovala ľudí oddávna. Nie div, že si ju vysvetľovali tým najjednoduchším spôsobom, aký si vedeli predstaviť: tak ako si ľudia dokážu ušiť odev na svoju mieru, ktosi oveľa mocnejší vraj „zhotovil“ rôzne živočíšne druhy na mieru prostredia. Bola to predstava verbálne veľmi jednoduchá, ibaže jej chýbali akékoľvek detaily: nevysvetľovala technológiu, akou boh jednotlivé druhy tvoril, nehovorila nič o materiáli, ktorý pri svojej práci použil – jednoducho „stvoril z ničoho“. Hlavne však chýbal dôkaz, že akási taká mocná bytosť skutočne jestvuje, a že ona všetko živé naozaj aj stvorila.
Čo dokazuje existencia veriacich vedcov?
Na svoje tvrdenie, že náboženská viera je vo výraznom rozpore s vedou, dostávam celkom prirodzenú námietku – ako potom môžu byť veľkí vedci veriacimi? Favoritom medzi vedcami, citovanými v tejto súvislosti, je Albert Einstein. Preto zareagujem najprv na tvrdenie, že tento naozaj mimoriadny zjav fyziky – a tým aj celej vedy – bol veriaci.
Predvídanie budúcnosti
Na úvod si treba povedať niečo o rozdiele medzi príčinnosťou a časovou následnosťou. Človek sa až hanbí o tom písať dospelým ľuďom, pretože by to malo byť jasné už deťom, ale každodenná skúsenosť ukazuje, že tento triviálny fakt nie je jasný väčšine populácie. Nemôžem zato, že mne to bolo jasné vo veku štyroch rokov a iným to nie je jasné ani v sedemdesiatke.
Biológia a kresťanstvo
Keď som písal esej o vzťahu niektorých vedcov k viere, nevedel som o dvoch knihách, ktoré sa zaoberajú vzťahom vedy a viery – možno vtedy ešte ani neboli na svete. Určite by som ich pri koncipovaní eseje použil, pretože ich napísali akurát tí „ťažkotonážni“ vedci, ktorých som tam spomínal a názory ktorých som mal vtedy možnosť sledovať len na televíznej obrazovke, či v rozhlase. Ide o knihy s veľavravne sľubnými názvami Kresťanstvo a fyzika a Kresťanstvo a biológia (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktoré napísali „poprední slovenskí prírodovedci“, ako sa uvádza na obálke prvej z nich. V ďalšom ich budem skrátene označovať KaF a KaB a na ich príklade sa pokúsim zhodnotiť mieru objektívnosti s akou títo vedci posudzujú vzťah vedy a náboženstva. Nebudem čitateľa napínať a hneď na úvod prezradím, že moje výsledky budú veľmi kritické.
Nutnosť a náhoda
V polemike o vzťahu vedy a viery sa veľmi často používajú výrazy nutnosť, náhoda, pravdepodobnosť, možné, nemožné. Nie vždy je jasné, čo nimi diskutujúci myslia a mnohokrát je zrejmé, že im pripisujú význam, aký tieto pojmy nemajú. Ako príklady nejasností nech poslúžia tvrdenia: „náhoda nie je konštruktívny, ale iba deštruktívny prvok“, „život nemohol vzniknúť na zemi náhodou“, „vznik Vesmíru musí mať príčinu“, „ľudský život musí mať zmysel“, „prečo by boh nemohol jestvovať?“… Cieľom tejto eseje je vniesť jasno do tohto (nielen) pojmového zmätku.
Na počiatku
Na počiatku nebolo nič. Zem bola nepekná a pustá a ani len duch boží sa nevznášal nad vodami. Sopky chŕlili obrovské stĺpy magmy, ale nebolo očí, ktoré by to videli. Blesky boli sprevádzané hrôzostrašným hromobitím, ale nebolo uší, ktoré by to počuli. Nebolo nikoho, komu by na čomkoľvek záležalo. A mohlo to všetko tak zostať navždy. Nič by sa nebolo stalo, keby všetko zostalo tak ako bolo, nikoho by nemrzelo, že východy a západy Slnka nikto nepozoruje, že sa zvukov uragánu nikto nebojí.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.