Ciele tejto stránky

„Videl som, že múdrosť má takú výhodu pred bláznovstvom, akú výhodu má svetlo pred tmou.“ Kazateľ 2, 13

Ako profesionálny vedec sa celý život zaoberám pravdou. Viem veľmi dobre, aké je ťažké pravdu nájsť, overiť si ju, či dokonca dokázať. Preto k nej pristupujem s plnou vážnosťou a predtým než niečo vyslovím, dobre si uvážim, či to, čo sa chystám povedať, viem aj niečim podoprieť. Avšak v bežnom živote (ale občas aj medzi kolegami vedcami) sa stretávam s ľuďmi, ktorí „len tak“ vyhlasujú za pravdivé rôzne pochybné tvrdenia a vôbec sa nenamáhajú, aby ich pravdivosť akokoľvek potvrdili. Pokiaľ by išlo o tvrdenia bezvýznamné, banálne, či triviálne, nemusel by som sa nad tým pozastavovať. Lenže v ostatnom čase sa začínajú „hlásať“ hlboké pravdy o celom Vesmíre, o pôvode živého sveta, o budúcom osude celého ľudstva, a ich autori sa nijak netrápia tým, aby také závažné tvrdenia dokázali, či aspoň ako-tak zdôvodnili. Skôr naopak, div že oni sami nežiadajú tých druhých, aby im tieto fantázie vyvracali – lebo pre nich sú samozrejmé, oni im dokonca až veria.

Medzi takých novodobých prorokov patria astrológovia, homeopati, „experti“ na UFO, obdivovatelia Dänikena, „objavitelia“ perpetua mobile, politici všetkých možných orientácií, ideológovia, šíritelia orientálnej mystiky, rôzni evanjelizátori, hľadači boha, hlásnici volajúci na všetkých rohoch „Ježiš Ťa miluje!“. Ich názory sú podľa môjho presvedčenia dokázateľne absurdné, komické, nelogické, hoci niekedy vytvárajú aj zdanie záujmu o pravdu. Väčšina vedcov nad nimi iba mávne rukou – nestoja im ani za zmienku. Aj ja som dosť dlho taký postoj zastával, ale keď sa po roku 1989 v mojej krajine po odchode komunistických ideológov začali vehementne etablovať ideológovia kresťanskí, keď komunistickú stranu začína nahradzovať cirkev, keď aparatčíkov a generálnych tajomníkov čoskoro vystriedajú biskupi a kardináli, keď túžba po moci prechádza z komunistických hláv do katolíckych sŕdc, myslím si, že mlčať by bolo zbabelé.

Domnievam sa, že vedci majú voči väčšinovej populácii aj isté povinnosti. Sú to profesionálni myslitelia, sú to tí, ktorí o pravde a jej zisťovaní najviac vedia a ľud im v mnohom verí. Keď sa však vedec neohradzuje voči fantazmagóriám špiritistov, či expertov na Bermudské trojuholníky, keď mlčí pred hlásnymi trúbami kreacionistov, môže si prostý ľud myslieť, že s nimi súhlasí, že ich názorom pritakáva. Tým skôr, keď sa sem-tam nájdu aj známi vedci, ktorí verejne explicitne tvrdia, že niektoré ideológie sú v zhode s pravdou ich vedeckej disciplíny. Na to by samozrejme mali právo, ak by to vedeli dokázať. Lenže oni svoje názory iba deklarujú a otvorene tvrdia, že im iba veria. Prostý človek si však myslí, že keď niečomu verí známy vedec, tak je to niečím podložené, je to predsa niečo celkom iné, ako keď sa on sám v krčme dušuje, že verí svojej Mare. Vedec je pre mnohých ľudí autoritou, a preto by si mal uvedomovať, že jeho tvrdenia prijímajú nekritickí ľudia ako tvrdenia seriózne, ako tvrdenia dôveryhodné. Nemal by preto s dôverou hazardovať, pretože z vystupovania jedného vedca si ľudia robia názor o všetkých vedcoch, o vede ako celku.

Preto som sa rozhodol ukázať premýšľajúcim čitateľom, aký je v súčasnosti skutočný postoj vedy k najrozšírenejším ideológiám, čo hovorí väčšina vedcov o pravde, aj takej, ktorá presahuje oblasti ich vedeckých disciplín. Keďže rôzne pavedy kritizujú svorne všetci vedci, aj tí, ktorí bránia náboženskú vieru, budem sa venovať prevažne kritike tejto viery, pretože to je jediná ideológia, ktorú z akýchsi pseudomoralistických motívov háji u nás pomerne veľa politikov i vedcov. Pokúsim sa dokázať, že viera v rôzne náboženstvá a ideológie nemá s vedou nič spoločné. Slovo „pokúsim“ zdôrazňujem preto, lebo mám bohaté skúsenosti s rôznymi fanatikmi (napríklad tými, čo stále znova a znova objavujú perpetuum mobile), ktoré ma už dávno zbavili ilúzie, že rozumný argument presvedčí každého.

Na túto tému som už dávnejšie kdečo napísal, ale väčšinou som sa uspokojil s konceptmi. Teraz som sa rozhodol staršie diela prepracovať, koncepty doviesť do konca a čitateľovi predložiť na posúdenie čosi ako súbor esejí, ktorý by som nakoniec rád vydal knižne.

Keďže niektorým myšlienkovým pochodom veriacich kolegov a bežných veriacich ani po rokoch nerozumiem, ťažko sa mi kritizujú. Preto očakávam, že sa mi čitatelia budú naďalej ozývať a svojimi pripomienkami, kritikou, otázkami mi budú pomáhať vylepšovať tieto príspevky tak, aby odpovedali na skutočne kladené otázky, nie na otázky, o ktorých si iba ja myslím, že si ich ľudia kladú. Moje úmysly sú totiž úprimné a priame. Ide mi len o pravdu a môj východzí stav sa dá prirovnať k nemému úžasu nad tým, ako je vôbec možné také hrubé nepochopenie pravdy, s akým sa stretávam.

Musím však hneď tu zdôrazniť, že mojím cieľom nie je získavať nikoho pre nejaké nové „učenie“. Budem celkom spokojný, ak sa čitatelia naučia hľadať a obhajovať pravdu sami. Myslím si, že väčšina ideových problémov ľudí spočíva v tom, že bez dlhého premýšľania uveria nejakej autorite a keď ich jedna autorita sklame, utekajú k druhej. Chápem veľmi dobre psychologický pôvod takého správania, lenže ono nikam nevedie. Ak však človek verí iba tomu, čo vie sám obhájiť, nenačim mu citovať autority, vie na pravdu prísť sám. Samozrejme, že sa môže pomýliť. Omyl sa však vždy dá napraviť a je lepšie mať určitú dobu mylný názor, ktorý vieme po čase na základe rozumných dôvodov korigovať, než nekriticky prijímať cudzí názor, pre ktorý nie sú žiadne dôvody. Dejiny ľudstva poskytujú dosť príkladov, aké nebezpečné je také správanie (príklad dôvery Nemcov Hitlerovi dúfam celkom postačí). Ak sa človek bude vytrvalo spoliehať na vlastný úsudok, nakoniec sa prepracuje k pravdivému názoru, ktorým žiadne pochybné argumenty už neotrasú.

Dúfam, že s pomocou spätnej väzby od čitateľov sa mi podarí vytvoriť také finálne dielo, ktoré väčšine čitateľov pravdivo odpovie na otázky, ktoré ich zaujímajú a trápia, a to v takej forme, v akej ich sami formulujú.

Myslím si, že chystaná zbierka esejí, ktorá bude rásť pred čitateľovým zrakom a v spolupráci s ním, sa dá rozdeliť na niekoľko častí, podľa vzťahu chybných názorov k pravde, viere, vede, morálke a ideológii. Mnohé eseje predstavujú glosy k aktuálnym udalostiam, na ktorých sa prejavujú postoje ľudí (Príklady). Aby čítanie nebolo nudné, dávam čitateľom aj nápady pre vlastné premýšľanie (Cvičenia).

Prajem vám všetkým veľa zábavy a poučenia pri čítaní mojich pokusov o jasnú formuláciu kontroverzných názorov. Dúfam, že sa nielen ja naučím zrozumiteľne písať, ale aj vy s pochopením čítať.

---

Poznámka: Tým, ktorí neradi čítajú dlhé texty a/alebo si chcú urobiť rýchlu predstavu o stránke, odporúčam, aby začali čítanie cvičeniami.

Použitá a/alebo odporúčaná literatúra:

1. KKC – Katechizmus katolíckej cirkvi. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 1999.
2. KpD – A. J. Záň, Katechizmus pre dospelých. 1993. Vydavateľ ani miesto vydania neuvedené. Imprimatur: Mons. Alojz Tkáč, diecézny biskup košický.
3. BS – Adolf Novotný, Biblický slovník. Kalich, Praha 1956.
4. NPPS – Nový překlad Písma svatého. Kalich, Praha 1968 – 1985 (17 zväzkov).
5. BK – M. Bič, J. B. Souček, Biblická konkordance. Kalich, Praha 1961 – 1967 (3 zväzky, 2 440 strán formátu A4).
6. SSV – Sväté písmo Starého i Nového zákona. Spolok svätého Vojtecha, Trnava 2001.
7. BH – Rud. Kittel, Biblia hebraica. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1951.
8. NT – E. Nestle, Novum Testamentum Graece. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1950.
9. Sep – A. Rahlfs, Septuaginta. Privileg. Württ. Bibelanstalt, Stuttgart 1962 (2 zväzky).
10. GP – Giovanni Papini, Život Krista. Tatran, Bratislava 1969.
11. BL – Byzantské legendy. Výběr textů ze IV.-XII. století. Vyšehrad, Praha 1980.
12. MM – J. Sprenger, H. Institoris, Malleus maleficarum – Kladivo na čarodějnictví. Otakar II, Praha 2000.
13. KV – Lee Strobel, Kauza viera. Porta libri, Bratislava 2002.
14. KK – Lee Strobel, Kauza Kristus. Porta libri, Bratislava 2003.
15. PO – Viliam Apfel, Čas pekelných ohňov. Procesy s bosorkami na Slovensku (1506-1766). Rak, Budmerice 2001.
16. John Polkinghorne, Věda a teologie. Úvod do problematiky. CDK, Brno 2002.
17. Steven Weinberg, První tři minuty. Moderní pohled na počátek vesmíru. Mladá fronta, Praha 1998.
18. Stephen W. Hawking, Stručná historie času. Od velkého třesku k černým dírám. Mladá fronta, Praha 1991.
19. Stephen W. Hawking, Černé díry a budoucnost vesmíru. Mladá fronta, Praha 1995.
20. John D. Barrow, Pôvod vesmíru. Archa, Bratislava 1996.
21. John D. Barrow, Teorie všeho. Hledání nejhlubšího vysvětlení. Mladá fronta, Praha 1997.
22. Jiří Grygar, Vesmír, jaký je. Současná kosmologie (téměř) pro každého. Mladá fronta, Praha 1997.
23. Lee Smolin, Tri cesty ku kvantovej teórii gravitácie. Úvod do súčasných koncepcií priestoru a času. Kalligram, Bratislava 2003.
24. Ilya Prigogine a Isabelle Stengersová, Řád z chaosu. Nový dialog člověka s přírodou. Mladá fronta, Praha 2001.
25. Paul Davies, Pátý zázrak. Pátrání po původu života. Columbus, Praha 2001.
26. Richard Dawkins, Rieka z raja. Darwinovský pohľad na život. Archa, Bratislava 1996.
27. Richard Dawkins, Slepý hodinář. Paseka, Praha 2002.
28. Richard Dawkins, Sobecký gén. Mladá fronta, Praha 2003.
29. George C. Williams, Plán a účel v prírode. O modernej evolučnej teórii. Kalligram, Bratislava 2002.
30. Michael J. Behe, Darwinova černá skříňka. Návrat domů, Praha 2001.
31. Richard Leakey, Pôvod ľudstva. Archa, Bratislava 1996.
32. Konrad Lorenz, Takzvané zlo. Mladá fronta, Praha 1992.
33. Thomas Nagel, Čo to všetko znamená. Stručný úvod do filozofie. Bradlo, Bratislava 1991. (len 68 strán!)
34. Egon Gál, Jozef Kelemen (eds.), Myseľ – telo – stroj. Bradlo, Bratislava 1992.
35. Daniel C. Dennett, Typy myslí. K poznaniu vedomia. Archa, Bratislava 1997.
36. Silvia Gáliková, Egon Gál (eds.), Antológia filozofie mysle. Kalligram, Bratislava 2003.
37. Stefan Zweig, Léčení duchem. Mladá fronta, Praha 1999.

Biblické texty citujem prevažne podľa slovenského prekladu Biblie, ktorý vydal Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978. Niekedy však používam aj iné preklady, ak sa mi zdá, že sú hodnotnejšie, alebo bližšie textu, ktorý mi utkvel v pamäti z prvého čítania Biblie. Celkom výnimočne citujem aj kralickú Bibliu podľa vydania z roku 1613 (toto vydanie je totiž zdrojom konkordancie BK).

Poznámka: Tučne označené roky vydania upozorňujú na knihy vydané v časoch „hlbokej náboženskej neslobody“ a dokladajú, že to s tou neslobodou nebolo hádam až také vážne.