V sobotný podvečer 9. 4. 2005 som sa vybral na dvojhodinovú cestu autom — sám. Manželku som nechal na chalupe, kam sme odviezli sezónne ošatenie a rôzne nepotrebné predmety, a uviedol som do činnosti zásobovanie chalupy vodou. Domov som sa ponáhľal preto, lebo ma tam čakal nedoladený simulačný program a ja som sa nevedel dočkať jeho dokonalého chodu. Cesta v lúčoch zapadajúceho slnka bola príjemná a premýšľal som o udalostiach uplynulého týždňa.
Po dlhej dobe som (opäť raz) podľahol naliehaniu čitateľov a kúpil som si (za 325 Sk ≅ 10,79 €) ďalšie dielo nestora americkej kresťanskej apologetiky, Lee Strobela, Kauza Kristus, ktorého preklad sa na zbožnom Slovensku dožil už druhého vydania (Porta Libri, Bratislava 2003). V tej istej predajni som si všimol aj menej nápadné dielo, Viliam Apfel, Čas pekelných ohňov, Rak, Budmerice 2001 (149 Sk ≅ 4,95 €)) a tiež som si ho kúpil – kvôli podtitulu Procesy s bosorkami na Slovensku (1506 – 1766). Veriaci kresťania sa, dúfam, nepohoršia, keď poviem, že ak som z predajne vyšiel akurát s tými dvomi knihami, vidím v tom povestný „prst boží“.
Táto kniha, ktorú som kúpil v predajni „Dobrá kniha“ za 291 Sk [≈ 11,22 €] (vydalo ju Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2002), na mňa urobila zatiaľ najlepší dojem zo všetkých diel veriacich vedcov, ktoré som prečítal. Fyzik a teológ v jednej osobe v nej veľmi kultivovane, prístupne a jasne, bez akýchkoľvek náznakov fundamentalizmu, popisuje podstatu vzťahu vedy a viery. Povedal som si, že ak by ma o opodstatnenosti kresťanstva mal niekto presvedčiť, bude to určite on. Veď posúďte sami jeho otvorenosť:
„Bible nepochybně obsahuje pravdy o Bohu; nepochybně přivedla mnoho lidí k duchovně hlubokému životu a k velmi velkorysým činům… Avšak obsahuje také málo povznášející materiál, kde se mluví o aktech genocidy, prezentovaných jako boží příkazy, o pomstychtivých kletbách nad nepřáteli, o sadistických symbolech věčného mučení.
Adekvátní a čestný přístup k bibli musí brát v úvahu všechny tyto rysy…
Ježíš byl potulný neoficiální učitel, prorok a divotvůrce v pohraniční provincii ňímské říše. V soudobých sekulárních dějinách nezanechal prakticky žádné stopy. Jeho význam je právě v jeho tvrzení, že je v něm jedinečným způsoben přítomen Bůh…
Tak jako Newton musí ustoupit Einsteinovi a Bohrovi, tak existuje posun paradigmatu mezi ranými izraelskými kmeny s jejich místním božstvem JHVH, a pozdějším poznáním jediného Pána celé země, který chce spásu všech lidí.“ (str. 118 – 119)
Táto kniha ma milo prekvapila autorovou otvorenosťou, jasnosťou a – zdá sa – aj serióznosťou. Autor sa nepokúša podvádzať ani klamať, čo je u apologétov kresťanstva vlastnosť pomerne zriedkavá. Otvorene pripúšťa, že to, čo hovorí o viere, sú naozaj iba dohady. Formálne sa to prejavuje okrem iného tým, že väčšinu svojich tvrdení formuluje podmieňovacím spôsobom, napríklad: „Je-li Ježíš více než člověk, pak je možné, že nebyl vázán smrtí; vstal-li Ježíš z mrtvých, pak je možné, že je více než pouhý člověk.“ V kľúčových momentoch sa však aj on uchyľuje ku kategorickým vyhláseniam, ale robí tak naozaj zriedkavo a bez akéhokoľvek pokusu o zahmlievanie. Jednoducho, v jeho prípade je čitateľovi úplne jasné, čo treba považovať za vedecky overenú pravdu, a čo iba za autorovu hypotézu.
Aj knihu Lee Strobel, Kauza viera (Porta libri, Bratislava 2002), používal jeden čitateľ ako zdroj všetkých argumentov proti mojim názorom a do omrzenia ma vyzýval, aby som si ju prečítal. Pripadalo mi to nakoniec tak, že ak si tú knihu prečítam, budem sa musieť ako ateista odmlčať, a spočiniem v Pánovom náručí. Preto som si ju nakoniec, nečakajúc samozrejme nič dobré, kúpil (za 325 Sk ≅ 12,46 €).
Občas sa mi dostane do rúk zaujímavá kniha, či článok, ktoré ma milo, či nepríjemne prekvapia. Rád by som sa k nim stručne vyjadril a preto som vytvoril túto stránku, na ktorej budem príležitostne uverejňovať svoje dojmy a postrehy. Občas tu budem odpovedať aj na návrhy čitateľov týkajúce sa literatúry.
Jean Vague: Aurora nad brodom Iaboka – História človeka, história ľudí
J + K Nemšová 1999
Na autora s vágnym menom Jean Vague ma viackrát upozorňoval jeden z účastníkov diskusného fóra (s prezývkou Šašo) a tvrdil o ňom, že predstavuje autoritu, u ktorej by som hádam mohol nájsť seriózne a prijateľné zdôvodnenie, prečo moderná veda neverí Darwinovej evolučnej teórii opierajúcej sa o náhodné mutácie, presnejšie prečo vraj uznáva mikroevolúciu, nie však už makroevolúciu. Keď som knihu po prvý raz uvidel, nebol som si istý, či ide o toho istého autora. Čitateľ mi potvrdil, že autor je ten istý, nepotvrdil mi však totožnosť knihy.
Vitalij L. Ginzburg (2000)
Poznámka prekladateľa: Kráľovská švédska akadémia vied udelila v roku 2003 Nobelovu cenu za fyziku trom vedcom „za priekopnícke prínosy k teórii supravodivosti a supratekutosti“. Dvaja z ocenených sú Rusi: Alexej Abrikosov (nar. 1928, žijúci v USA) a Vitalij Ginzburg (nar. 1916, žijúci v Rusku). Keďže Ginzburg je dlhé roky aj členom redakčnej rady populárneho časopisu „Nauka i žizň“ (Наука и жизнь), v ktorom sa často a rád vyjadruje aj k svetonázorovým otázkam, rozhodol som sa preložiť jeden z jeho príspevkov.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.