„Úsilie pochopiť Vesmír je jednou z veľmi mála vecí, ktoré dvíhajú ľudský život trochu nad úroveň frašky a dávajú mu niečo z krásy tragédie.“ (Steven Weinberg, Prvé tri minúty.)
V predchádzajúcej eseji som sa venoval názorom slovenských kresťanských biológov na vzťah vedy a viery, vyjadrený v zborníku Kresťanstvo a biológia (KaB). Pozrime sa teraz na to, čo o vzťahu kresťanstva a vedy hovoria moji kolegovia, poprední slovenskí fyzici.
Zborník Kresťanstvo a fyzika (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktorý budem v ďalšom označovať ako KaF, obsahuje 18 príspevkov siedmich autorov, medzi ktorými počtom 10 príspevkov dominuje nestor slovenskej fyziky, prof. RNDr. Július Krempaský, DrSc. Všimnime si teda jeho pokus vniesť jasno do vzťahu vedy a teológie:
Poznámka prekladateľa: O Ingersollovi som sa po prvý raz v živote dozvedel úplnou náhodou v januári 2003. Tým viac som bol prekvapený zistením, že autorov temperamentný prístup k náboženstvu je veľmi blízky môjmu. Pocítil som až akési sklamanie z toho, že som písal o tom, čo Ingersoll popísal už pred viac než sto rokmi. Ale keď som sa začítal do eseje O svätej Biblii, pochopil som, že je tu predsa len rozdiel. Ingersoll nie je až taký pedantný ako ja, mnohým tvrdeniam Biblie nerozumie, niektoré jej texty tendenčne skresľuje kvôli väčšiemu efektu. Výsledné vyznenie je však rovnaké, k akému dospievam aj ja. Dlho som rozmýšľal, či toto dielo preložiť, alebo nie. Je predsa len dosť staré – ale čo už môže byť na názoroch na taký starý text, akým je Biblia, nové? Keď ma všetci známi ubezpečili, že táto esej nebola ešte nikdy preložená do slovenčiny ani češtiny, rozhodol som sa pustiť do prekladu – prinajmenšom z úcty k autorovi a ako ilustráciu toho, ako málo sa vo vzťahu medzi rozumom a vierou za sto rokov zmenilo.
Pokúsil som sa preklad v niečom aj vylepšiť. Tam, kde ma to nestálo veľa námahy, doplnil som odkazy na presné miesta citátov z Biblie, aby som čitateľom uľahčil overenie, či sa tieto texty v Biblii naozaj nachádzajú. Autor takéto odkazy neuvádza ani na jedinom mieste. Vyžadovalo si to však neustále hľadať v konkordancii a pochybujem, že veriaci toto moje úsilie ocenia. Preto som tieto doplnky nerobil dôsledne. Biblia pre mňa nie je zasa až tak dôležitý text, aby som sa kvôli nej toľko namáhal. Ale na pár miestach som to urobil hlavne preto, aby som nemusel biblický text prekladať z Ingersollovej angličtiny, ale aby som použil preklady, ktoré som mal poruke. Dúfam len, že to nebola celkom zbytočná námaha.
Robert Green Ingersoll.
Robert Green Ingersoll (1833 – 1899) je dnes príliš málo známy. Bol však popredným rečníkom a autorom politických prejavov Ameriky konca 19. storočia – azda najznámejším Američanom po občianskej vojne.
Narodil sa roku 1833 v mestečku Dresden, štátu New York. Jeho otec bol presbyteriánskym pastorom, ktorý často menil fary. Do verejného života vstúpil Ingersoll v meste Peoria, Illinois, ako generálny prokurátor. Politicky bol prívržencom republikánov, pokračovateľov Lincolnovej strany a v tých časoch hlásateľov pokroku. Ingersollov elektrizujúci hlas z neho čoskoro urobil najvyhľadávanejšieho rečníka v prospech republikánskych kandidátov a káuz. Aj jeho právnická kariéra bola skvelá. Úspešne viedol obhajobu dvoch mužov falošne obvinených v jednom z najkontroverznejších, politicky motivovaných procesov konca 19. storočia (Star Route Scandal).
Skutočnú slávu mu však priniesla jeho súkromná rečnícka kariéra. Prešiel Spojené štáty krížom-krážom a prednášal pred preplnenými hľadiskami o rozmanitých témach: od Shakespeara po renesanciu, od vedy po náboženstvo. V dobách, kedy rečníctvo bolo prevládajúcou formou verejnej zábavy, Ingersoll sa stal neprekonateľným kráľom amerických rečníkov. Bol priateľom prezidentov, literárnych gigantov ako Mark Twain, kapitánov priemyslu ako Andrew Carnegie, a vedúcich postáv umenia. Milovali ho tiež reformátorky ako Elizabeth Cady Stantonová. Iní Američania sa považovali za jeho nepriateľov. Neľútostne kritizoval náboženské právo tých dôb. Bol jedným z prvých popularizátorov Charlesa Darwina a neúnavným advokátom vedy a rozumu. Navyše bojoval za práva žien a Afroameričanov.
Ingersoll tiež velebil cnosti rodiny a domáceho krbu. A vždy konal to, čo kázal. Dobové zdroje hovoria, že si užíval takmer idylickú pohodu rodinného života. Jeho protivníci často upadali do zúfalstva v márnej snahe nájsť čokoľvek kompromitujúce v jeho osobnom živote.
O plodnosti Ingersolla ako autora svedčí celkom výrečne úplný zoznam jeho diel.
Niekto by už mal konečne povedať pravdu o Biblii. Kazatelia sa na to neodvážia, lebo by ich vyhnali z kazateľníc. Profesori na vysokých školách sa neodvážia, lebo by prišli o svoje platy. Politici sa neodvážia. Prehrali by vo voľbách. Vydavatelia sa neodvážia. Stratili by predplatiteľov. Obchodníci sa neodvážia, lebo by mohli stratiť zákazníkov. Módni návrhári sa neodvážia z obavy, že by stratili modelky. Dokonca ani úradníci sa neodvážia, lebo by mohli stratiť zamestnanie. A tak som si povedal, že to urobím sám.
Keď som písal esej o vzťahu niektorých vedcov k viere, nevedel som o dvoch knihách, ktoré sa zaoberajú vzťahom vedy a viery – možno vtedy ešte ani neboli na svete. Určite by som ich pri koncipovaní eseje použil, pretože ich napísali akurát tí „ťažkotonážni“ vedci, ktorých som tam spomínal a názory ktorých som mal vtedy možnosť sledovať len na televíznej obrazovke, či v rozhlase. Ide o knihy s veľavravne sľubnými názvami Kresťanstvo a fyzika a Kresťanstvo a biológia (Spolok sv. Vojtecha, Trnava 2001), ktoré napísali „poprední slovenskí prírodovedci“, ako sa uvádza na obálke prvej z nich. V ďalšom ich budem skrátene označovať KaF a KaB a na ich príklade sa pokúsim zhodnotiť mieru objektívnosti s akou títo vedci posudzujú vzťah vedy a náboženstva. Nebudem čitateľa napínať a hneď na úvod prezradím, že moje výsledky budú veľmi kritické.
Myslím si, že aspoň v tom budú so mnou kresťania súhlasiť, že zdrojom podstatnej väčšiny tvrdení ich viery je prastarý dokument, nazývaný Biblia – alebo familiárne „písmo“. Je to dielo pozoruhodné hlavne tým, aký postoj k nemu veriaci zaujímajú. Vzniklo dosť dávno, ale jeho tvrdenia sú vraj platné podnes. Na tom by nebolo nič divné, ak by veriaci netvrdili, že sa výroky Biblie týkajú aj prítomnosti. O diele starom tisíce rokov by sme mohli bez väčších rozpakov predpokladať, že hovorí pravdu o niektorých udalostiach minulosti, aj keď v minulosti mali ľudia k pravde oveľa menej náročný vzťah, než dnes. Ale tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu aj o súčasnosti, že ju hovorí súčasnému vzdelanému človeku, a že ju hovorí dokonca úplne spoľahlivo, je už prinajmenšom podozrivé. Za tisícročia sa poznatky ľudí o svete aj o nich samých podstatne rozhojnili a prehĺbili a preto tvrdiť, že také staré dielo hovorí pravdu v zhode so súčasnými poznatkami, znamená predpokladať, že jeho autor vedel všetko aj o našej prítomnosti. A veru tak to je: kresťania tvrdia, že pravdy Biblie sú nemenné a platné aj v súčasnosti práve preto, lebo ich spoluautorom je sám boh, „stvoriteľ neba i zeme“.
