Aj knihu Lee Strobel, Kauza viera (Porta libri, Bratislava 2002), používal jeden čitateľ ako zdroj všetkých argumentov proti mojim názorom a do omrzenia ma vyzýval, aby som si ju prečítal. Pripadalo mi to nakoniec tak, že ak si tú knihu prečítam, budem sa musieť ako ateista odmlčať, a spočiniem v Pánovom náručí. Preto som si ju nakoniec, nečakajúc samozrejme nič dobré, kúpil (za 325 Sk ≅ 12,46 €).
Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť.
„Nestvorili sme sa sami, ale nás stvoril boh. To, že sme stvorení na jeho podobu, vysvetľuje, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Toto nevie vysvetliť žiaden systém, iba monoteizmus. Ani naturalisti nemajú vysvetlenie pre morálne svedomie človeka. Ono je však samozrejmou skutočnosťou ľudskej bytosti.“
(Lee Strobel, Kauza viera, Porta libri, Bratislava 2002, str. 160)
Občas sa mi dostane do rúk zaujímavá kniha, či článok, ktoré ma milo, či nepríjemne prekvapia. Rád by som sa k nim stručne vyjadril a preto som vytvoril túto stránku, na ktorej budem príležitostne uverejňovať svoje dojmy a postrehy. Občas tu budem odpovedať aj na návrhy čitateľov týkajúce sa literatúry.
Jean Vague: Aurora nad brodom Iaboka – História človeka, história ľudí
J + K Nemšová 1999
Na autora s vágnym menom Jean Vague ma viackrát upozorňoval jeden z účastníkov diskusného fóra (s prezývkou Šašo) a tvrdil o ňom, že predstavuje autoritu, u ktorej by som hádam mohol nájsť seriózne a prijateľné zdôvodnenie, prečo moderná veda neverí Darwinovej evolučnej teórii opierajúcej sa o náhodné mutácie, presnejšie prečo vraj uznáva mikroevolúciu, nie však už makroevolúciu. Keď som knihu po prvý raz uvidel, nebol som si istý, či ide o toho istého autora. Čitateľ mi potvrdil, že autor je ten istý, nepotvrdil mi však totožnosť knihy.
Predvčerom (10. 5. 2002) večer ma vyrušil hluk z ulice. Vyjadroval akési nadšenie väčšej skupiny ľudí. V TV správach som sa potom náhodou dozvedel o akomsi úspechu slovenských hokejistov. Včera večer bol už rámus dôraznejší. V TV správach som videl tisíce ľudí na námestiach. Skoro ako v novembri 1989. Nechápal som. Dnes ráno som sa z rozhlasu dozvedel, že sme sa stali majstrami sveta v hokeji. No dobre, a čo má byť?! Pri každom usporiadaní neprázdnej množiny musí byť predsa niektorý prvok prvý. A hneď som si uvedomil smutný fakt, že prvého nositeľa Nobelovej ceny ešte stále nemáme – nemáme totiž žiadneho. Prázdna množina sa nedá usporiadať.
Všimnime si starozákonnú morálnu (či trestnoprávnu?) zásadu: „Kto svojmu súkmeňovcovi spôsobil úraz, nech sa i jemu spraví tak, ako on urobil: zlomeninu za zlomeninu, oko za oko, zub za zub. Aký úraz spôsobil, taký nech sa mu odplatí!“ (Lv 24, 19 – 20). Táto zásada sa v Starom zákone spomína najmenej trikrát.
Domnievam sa, že koreň kresťanskej zvrátenej predstavy o spravodlivosti treba hľadať v Kristovom podobenstve o márnotratnom synovi (Lk 15, 11 – 32). Obávam, že práve na tomto podobenstve stojí celá zdeformovaná kresťanská predstava o vzťahu boha a človeka, ktorá končí zvrhlým uprednostňovaním kajúcich sa masových vrahov pred neveriacimi, ktorí nič zlé nevykonali, iba neprijali „pravú“ kresťanskú vieru.
„Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier život kladie za ovce.“
(Jn 10, 11)
Analyzujme základný problém všetkých sporov medzi veriacimi a neveriacimi – problém existencie boha. Východisko je celkom jednoduché, pretože sú len dve možnosti: buď boh jestvuje, alebo nejestvuje. Ak niekto dokáže, že boh jestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh nejestvuje. Ak na druhej strane niekto dokáže, že boh nejestvuje, dokáže tým súčasne, že nie je pravda, že boh jestvuje. V jazyku logiky sa hovorí, že tieto dva dôkazy sú ekvivalentné, takže stačí dokázať len jedno z týchto tvrdení; netreba dokazovať jedno z nich, aj negáciu druhého. Stojíme teda pred jasne formulovanou otázkou: ktoré z dvoch tvrdení „boh jestvuje“, či „boh nejestvuje“ je pravdivé. Celkom inou otázkou je, ktoré tvrdenie sa ľahšie dá dokázať, a v sporoch je dôležité hlavne to, kto má čo dokazovať.
Ľudský duševný život možno schematicky rozdeliť na cítenie a myslenie. Toto delenie, i keď nie je nijak zvlášť presné, má svoj veľký význam, pretože nám pomáha vysvetliť mnohé veci. Cítenie je fylogeneticky staršia zložka nášho duševného života, ktorú máme spoločnú takmer so všetkými cicavcami, a určite so všetkými primátmi. S myslením sme však tu na Zemi asi úplne sami. V tom, ale len v tom zmysle, je myslenie čosi vyššie, hodnotnejšie, lebo z nás robí ľudí. Netreba ho však vždy a všade preceňovať, rovnako ako netreba podceňovať emócie. Myšlienky i emócie v našom živote hrajú svoju nenahraditeľnú úlohu, robia z neho krásny príbeh, ktorý hodno žiť.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.
A je tu opäť Veľká noc, najväčší sviatok kresťanov celého sveta. Jej zmysel sa zvykne vyjadrovať známym citátom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Táto veta je potvrdená ešte viackrát, napríklad aj takto: „[Boh] poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy“ (1Jn 4, 10). A práve vnútorný zmysel udalosti, ktorá je predmetom tohto sviatku, je pre mňa najväčším mystériom kresťanstva, ktoré mi ešte nikto uspokojivo nevysvetlil. Píšem nasledujúce riadky v nádeji, že sa niekto ozve a na položené otázky mi konečne dá rozumnú odpoveď.