Už v detstve som si všimol, že som „iný“. Časom si to všimli aj druhí a dávali mi to najavo. Dlho som sa za to hanbil. V puberte som však proti ostatným revoltoval, pretože som pochopil, že nie ja sa mám hanbiť pred nimi, ale všetci ostatní predo mnou. Bol som však stále sám, a to nebolo veľmi príjemné. Žil som v spoločenskej a kultúrnej izolácii, ako ostrov v mori. Pokúsil som sa ovplyvniť druhých, aby sa stali „inými“, ale nedarilo sa mi to. Pochopil som, že nato potrebuje mať človek isté vrodené danosti, podobne ako treba mať vrodené predpoklady pre hudobný sluch. Až na vysokej škole som stretol podobného. Boli sme „iní“ dvaja. Odvtedy to už bolo znesiteľné, aj keď toho druhého po pár rokoch odvial život inam. Stačilo mi to však na celý život. Myslím si, že pre „iného“ je životne dôležité stretnúť ešte jedného „iného“ hoci len raz v živote, rovnako ako pre zdravý duševný vývoj stačí prežiť jedinú platonickú lásku. Zmení to človeka navždy. „Iný“ totiž bytostne potrebuje vedieť, ako vyzerá „zvonka“, z pohľadu všetkých, a to mu umožní iba pohľad na druhého „iného“. Byť „iným“ totiž nie je taká vlastnosť, ktorá by sa dala vidieť v zrkadle.