Už veľmi dávno som si všimol, že mnohých partnerov v diskusii irituje, keď hovorím o sebe – samozrejme najmä vtedy, keď hovorím o sebe čosi pozitívne: vysvetľujú si to ako moju bezuzdnú pýchu. V skutočnosti na to mám jediný dôvod: seba poznám najlepšie a nechápem prečo by som si mal vymýšľať príhody iných ľudí, keď žiadna fantázia neprekoná to, čo som okúsil na vlastnej koži.
Ľudský duševný život možno schematicky rozdeliť na cítenie a myslenie. Toto delenie, i keď nie je nijak zvlášť presné, má svoj veľký význam, pretože nám pomáha vysvetliť mnohé veci. Cítenie je fylogeneticky staršia zložka nášho duševného života, ktorú máme spoločnú takmer so všetkými cicavcami, a určite so všetkými primátmi. S myslením sme však tu na Zemi asi úplne sami. V tom, ale len v tom zmysle, je myslenie čosi vyššie, hodnotnejšie, lebo z nás robí ľudí. Netreba ho však vždy a všade preceňovať, rovnako ako netreba podceňovať emócie. Myšlienky i emócie v našom živote hrajú svoju nenahraditeľnú úlohu, robia z neho krásny príbeh, ktorý hodno žiť.