Existencia rastlinných a živočíšnych druhov „tak dokonale prispôsobených svojmu prostrediu“ fascinovala ľudí oddávna. Nie div, že si ju vysvetľovali tým najjednoduchším spôsobom, aký si vedeli predstaviť: tak ako si ľudia dokážu ušiť odev na svoju mieru, ktosi oveľa mocnejší vraj „zhotovil“ rôzne živočíšne druhy na mieru prostredia. Bola to predstava verbálne veľmi jednoduchá, ibaže jej chýbali akékoľvek detaily: nevysvetľovala technológiu, akou boh jednotlivé druhy tvoril, nehovorila nič o materiáli, ktorý pri svojej práci použil – jednoducho „stvoril z ničoho“. Hlavne však chýbal dôkaz, že akási taká mocná bytosť skutočne jestvuje, a že ona všetko živé naozaj aj stvorila.
Značka: evolúcia
Nutnosť a náhoda
V polemike o vzťahu vedy a viery sa veľmi často používajú výrazy nutnosť, náhoda, pravdepodobnosť, možné, nemožné. Nie vždy je jasné, čo nimi diskutujúci myslia a mnohokrát je zrejmé, že im pripisujú význam, aký tieto pojmy nemajú. Ako príklady nejasností nech poslúžia tvrdenia: „náhoda nie je konštruktívny, ale iba deštruktívny prvok“, „život nemohol vzniknúť na zemi náhodou“, „vznik Vesmíru musí mať príčinu“, „ľudský život musí mať zmysel“, „prečo by boh nemohol jestvovať?“… Cieľom tejto eseje je vniesť jasno do tohto (nielen) pojmového zmätku.
Už v detstve som si všimol, že som „iný“. Časom si to všimli aj druhí a dávali mi to najavo. Dlho som sa za to hanbil. V puberte som však proti ostatným revoltoval, pretože som pochopil, že nie ja sa mám hanbiť pred nimi, ale všetci ostatní predo mnou. Bol som však stále sám, a to nebolo veľmi príjemné. Žil som v spoločenskej a kultúrnej izolácii, ako ostrov v mori. Pokúsil som sa ovplyvniť druhých, aby sa stali „inými“, ale nedarilo sa mi to. Pochopil som, že nato potrebuje mať človek isté vrodené danosti, podobne ako treba mať vrodené predpoklady pre hudobný sluch. Až na vysokej škole som stretol podobného. Boli sme „iní“ dvaja. Odvtedy to už bolo znesiteľné, aj keď toho druhého po pár rokoch odvial život inam. Stačilo mi to však na celý život. Myslím si, že pre „iného“ je životne dôležité stretnúť ešte jedného „iného“ hoci len raz v živote, rovnako ako pre zdravý duševný vývoj stačí prežiť jedinú platonickú lásku. Zmení to človeka navždy. „Iný“ totiž bytostne potrebuje vedieť, ako vyzerá „zvonka“, z pohľadu všetkých, a to mu umožní iba pohľad na druhého „iného“. Byť „iným“ totiž nie je taká vlastnosť, ktorá by sa dala vidieť v zrkadle.