Vznik života predstavuje v súčasnosti ešte stále grandiózny vedecký problém – pravda, len ak ho chceme vysvetliť bez predpokladu, že život je produktom inteligentného konštruktéra. Akceptovaním takého predpokladu totiž prestáva byť problém problémom, mení sa na triviálne konštatovanie „život je božím dielom“, ktoré už ďalšie otázky nepripúšťa, pretože božie konanie nemôže byť predmetom vedeckého výskumu.
V polemike o vzťahu vedy a viery sa veľmi často používajú výrazy nutnosť, náhoda, pravdepodobnosť, možné, nemožné. Nie vždy je jasné, čo nimi diskutujúci myslia a mnohokrát je zrejmé, že im pripisujú význam, aký tieto pojmy nemajú. Ako príklady nejasností nech poslúžia tvrdenia: „náhoda nie je konštruktívny, ale iba deštruktívny prvok“, „život nemohol vzniknúť na zemi náhodou“, „vznik Vesmíru musí mať príčinu“, „ľudský život musí mať zmysel“, „prečo by boh nemohol jestvovať?“… Cieľom tejto eseje je vniesť jasno do tohto (nielen) pojmového zmätku.
Na počiatku nebolo nič. Zem bola nepekná a pustá a ani len duch boží sa nevznášal nad vodami. Sopky chŕlili obrovské stĺpy magmy, ale nebolo očí, ktoré by to videli. Blesky boli sprevádzané hrôzostrašným hromobitím, ale nebolo uší, ktoré by to počuli. Nebolo nikoho, komu by na čomkoľvek záležalo. A mohlo to všetko tak zostať navždy. Nič by sa nebolo stalo, keby všetko zostalo tak ako bolo, nikoho by nemrzelo, že východy a západy Slnka nikto nepozoruje, že sa zvukov uragánu nikto nebojí.