Po dlhej dobe som (opäť raz) podľahol naliehaniu čitateľov a kúpil som si (za 325 Sk ≅ 10,79 €) ďalšie dielo nestora americkej kresťanskej apologetiky, Lee Strobela, Kauza Kristus, ktorého preklad sa na zbožnom Slovensku dožil už druhého vydania (Porta Libri, Bratislava 2003). V tej istej predajni som si všimol aj menej nápadné dielo, Viliam Apfel, Čas pekelných ohňov, Rak, Budmerice 2001 (149 Sk ≅ 4,95 €)) a tiež som si ho kúpil – kvôli podtitulu Procesy s bosorkami na Slovensku (1506 – 1766). Veriaci kresťania sa, dúfam, nepohoršia, keď poviem, že ak som z predajne vyšiel akurát s tými dvomi knihami, vidím v tom povestný „prst boží“.
Značka: zázraky
Steven Weinberg (1999)
Tlačené vydanie: Zošity humanistov č. 29/2002, str. 3 – 9. Vydavateľ Rastislav Škoda, Bratislava.
Tento článok pochádza z prednášky na „Konferencii o kozmickom dizajne“, konanej vo Washingtone v apríli 1999, organizovanej Americkou spoločnosťou pre napredovanie vedy. Po prvý raz bol uverejnený v The New York Review of Books, 1999, a potom pretlačený v The Best American Science Writing 2000 a The Best American Essays 2000. Vyjde aj v knihe Face up (Tvárou v tvár), zbierke autorových starších prác, ktorá vyjde na jeseň 2001 vo vydavateľstve Harvard University Press.
Keby niekde malo byť vidieť rukopis dizajnéra, bolo by to v základných princípoch, v prírodných zákonoch. Ale napriek niektorým tvrdeniam sa prírodné zákony ukazujú byť vonkoncom neosobné a bez akéhokoľvek osobitného vzťahu k životu. Aj tak sú však pri pokuse čo aj len čiastočne vysvetliť svet fyzici v lepšom postavení ako náboženstvo.
Požiadali ma, aby som komentoval tému, či vesmír vykazuje znaky svedčiace v prospech toho, že bol niekym zámerne navrhnutý. Nevidím možnosť hovoriť o tejto téme aspoň bez neurčitej predstavy o tom, aký by mal byť tento dizajnér. Každý možný vesmír sa totiž dá vysvetliť ako dielo nejakého dizajnéra. Aj vesmír, ktorý by bol úplne chaotický a bez akýchkoľvek zákonov alebo pravidelností, by sa dal považovať za navrhnutý – nejakým idiotom.
Názor, že kladný vzťah významného fyzika k náboženstvu dokazuje pravdivosť náboženstva, alebo aspoň pravdivosť tvrdenia, že medzi vedou a vierou niet rozporu, je mylný. Je to klasický (a chybný) argumentum ad hominem, ktorý sa v hrubej forme vyskytuje napríklad vtedy, keď odmietame názory niekoho len preto, že je špinavý. Aj bezdomovec však môže mať v konkrétnej veci pravdu a naopak, nemusí ju mať človek vysoko postavený a vzdelaný. O pravde totiž rozhodujú len argumenty, nie postavenie človeka, ktorý svoj názor vyjadruje. Medzi vlastnosťami človeka a tvrdeniami, ktoré vyslovuje, nejestvuje a priori žiadna jednoznačná korelácia. Predsa je však nepochybne zaujímavé dozvedieť sa, čo si o náboženstve mysleli veľkí vedci v rôznych dobách. Súčasníkov budú zrejme najviac zaujímať názory moderných vedcov.